Článok ktorý získal Pulitzerovu cenu. Možno na zamyslenie, kým budeme prskať jedovaté sliny...

Obžalovaný bol obrovský muž, mal viac ako 130 kíl, no ťažoba jeho smútku a hanby bola ešte väčšia. Hrbil sa na tvrdej drevenej stoličke, do ktorej sa ledva zmestil, ticho vzlykal do jednej vreckovky za druhou, noha mu nervózne kmitala pod stolom. Jeho skľúčená manželka sedela v prvom rade a neprítomne sa hrala s obrúčkou. Atmosféra v súdnej sieni bola ako na pohrebe. Svedkovia ticho opisovali udalosti, natoľko bolestivé, že mnohí z nich sa nechali uniesť emóciami. Keď zdravotná sestra z pohotovosti opisovala správanie obžalovaného po tom, čo ho priviezla polícia, rozplakala sa. Pamätala si, že bol stuhnutý, oči mal silno zatvorené, kýval sa dopredu a dozadu, uväznený v akýchsi nepredstaviteľných súkromných mukách. Trvalo večnosť, kým vôbec prehovoril, až keď si sestrička sadla k nemu a chytila ho za ruku, začal rozprávať. Povedal, že si neželá žiadne lieky na upokojenie, vraj si nezaslúži úľavu od bolesti. Chcel ju cítiť naplno a potom zomrieť.

Žaloba znela – zabitie. Nikto nespochybňoval žiadny z dôležitých faktov. Miles Harrison mal 49 rokov, bol to sympatický človek, usilovný podnikateľ a milujúci a svedomitý otec, až kým jedného letného dňa, pod ťarchou problémov v práci, riešil hovor za hovorom vo svojom mobile – zabudol vyložiť svojho syna Chasea v škôlke. Chlapček sa za deväť hodín, čo na horúcom júlovom slnku sedel pripútaný v autosedačke na firemnom parkovisku v meste Herndon, uvaril na smrť.

Bola to nevysvetliteľná, neospravedlniteľná chyba. Bol to však trestný čin? Túto otázku musel rozlúsknuť sudca.

Keď pojednávanie prerušili, Harrison sa neisto postavil, zamieril k východu súdnej siene a prvýkrát uvidel ľudí, ktorí sledovali jeho potupu. Veľký chlap sklopil pohľad. Zakolísal sa, potom ho niekto podoprel a on vydal zúfalý vzlyk: „Moje úbohé dieťa!“

Do sály práve na exkurziu vchádzala skupinka školákov. Ich učiteľ zjavne nečakal, že budú svedkom takejto situácie, a do pár minút vydesené deti vypoklonkoval von.

Súd trval tri dni. Celý ten čas v poslednom rade bok po boku proces sledovali dve ženy. Cestovali hodiny, aby sem prišli. Na rozdiel od väčšiny však nepatrili k rodine, kolegom či blízkym priateľom obžalovaného.

„… spodná časť jeho tela bola červená až červenofialová…“

Keď zaznel najotrasnejší detail z dôkazov, ktoré dal dokopy lekár, ženy sa k sebe pritisli.

„… zelené sfarbenie brucha… rozklad orgánov… to, čo nazývame zídenie kože… telo dosiahne teplotu 42 stupňov Celzia a nasleduje smrť.“

Mary – staršia a nižšia – sa zachvela. Lyn – mladšia, vyššia s vlasmi do ryšava – ju objala a chytili sa za ruky.

Keď sa súd skončil, Lyn Balfourová a Mary Parksová potichu odišli, nepútali žiadnu pozornosť. Nechceli tam byť, cítili to však ako svoju povinnosť: k obžalovanému a v podstatne komplikovanejšom zmysle aj k sebe.

Bolo to prinajmenšom nezvyčajné: traja ľudia na jednom mieste s rovnakou srdcervúcou históriou. Všetci traja náhodne zabili svoje dieťa. Nepochopiteľným, moderným spôsobom.

***

„Smrť hypertermiou“ je oficiálny termín. Keď sa to stane malým deťom, fakty sú často rovnaké: inak milujúci a pozorný rodič je jedného dňa zaneprázdnený alebo roztržitý, prípadne zmätený zmenou jeho či jej dennej rutiny, a tak… zabudne dieťa v aute. Stáva sa to po celých Spojených štátoch 15- až 25-krát za rok.

Pred dvomi desaťročiami sa to stávalo relatívne zriedkavo. Lenže začiatkom 90. rokov experti na bezpečnosť áut vyhlásili, že airbag na mieste spolujazdca môže zabiť dieťa. Odporučili, aby sa detské sedačky premiestnili do zadnej časti auta. A potom, pre ešte väčšiu bezpečnosť najmenších, upevnili sedačku tak, aby sa bábätko pozeralo dozadu. Keďže len málokto predvídal tragické dôsledky slabšieho dohľadu na dieťa… Kto ich môže viniť? Aký typ človeka zabudne na bábätko?

