„Keby si sa potrebovala vyrozprávať, som tu.“

Ďakujem, ale nedokážem. Neviem o tom hovoriť, a tak píšem. To mi aj tak išlo celý život lepšie.

Mať pozitívny tehotenský test po tom, čo sme boli rok otvorení ďalšiemu dieťaťu, bolo krásne. Plné radosti a takmer bez strachu. Takmer, pretože asi každú tehotnú ženu prvé tri mesiace trochu nahlodáva stiesňujúci pocit „čo ak“. Čo ak na najbližšej návšteve toalety zbadám krv. Čo ak na najbližšej poradni nebude akcia srdiečka. Čo ak... čo ak... Tieto dve slová vo štvrtom mesiaci idú do zabudnutia.

Prvé tri kritické mesiace boli za nami, novina o prírastku sa mohla šíriť ďalej.

Pred kontrolou v 17. týždni som dostávala netrpezlivé otázky o tom, či mi doktorka už povie, čo čakáme. Pravdepodobne áno. Ak bude dieťatko dobre natočené.

Nedozvedela som sa to. Miesto toho mi ticho oznámila, že jej je to ľúto, ale „plodík už nežije“.

V nemocnici na ďalšom ultrazvuku som sa dozvedela, že bolo dieťa mŕtve už nejaké 2-3 týždne. Veľkostne bolo okolo 14teho týždňa, a tak ešte bola možná kyretáž. Zaspávanie na operačnej sále tesne pred zákrokom bolo to najpríjemnejšie, čo som v tom období zažila.

Pol roka po potrate som mala opätovne pozitívny tehotenský test. Viac som si nekládla otázky čo ak. Už som formulovala vety v zmysle ak bude všetko v poriadku. Ak prežije. Ak porodím... Rodine sme to oznámili po prvom trimestri, priateľom až po ultrazvuku v pre nás kritickom 17tom týždni.

Všetky vyšetrenia boli v poriadku. Každý deň som si pichala injekcie na riedenie krvi. Bola som pravidelne kontrolovaná. V ôsmom mesiaci sme kúpili postieľku, zdedili kočík od príbuzných. Plánovala som pretriediť veci v detskej izbe, spraviť poriadok s oblečením, vyprať ho, vyžehliť.

V 34. týždni som odrazu prestala cítiť pohyby. Netreba robiť paniku. Odporúča sa dať si sladké, sadnúť si, vtedy sa dieťa preberie, keďže pohyby matky ho uspávajú. Nič. Hneď v ten deň som išla za mojou gynekologičkou, ktorá spravila ultrazvuk. Adelka sa síce stále nehýbala, ale srdiečko bilo. Prietoky v poriadku. Kvôli hypoaktivite plodu mi však vypísala lístok do nemocnice na monitor. Pre istotu.

Z gynekológie sme išli rovno do nemocnice, kde mi spravili monitor. Ozvy raz výrazne klesli a mňa si pre každý prípad nechali na pozorovanie. Odbery, opakovanie monitoru (druhý už bol v poriadku), magnézium do žily na tvrdnutie brucha. Pohyby stále žiadne. Necítila som ju celý deň a celú noc. Ráno pred piatou sestrička opäť kontrolovala ozvy – v poriadku. Srdiečko bije. O piatej ma Adelka trošku pokopkala. Potešila som sa. A o pár hodín pochopila, že to bolo na rozlúčku.

Kontrolný ultrazvuk doobeda už nezachytil akciu. Asi nikdy nezabudnem na podozrivo dlhé lekárkino mlčanie. Na to, ako mi nedokázala pozrieť do očí. Ako dvihla mobil a volala prednostovi, aby sa prišiel pozrieť na ultrazvuk, že asi niečo musia „zdeliť“.  

Pomedzi plač som zo seba dostala iba otázku „ako je to možné, keď ešte ráno boli ozvy?“.

Chcela by som napísať, že ten a nasledujúci deň sú len nejakou hmlistou spomienkou. Ale zatiaľ nie sú. A ktovie, či niekedy budú. Zatiaľ sú desivo živé. 35 hodín vyvolávania pôrodu, 5 zavedených tabletiek, jeden oxytocín, násilné manuálne otváranie krčka, zavedenie balónika na jeho otvorenie, dve dávky epidurálu, triaška a teplota, jeden neurol, glukóza s niečím ďalším upokojujúcim do žily.

Predtým som mala za sebou dva pôrody (jeden bez a jeden s epidurálom), ale tento som naozaj nezvládala. Pretože je niečo úplne iné zvládať prvú dobu pôrodnú s vedomím, že na konci začujete bábätkovský plač.

Po spomínaných 35 hodinách som tesne po polnoci porodila. A počula len ticho.

47 centimetrov. 1950 gramov. Dievčatko. Naša Adelka, ktorá si úplne tichučko a nehybne ležala na boku. Nezvládla som si ju zobrať na ruky. Možno som mala...

Ironicky som sa ďalšie dva dni v nemocnici držala. Dávala som sa dokopy, keďže sa mi sťahovala naspäť maternica a krčok, čo bolo dosť nepríjemné, veľa som spala.

Až doma na mňa začalo všetko doliehať. Únava, nechutenstvo, hnev, netrpezlivosť a veľa smútku. A strašidelne prázdne brucho.

Asi po troch týždňoch som prestala po večeroch plakať.

Dnes je to šesť týždňov od pôrodu a dnes som mala mať termín. Včera sme uložili urnu. Adelka je miesto mojich rúk v tých Božích. A nám asi ostáva len veriť, že jej v nich je lepšie než v našich.