Ach, koľko krát sa mu nechce...

Je to celkom tvrdý oriešok, tá výchova.

Vysvetliť mu, že život nie je iba o zábave, o tom, čo sa mi chce...

Život je aj o povinnostiach, o zodpovednosti, o dôsledkoch svojich rozhodnutí,
o námahe...

Nechce sa mu? Fajn, nebude sa chcieť ani mne.

Pretože ho ľúbim.

Som prísny rodič, lebo si myslím, že s disciplínou ďalej zájdeš ako keď z teba vyrastie "kecálek" - plné ústa rečí (väčšinou o tom, ako by to nešlo) a "skutek utek".

A tiež sa riadim vetou: ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko.

Ďalej to asi všetci poznáte.
Deti nevychovávam pre seba, ale pre spoločnosť a pre budúceho partnera/ku.

Potrebujem z neho vychovať muža (nie "chruňa" - tých je dosť), morálneho človeka, charakter, a hlavne muža, za ktorého mi raz nevesta bude vďačná.

Naposledy sa mu nechcelo čítať. Načo? Prečo? Začo?

Nakoniec šiel, aj keď s odporom.

Dočítali sme posledný príbeh z knihy. Čítal vždy stranu on, stranu ja.

Na konci knihy bolo poďakovanie autora, že sme spolu čítali knihu,

že sme spolu trávili pri čítaní čas, lebo čítanie rozširuje slovnú zásobu,

podporuje kreativitu, zlepšuje sústredenie, vzdeláva, buduje bystrejšiu myseľ, ...
(Keď to ja poviem, tak to nie je pravda).

A môj malý druhák, po odložení knihy,
na moje prekvapenie zahlási: "Ty si tá najlepšia mama na svete!"

"To si prečo myslíš?", pýtam sa.

"Lebo robíš všetko pre môj dobrý život."

Konečne to pochopil...