Bohatší áno, ukázalo sa. A chudobní, aj tí zo strednej triedy. Rodičia každého veku a národnosti zabúdajú. Stáva sa to tak mamám, ako aj otcom. Stáva sa to chronicky roztržitým aj fanaticky zorganizovaným, absolventom univerzít aj tým s najnižším vzdelaním. Za posledných desať rokov sa to stalo zubárovi. Poštárovi. Sociálnemu pracovníkovi. Policajtovi. Evanjelickému duchovnému. Študentovi rabínskej školy. Účtovníkovi. Vojakovi. Právnickému asistentovi. Elektrikárovi. Zástupcovi riaditeľa školy. Stavbárovi. Stalo sa to poradcovi pre duševné zdravie, univerzitnému profesorovi a kuchárovi z pizzerie. Stalo sa to detskému lekárovi. A stalo sa to raketovému vedcovi.

V roku 2008 sa to stalo trikrát v jeden deň, najhorší deň za najhorší rok vôbec pre tento fenomén, ktorý vôbec neopadáva.

Fakty sa máličko líšia v každom prípade, ale vždy je tam strašný moment, keď si rodič – on či ona – uvedomí, čo urobil. Často počas telefonátu od partnera alebo opatrovateľa. Nasleduje šprint k autu. Čo tam čaká, je najhoršia vec na svete.

Každá situácia má vlastný hrôzostrašný podpis. Jeden otec zaparkoval vedľa jarmoku, a keď objavil telo svojho syna, za chrbtom mu veselo vyhrávali muzikanti. Ďalší muž, ktorý to chcel rýchlo ukončiť, sa hneď na mieste snažil vytrhnúť policajtovi zbraň. Viacerí – vrátane Mary Parksovej z Blacksburgu – odišli z práce do škôlky, kde chceli vyzdvihnúť svoje dieťa. Mysleli si, že ho tam nechali, a ani si nevšimli telíčko na zadnom sedadle.

Potom je tu Chattanooga v Tennessee, obchodný riaditeľ, ktorý musí žiť s týmto: jeho pohybový autoalarm sa v rozhorúčenom aute spustil trikrát. Pozrel sa von a nevidel nikoho, kto by sa motal okolo jeho auta. Takže alarm vypol a išiel pokojne späť do práce.

Možno neexistuje ľudské zlyhanie, ktoré by tak zásadne konfrontovalo pohľad spoločnosti na zločin, trest, spravodlivosť a zľutovanie. Podľa štatistík skompilovaných z národnej skupiny právnych zástupcov pre detskú bezpečnosť v takmer 40 percentách prípadov prokuratúra rozhodne, že smrť dieťaťa bola strašná nehoda – zlyhanie pamäti, ktoré so sebou ponesie celoživotný trest viny oveľa väčšej než akékoľvek rozhodnutie sudcu – a nevznesie žiadne obvinenie. V ostatných 60 percentách prípadov, ktoré sa zaoberajú v podstate tými istými skutočnosťami a rovnakými zákonmi, prokurátor rozhodne, že nedbalosť bola taká veľká a ublíženie také tragické, že musí byť označené za ťažký zločin a musí byť agresívne potrestané.

Ako sa to už stáva, len päť dní predtým, ako Miles Harrison zabudol svoje bábätko na parkovisku pred prácou v meste Herndon, sa podobná vec stala pár stoviek kilometrov juhovýchodne odtiaľ. Po dlhej šichte v práci v Portsmouthe vo Virgínii elektrikár sanitačného oddelenia Andrew Culpepper vyzdvihol dieťa od rodičov. Vošiel domov a zaspal. Zabudol, že chlapca nechal v aute. Upiekol sa na smrť pred jeho domom.

Harrisona obžalovali, Culpeppera nie.

Pri Harrisonovi rozhodoval Ray Morrogh, prokurátor z Fairfaxu. V rozhovore pár dní potom, ako vzniesol obvinenie z neúmyselného zabitia, vysvetlil, prečo.

„Dá sa veľa hovoriť o povinnosti ľudí chrániť svoje deti,“ povedal. „Keď máš deti, máš zodpovednosť. Som zástancom ochrany detskej bezpečnosti.“

Morrogh má dve deti, 12- a 14-ročné. Opýtali sa ho, či si vie predstaviť, že by sa niečo také stalo jemu. Zdalo sa, že ho otázka zarazila. Prešiel na inú tému a o desať minút neskôr sa k nej vrátil. „Musím povedať, že mne by sa to nemohlo stať. Som ostražitý otec.“

V Portsmouthe 40-ročného Culpeppera neobvinil prokurátor Earle Mobley. Tragédia, akou bola smrť dieťaťa, nebola zločinom, pretože tam nebol úmysel, povedal Mobley. Culpepper nehazardoval necitlivo so životom svojho dieťaťa – zabudol, že to dieťa tam bolo.

