Zase som sa dnes vytočila.. Tentoraz ale dôvodom nebola “špičková” kvalita oblečenia, ktorá mi prišla v balíčku po objednaní vecičiek z bazára na MK…

Už dlhšie s počudovaním sledujem tento trend, ktorý sa s dostupnosťou štvorkolesových tátošov rôznych značiek a relatívne jednoduchými možnosťami ich financovania vkráda do našich mozgov…

Vysvetlím… a zároveň sa pýtam – PREČO je to tak?

Mám to šťastie (?), že na akékoľvek presuny máme v rodine k dispozícii auto… Neberiem to ako luxus, keďže dnešná doba, v ktorej je trendom voziť sa takmer všade, stihnúť všetky termíny, porozvážať deti zo zdravého vidieka do “kvalitnejších” škôl v meste, nevystavovať ich nástrahám súčasnosti vo verejných dopravných prostriedkov atď… atď… - to proste vyžaduje.

Dokonca sa odvážim priznať, že každé ráno sadáme s manželom každý do svojho auta, pretože máme rôzny program a deti svoje aktivity tiež každé inde… nehovoriac o ich popoludňajšom zbere a rozdielnom časovom harmonograme…

Je ráno… 5.45…. Ako každý deň vstávam a chystám, aby sme na nič nezabudli a po zobudení ratolestí všetko prebiehalo bez stresu. Dnes mám na starosti kratšiu vzdialenosť, volím menšie auto nezaujímavej nižšej strednej triedy…

Žiaľ pri našej ceste sa vyskytnú situácie, v ktorých proste počas rannej špičky nevyjdem z vedľajšej ulice bez toho, aby mi autá na hlavnej ceste nedali prednosť…

Stojím a (po)slušne čakám… nervózne pridávam a uberám plyn na mieste… 2,3,4,5 min.. autá za mnou začínajú byť nervózne… posuniem sa trochu dopredu, aby kolegovia idúci po hlavnej ceste pochopili, že aj ja sa potrebujem zaradiť a bez ich pomoci to nepôjde… zbytočne… konečne po nekonečnom čakaní vidím nádej… vyrazím… žiaľ moje zrýchlenie nie je zase až také ohromujúce, aj napriek tomu, že mám nohu na plyne až na podlahe… napriek tomu to DÁM… 🙂 zrazu sa ozve obrovské trúbenie, napriek tomu, že som nikoho neobmedzila… svalovec na hlavnej sa rozčuľuje, že musel pribrzdiť, aj keď mal ísť 50tkou… hodím ho za hlavu a ani sa neobzriem, šťastná, že to mám za sebou a v duchu sa pýtam sama seba - ako je možné, že včera som išla tou istou trasou AVŠAK na našom druhom aute luxusnejšej znacky a:

- po mojom priblížení sa ku križovatke mi zastavilo prvé auto na hlavnej ceste a s úsmevom mi bolo naznačené, že môžem vyjsť na cestu…

- nikto na mňa netrúbil, keď som si dovolila dodržiavať v obci 50tku

- na diaľnici mi autá idúce v ľavom pruhu predo mnou po zhliadnutí mojich bielych svetiel takmer uskakovali z cesty napriek tomu, že som išla rovnakou rýchlosťou ako mojim malým nezaujímavým autom nižšej strednej triedy dnes…

A preto sa pýtam – prečo je to tak? Naozaj robí auto človeka? Veď nikto z nás nevie, kto sedí za volantom malého skromného nenápadného auta, ktoré sa možno v meste dá lepšie zaparkovať a na druhej strane za volantom luxusného tátoša, ktorý vzbudzuje rešpekt a možno (týmto nechcem nikoho uraziť, pretože česť výnimkám) si jeho majiteľ kompenzuje upadajúce ego.

Auto naďalej zostane pre mňa úžitkovou vecou, ktorá nevypovedá nič o hodnote, charaktere a postavení jeho majiteľa, aj keď žiaľ začínam mať často pocit, že za volantom toho nášho luxusnejšieho sa na mnohých úsekoch našich ciest začínam cítiť bezpečnejšie.

Takže maminky a majiteľky tátošov – skúste dnes urobiť dobrý skutok a dajte prednosť malému nenápadnému autu na ceste, prípadne chodcom – určite im vyčaríte úsmev na tvári. 🙂