„Najľahšie je v takom prípade hodiť to na porotu, ale to nie je správna vec,“ hovorí Mobley. Je na zodpovednosti prokurátora dosiahnuť spravodlivosť, nie dosiahnuť akési skóre.

„Nie som si úplne istý, či som urobil správne rozhodnutie. Som však naklonený k tomu, že som urobil správne.“

Nie je úplne jasné, čo je v rozhodovaní o takýchto prípadoch správne a čo zlé; v každom prípade aj verejní činitelia sú len ľudské bytosti, a to nevyhnutne ovplyvní ich úsudok pri takej komplikovanej skutočnosti.

„Viete, je zaujímavé, že sa rozprávame práve dnes,“ hovorí Mobley. Má päť detí. Dnes by malo narodeniny jeho šieste. „Zomrela na leukémiu v roku 1993, mala takmer tri roky.“

Mobley sa odmlčí. Nechce vyvolať zlý dojem. Urobil rozhodnutie na základe zákonov, hovorí: „Tiež mám nejaké predstavy, aké to asi je, čo to s tebou robí, keď stratíš dieťa.“

Takže Andrewa Culpeppera poslali po smrti jeho syna domov, aby sa snažil žiť s tým, čo urobil. Milesa Harrisona po smrti jeho syna obvinili z ťažkého zločinu. Jeho policajná fotografia bola v novinách aj v televízii s pohľadom prenasledovaného človeka, aký postavení oproti stene takíto rodičia vždy majú. Najal si drahého právnika. Mesiace obe strany pracovali na prípade. Volali svedkov. Snaha o zamietnutie žaloby zlyhala. Súd sa začal.

Súd si vypočul, ako boli Harrison a jeho žena na konci 40-ky bez detí a zúfalo sa snažili stať rodičmi. Ako trikrát cestovali do Moskvy a vždy tam absolvovali vyčerpávajúcu desaťhodinovú jazdu vlakom do ruskej provincie, aby si mohli adoptovať 18-mesačného syna v sirotinci. Harrisonova suseda svedčila, ako videla čerstvého otca tešiť sa so svojím synom. Jeho sestra svedčila, ako s jeho bratom a so švagrinou niekoľko týždňov hľadali ideálnu škôlku pre chlapca, ktorý potrebuje špeciálnu pozornosť, aby sa spamätal z dôsledkov jeho dovtedajšieho života.

Harrisonova matka vypovedala, že Miles je skvelý syn a perfektný, milujúci otec. Rozrušená, ale vyrovnaná Harrisonova žena Carol opísala, ako jej muž zatelefonoval, keď zistil, čoho sa dopustil. Zavolal jej, keď išla autobusom domov z práce. Povedala, že to bol nezrozumiteľný krik.

Sudca vo Fairfaxe R. Terence Ney napokon rozhodol, že Miles Harrison nie je vinný. Nešlo o zločin, povedal, a citoval právne dôvody, také isté ako Early Mobley, keď neobvinil Andrewa Culpeppera.

Počas verdiktu Harrison ťažko dýchal, vzlykal, pokúsil sa vstať. Ale zlomil sa v nohách a pateticky padol na kolená.

***

Takže, ak to nie je zabitie, čo to je? Nehoda?

„Nie, to nie je výstižné slovo.“

Mark Warschauer je medzinárodne uznávaný expert na výučbu jazykov a technológií, profesor vzdelávania na University of California v Irvine.

„Slovo nehoda znie, akoby sa tomu nedalo zabrániť,“ hovorí Warschauer, „incident znie triviálne. A toto nie je triviálne.“

Warschauer sa špecializuje na to, ako používať notebooky pre deti na šírenie gramotnosti. V lete roku 2003 sa vracal do svojej kancelárie z obeda, keď našiel dav obklopujúci auto na parkovisku. Policajti na ňom rozbili okno. Až keď sa Warschauer priblížil, uvedomil si, že je to jeho auto. To bola prvá stopa, že tam ráno zabudol desaťmesačného syna Mikeyho. Mikey bol mŕtvy.

Warschauera neobvinili z trestného činu, ale mesiace uvažoval o samovražde. Postupne nutkanie ustúpilo, smútok a pocit viny nie.

„Chýba nám termín na to, čo to je,“ hovorí Warschauer. A tiež, ako hovorí, potrebujeme pochopiť, prečo sa to ľuďom stane.

David Diamond si práve vyberá raňajky v hoteli vo Washingtone a snaží sa to vysvetliť.

„Pamäť je ako stroj,“ hovorí, „a nie bezchybný. Naša vedomá myseľ uprednostňuje veci podľa dôležitosti, ale keď sme na úrovni buniek, tak naša pamäť nie. Ak ste schopný zabudnúť mobil, ste potenciálne schopný zabudnúť aj svoje dieťa.“

Diamond je profesorom molekulárnej fyziológie na University of South Florida a konzultantom pre vojnových veteránov v Tampe. Vo Washingtone je preto, že má predniesť prednášku o svojom výskume, ktorý zahŕňa priesečník emócií, stresu a pamäti. Zistil, že za určitých okolností tá najzložitejšia časť nášho mozgu, ktorá má na starosti spracovanie myšlienok, môže byť rukojemníkom konkurenčného pamäťového systému. Ide o primitívnu časť nášho mozgu, ktorá siaha až do čias dinosaurov a je nepozorná, tvrdohlavá, neanalytická a hlúpa.

Diamond je odborník na pamäť s mizernou pamäťou, sám má len nedávnu skúsenosť s tým, ako si uvedomil cestou do obchodného domu, že zabudol na svoju vnučku v aute na zadnej sedačke. Spomenul si na to len preto, že jeho manželka, ktorá sedela vedľa neho, spomenula v jednej vete dieťa. Chápe, čo sa mohlo stať, keby bol vtedy s dieťaťom sám. Čo je možno horšie, presne rozumie, prečo sa to deje.

Hovorí, že ľudský mozog je úžasný, ale zároveň chatrný prístroj, v ktorom nové a komplikovanejšie štruktúry ležia na tých starých, ktoré stále používajú nižšie živočíšne druhy. Na vrchu tohto prístroja sú tie najmúdrejšie a najbystrejšie časti – prefrontálny kortex, určený na myslenie a analýzu, a hipokampus, ktorý vytvára a uchováva naše okamžité spomienky. Na spodku sú bazálne gangliá, takmer identické s mozgom jašteríc, ktoré ovládajú naše vôľové, ale iba veľmi málo vedomé správanie.

Diamond hovorí, že v situáciách, ktoré sa týkajú všedných a rutinných motorických zručností, fungujú u ľudí bazálne gangliá ako taký pomocný autopilot. Keď náš prefrontálny kortex a hipokampus cestou do práce plánujú, čo budeme v ten deň robiť, hlúpe, ale výkonné bazálne gangliá sú tie, ktoré v skutočnosti šoférujú auto. Preto si niekedy uvedomíte, že ste šoférovali auto z bodu A do bodu B, bez toho, že by ste si cestu, všetky odbočky či krajinu, ktorou ste prechádzali, dokázali jasne vybaviť.

Obyčajne, hovorí Diamond, funguje prenos týchto kompetencií „krásne ako symfónia. Ale niekedy sa z toho stane (Čajkovského) Predohra 1812. Velenia sa vtedy ujmú delá.“

V experimentálnych podmienkach vystavoval Diamond krysy prítomnosti mačiek. Zaznamenával elektrochemické zmeny v mozgoch krýs a zistil, že stres – či už náhly, alebo chronický – dokáže oslabiť vyššie centrá mozgu, takže sú náchylnejšie na šikanu od bazálnych ganglií. Rovnakú vec pozoroval aj v prípadoch úmrtí detí v autách.

„Kvalita predošlej rodičovskej starostlivosti je, zdá sa, nepodstatná,“ povedal. „Dôležité faktory, čo sa nám stále ukazujú, sú tie, ktoré obsahujú kombináciu stresu, emócií, nedostatku spánku alebo zmien v živote človeka, keď sa bazálne gangliá snažia robiť to, čo robiť majú, a vedomá myseľ je príliš slabá na to, aby im dokázala odolať. Čo sa stane, je, že dôjde doslova k prepísaniu pamäťových obvodov v bezbrannom hipokampe, podobne ako pri počítačovom programe. Ak tieto pamäťové obvody nie sú znovu oživené, napríklad plačom dieťaťa alebo tým, že vám manželka pripomenie, že máte na zadnom sedadle dieťa, môžu celkom vymiznúť.“

Tu sa Diamond zastaví.

„Vo Virgínii sa udial prípad, kde sa stalo presne toto, celý rad stresových faktorov. Pred pár rokmi sme sa stretli na konzultácii. Bola to žena, volala sa, ach…“

Odloží vidličku, pozrie sa na strop, stenu, podlahu, potom zavrtí hlavou. Nevie si spomenúť na meno.

Lyn Balfourová?

„Hej, Lyn Balfourová! Dokonalá búrka.“

***

Je polovica októbra. Lyn Balfourová s telefónom v ruke objednáva náhradné popruhy na detskú stoličku a zároveň sa snaží zohnať núdzové opatrovanie, pretože musí ísť rýchlo na gynekologickú kliniku. Má si vyzdvihnúť výsledky laboratórnych testov, práve ovuluje, jej manžel je v Iraku a ona sa chce nechať umelo oplodniť jeho spermiami. Má naponáhlo, nanešťastie opatrovateľka nestíha, a tak berie dieťa, kľúče a tašku s plienkami, o chvíľu je už za dverami, hneď nato v aute a odchádza. Lenže dieťa je nespokojné, a tak sa k nemu naťahuje, aby mu dala fľašku s džúsom, sleduje ho jedným okom, druhým zasa pozerá na nekonečné serpentíny, ktoré však obratne zvláda.

„V skutočnosti,“ smeje sa Lyn, „sa zlepšujem v tom, ako nerobiť viac vecí naraz. Podarilo sa mi svoj život zjednodušiť.“

Raelyn Balfourová je typ človeka, ktorým sa hovorí „A-osobnosť“. Ona je prvá, čo priznáva, že jej temperament prispel k smrti jej syna Bryca pred dvomi rokmi. Stalo sa to 30. marca 2007, v deň, keď ho ako 9-mesačného nechala na parkovisku administratívnej budovy advokátskej kancelárie v Chartlottesville, kde pracovala ako vedúca dopravy. Vonkajšia teplota v ten deň bola len niečo nad 15 stupňov, ale termodynamika dieťaťa a auta sa nemilosrdne skombinovali: malé deti majú ešte slabú termoreguláciu a teplota v uzavretom aute na slnku rýchlo stúpa. V Balfourovej aute sa v ten deň vyšplhala na 43 stupňov.

Na to, čo sa stalo 30. marca 2007 v aute Lyn Balfourovej, existuje desivý zjednodušujúci výraz. Britský psychológ James Reason zaviedol v roku 1990 termín „model švajčiarskeho syra“, aby analógiou vysvetlil, prečo sa môžu katastrofické zlyhania stávať aj v dobre organizovaných systémoch s mnohonásobnými obrannými mechanizmami. Reason prirovnáva tieto „obranné vrstvy systému“ k plátkom švajčiarskeho syra, ktoré sú naukladané na sebe. Diery v syre predstavujú malú, potenciálne nevýznamnú slabinu. Veci skolabujú iba zriedkavo, hovorí Reason, ale keď sa tak stane, je to výsledkom zhody okolností – keď sú všetky diery zoradené nad sebou tak, že nastane narušenie celého systému.

V deň, keď Balfourová zabudla Bryca v aute, mala za sebou náročnú noc. Strážila deti svojej priateľky, ktorá potrebovala odniesť psa na veterinárnu pohotovosť, neskôr opatrovala Bryca, ktorý bol prechladnutý. Chlapec bol unavený, v aute zaspal, čo bolo neobvyklé, a nerobil hluk. Balfourová mala už predtým v pláne zaniesť Brycovu sedačku na požiarnu stanicu, kde ju mali profesionálne inštalovať, takže Bryce bol v ten deň umiestnený v aute na inom mieste – nie za sedadlom spolujazdca, ale za vodičom, a teda ho zo sedadla šoféra nebolo vidieť v spätnom zrkadle. Svoje druhé auto požičali Balfourovci známym, takže Lyn viezla svojho manžela do práce, čo znamenalo, že taška s plienkami sa nenachádzala ako obvykle na mieste spolujazdca, kde je na očiach, ale v kufri auta. Väčšinu cesty strávila Lyn s mobilom v ruke, rozprávala sa s príbuzným, ktorý mal starosti, potom so svojím šéfom o ťažkostiach v práci. Riešila problémy druhých ľudí a bola riadne vystresovaná. Ešte aj opatrovateľka mala nový telefón a v ňom zatiaľ nemala číslo do Balfourovej kancelárie. Takže keď volala, aby sa spýtala na Bryca, zvonenie zostalo nevypočuté v Balfourovej kabelke.

Všetky diery švajčiarskeho syra sa dostali nad seba.

Neexistuje žiadna jednotná charakteristika rodiča, ktorý takéto niečo urobí svojmu dieťaťu. Medzi trinástimi ľuďmi, ktorí hovorili pre tento článok, boli introverti aj extroverti, vrúcni aj chladní, stoickí aj veľmi krehkí. A žiadna z týchto vlastností nesedí presne na Lyn Balfourovú, 37-ročnú armádnu záložníčku, ktorá slúžila vo vojnových zónach a ktorá, ako sa zdá, je stále v bitke, aspoň pokiaľ ide o smrť jej syna.

„Necítim, že by som mala sama sebe odpúšťať,“ hovorí jasne, „pretože to, čo som urobila, nebolo úmyselné.“

Balfourová je vysoká, pohybuje sa cieľavedomou, sviežou chôdzou. Má nevýraznú bradu, ale výrazné ústa, ktoré používa bez servítky. Je zábavná a trúfalá a je to ten typ osobnosti, ktorý sa vám už na prvý pohľad buď zapáči, alebo znepáči.

Bol to jej nápad ísť na súdny proces s Milesom Harrisonom a bola to ona, kto sa počas prestávky predral davom ľudí na chodbe a objala Harrisona okolo krku a pritisla k sebe. Takmer celú minútu mu šepkala do ucha. Jeho oči sa rozšírili a potom vzlykal na jej ramene ako malé dieťa. Povedala mu, kto je, a že vie, že on bol dobrý, milujúci otec a nesmie sa cítiť zahanbene.

Balfourová vyrastala v chudobných pomeroch v Michigane. Za otca považovala muža, o ktorom jej povedali, že je jej, ale ako neskôr pochopila, jej skutočným otcom bol niekto iný – blízky rodinný priateľ. Oba páry jej prarodičov sa rozviedli a potom si vymenili partnerov. Alkoholizmus, rozvody a boje o opatrovníctvo. Keď mala 18 rokov, bola zrelá na armádnu disciplínu.

Slúžila v Bosne, dvakrát v Iraku, kde sa špecializovala na vojenskú analýzu a stavebný manažment a kde objavila schopnosť žonglovať s milión vecami súčasne. Za to, že úspešne zvládla projekt za 47 miliónov dolárov bez toho, aby sa stratil čo len cent, získala Bronzovú hviezdu. Vydala sa, porodila syna, potom sa rozviedla, stretla Jarretta Balfoura a do mesiaca sa rozhodla, že tento pekný mladší muž sa stane jej manželom. O rok a pol sa ním skutočne stal. Bryce bol ich prvým spoločným dieťaťom. Braiden, splodený umelou insemináciou, keď bol Jarrett v Iraku, je ich druhým dieťaťom. Dnes sa snažia rovnakou cestou splodiť tretie.

Lyn sa zastavila na gynekologickej klinike na zákrok a teraz už šoféruje auto k právnickej fakulte, aby ukázala, kde a ako jej syn zomrel. Dolu po ceste, napravo, je miesto, kde v ten deň – výnimočne – vysadila Jarreta do práce. O chvíľu už ukazuje dom opatrovateľky, ktorý vtedy obišla bez povšimnutia, pretože telefonovala so svojím šéfom a potom synovcom, za ktorého bolo treba splatiť dlhy, čo narobil gemblovaním. A tu už je parkovisko fakulty Virgínskej univerzity. Lyn zastane na tom istom mieste, kde parkovala, keď Bryce zomrel.

„Bolo to presne ako teraz, až na to, že dve miesta vedľa nášho auta boli vtedy prázdne,“ hovorí nezaujato vystupujúc z auta, berúc kľúče a zohýnajúc sa po tašku s plienkami. Vidno na nej odhodlanosť pre fakty, ktorá sa môže zdať až znepokojujúca, zvlášť, keď máte jasnú predstavu o tom, ako by sa mal človek v jej situácii správať k svetu.

Mohli by ste napríklad čakať, že si zadováži nové auto. Ale táto čierna Honda Pilot s ružovým krytom na volant je tá istá, v ktorej zomrel Bryce len kúsok od miesta, kam sa Lyn práve skláňa k Braidenovi, aby mu uvoľnila bezpečnostný pás.

„Nedávalo to finančný zmysel kúpiť si nové auto,“ hovorí.

Jej oči sú apatické. Jej postoj je jasný: máte s tým nejaký problém?

***

Nie všetky prípady prehriatia dieťaťa v aute sú také, aké opisuje tento článok: teda, že v nich ide o zarážajúce zlyhanie pamäti inak evidentne dobrému rodičovi. Sú aj prípady, kde už v minulosti rodič dieťa zanedbával alebo bol závislý od omamných látok. Niekedy nechá rodič dieťa v aute vedome, hoci je to očividne nebezpečné. V jednom zvlášť ohavnom prípade matka využívala zamknuté auto ako lacnú náhradu za jasle. Toto sú prípady, keď sa smrť dieťaťa považuje za zločin, ktorého posudzovanie sa často končí väzením.

Prípady ako ten Lyn Balfourovej, ak príde k trestnému stíhaniu, sa končia istým kompromisom, zníženým trestom, podmienkou alebo trestom verejnoprospešných prác. K súdnym procesom dôjde len zriedka.

To, čo sa stalo Balfourovej, bolo ešte zriedkavejšie. Neobvinili ju zo zabitia, ale z vraždy druhého stupňa, za čo jej mohli udeliť až 40-ročný trest väzenia. A ako podmienku kaucie jej súd nariadil, že nemôže byť osamote so žiadnym maloletým vrátane jej syna v tínedžerskom veku.

Balfourová si teda najala špičkového trestného právnika Johna Zwerlinga z Alexandrie. To znamenalo, že jej muž – Jarrett Balfour ako civilný armádny kontraktor nemal inú možnosť, ako nastúpiť na pôsobisko v Iraku. Peniaze, ktoré tam zarábal, mali zaplatiť právnika. Lyn Balfourová tak zostala na všetko sama.

Vtedy sa jej smútok, vina a paralyzujúce pochybnosti o sebe samej začali hýbať smerom k veľmi špecifickému, veľmi silnému hnevu.

***

John Zwerling vyzerá ako obstojná verzia Nera Wolfa, telnatého a excentrického génia, hrdinu detektívok Rexa Stouta. Jeho kancelária je v príjemnom dome v starom meste, má obloženie z tmavého gaštanového dreva s okenicami z tmavého dreva. Zwerling má bradu ako Santa Claus, sedí na stoličke s roztrhaným koženým poťahom, v džínsoch a košeli s veľkou škvrnou, ktorej gombíky sú napäté na prasknutie.

Zwerling rozpráva, že jeho prvou úlohou bolo dokázať, že vražda druhého stupňa bolo absurdné obvinenie v prípade, kde sa ani najmenšou náhodou nedal preukázať úmysel. To sa mu podarilo. Po predbežnom vypočutí sa obvinenie zmenilo na neúmyselné zabitie. Zwerlingovou druhou a oveľa ťažšou úlohou bolo postaviť obhajobu v prípade, ktorý sa viedol tak, že to niekedy vyzeralo ako teatrálne zanietenie.

Prokurátorka Elizabeth Killeenová to pred porotou zhrnula takto: „Život tohto malého chlapca sa nemal skončiť na nemocničnom vozíku. Zosnulý. Mŕtvy. Jeho život je premrhaný, už ho niet.“

Na konci musel Zwerling urobiť zásadné rozhodnutie. V takýchto prípadoch chce porota počuť obžalovaného. Zwerling mal Balfourovú rád, aj si ju vážil, ale mal by ju zavolať, aby vypovedala?

„Stretli ste ju?“ opýtal sa.

„Áno.“

„Tak potom ste videli ten opasok, čo si obliekla, ten ochranný pancier proti svetu, ako sa uzavrela a stala sa z nej vojačka. To jej pomohlo prežiť, ale mohlo to vyzerať nepríjemne, ak ste niekto, kto by chcel vidieť, aká je zlomená.“ Zwerling sa rozhodol, že nebude riskovať.

„Vyriešil som to tak, že som ju nechal vypovedať iným spôsobom,“ hovorí, „tak, aby ľudia mohli vidieť pravú Lyn. Zraniteľnú, bez trikov, bez pózy.“

Zwerling porote prehral dve audiokazety. Na jednej bol záznam jej policajného výsluchu v nemocnici hodinu po Bryceovej smrti. Jej odpovede boli nesmierne smutné, takmer nepočuteľné, napoly vzlyky, napoly šepot. „Zabila som svoje dieťa,“ hovorí trasľavým hlasom. „Ó, Bože, je mi to tak ľúto.“

Druhá nahrávka bola hovorom na linku 911, ktorý urobil okoloidúci pár sekúnd po tom, čo Balfourová našla telo a požiadala ho o pomoc.

Zwerling sa otočí k svojmu počítaču a klikne na zvukový súbor.

„Chcete to počuť?“

***

Balfourová opisuje, čo sa stalo v ten deň po práci. Vyšla zo svojej kancelárie v právnickej škole. Až popoludní si pozrela mobil a zistila, že tam má od rána zmeškaný hovor od jej opatrovateľky. Zavolala jej späť, ale ozval sa len odkazovač. Neznepokojilo ju to. Ona a opatrovateľka boli priateľky a rozprávali sa spolu o hocičom. Balfourová jej nechala odkaz, aby zavolala späť.

Stalo sa to, keď bola na priestrannom kamennom nádvorí pred školou a smerovala k parkovisku. Na miesto, kde stála, je ironicky namierené delo z obdobia občianskej vojny.

Opatrovateľka sa jej opýtala, kde je Bryce. Odvetila jej: „O čom hovoríš? Veď je s tebou.“

Na koniec nádvoria je to necelých dvadsať metrov, potom schodisko s 11 schodmi, potom ďalšie dva kroky naproti, druhé schodisko, 12 schodov dole, ešte jeden obrubník a potom desaťmetrový šprint k autu. Balfourová odhaduje, že jej to netrvalo ani pol minúty. Vedela, že je už neskoro. Cez okno videla Bryceovu nevládnu ruku. A potom jeho tvár, neporušenú, ale bez života a lesklú, hovorí Balfourová. „Bol ako porcelánová bábika.“

O pár sekúnd neskôr okoloidúci zavolal 911.

***

Nahrávka je neznesiteľná. Väčšinou na nej počuť ženský hlas, napäto, ale presne vysvetľuje dispečerovi, čo vidí. Nie je počuť žiadne pozadie. Potom Balfourová z plných pľúc reve: „Ó, MÔJ BOŽE, NIEEEEE!“

Potom je pár sekúnd ticho.

Potom ohlušujúci vresk: „NIE, NIE, PROSÍM, NIE!!!“

Po troch sekundách:

„PROSÍM, BOŽE, NIE, PROSÍM!!!“

Teraz sa na nahrávke Balfourová snaží poskytnúť umelé dýchanie. V tejto chvíli, spomína si Lyn, to vyzeralo, akoby jedno telo ovládali dve osoby: Lyn, vyškolená záchranárka, a Lyn, neschopná matka, ktorá už nikdy nebude vedieť, čo je to šťastie. Vdýchni, pritlač, vdýchni, pritlač. Napokon prehráva.

Po vypočutí tejto nahrávky sa porota vzdiali na 90 minút na poradu, počas ktorej stihne aj obed. Rozhodnutie o nevine je jednohlasné.

***

„Necítil som, že by mal tento prípad prísť až na súd,“ hovorí člen poroty Colin Rosse, vyslúžilý riaditeľ rádia. „Mohlo ísť o nedbalosť, ale išlo o náhodný omyl.“

Predseda poroty James Schlothauer, inšpektor miestnej samosprávy, obžalobu neviní; Balfourovej prípad bol komplikovaný a fakty potrebovali verejnú diskusiu, vraví. Fakty však tiež spôsobili, že verdikt bol ako facka. Bola to „sakramentsky veľká nehoda,“ ktorá sa môže stať hocikomu, hovorí.

Hocikomu?

Schlothauer váha.

„No, napríklad sa to stalo aj mne.“

Výsledok nebol katastrofický, hovorí Schlothauer, ale základné pochybenie bolo podobné. Zaneprázdnení a vystresovaní si raz s manželkou poplietli úlohy a ani jeden sa na konci dňa nezastavil vyzdvihnúť dcéru u opatrovateľky.

„Obaja sme prišli domov a zrazu: Počkaj, kde je Lily? Myslel som si, že ju berieš ty! Nie, myslela som si, že ju berieš ty!“

Čo ak by sa toto nedorozumenie stalo na začiatku dňa?

„Hocikomu,“ vraví Schlothauer.

***

Neexistuje vládna inštitúcia pre prípady detskej hypertermie, ktorá by bola poverená zbierať dáta a šíriť prevenciu na národnej úrovni. Najbližšou organizáciou k tejto predstave je kancelária v suteréne pohodlného domu na predmestí Kansas City, kde bývalá výkonná riaditeľka v oblasti predaja a marketingu Janette Fennellová prevádzkuje neziskovú organizáciu Deti a autá. Neziskovka lobuje za zvýšenú bezpečnosť detí v autách a udržuje jednu z najsmutnejších databáz Ameriky.

Fennellová sedí na pohovke, bosé nohy má zastrčené pod sebou a prechádza spismi. Amber, vysokoškoláčka, ktorá u nej stážuje, vybehne hore a na stôl položí fax so správou, ktorá prišla z tlačovej agentúry. „Parkovisko, Severná Karolína,“ oznamuje Amber.

V tomto odbore sa používa čudesná terminológia. „Zadné prehliadnutie“ nastane, keď sa pozeráte do spätného zrkadla a nevidíte za autom dieťa alebo sa nepozeráte vôbec. „Predné prehliadnutie“ nastane takmer výhradne len pri pick-upoch a SUV, v ktorých sedí vodič vysoko nad zemou. Ďalej v terminológii existuje „udusenie elektricky ovládaným oknom“ a „autá uvedené do pohybu dieťaťom“ a nakoniec „hypertermia.“

Na fotokoláži na Fennellovej stene sú zábery desiatok detí a bábätiek, niektoré hrdo prstami ukazujú, ako keby hovorili: „Mám 2!“ alebo „Mám 3!“ Tieto fotky sú poväčšine z ich posledných narodenín.

Fennellová sa stretla alebo hovorila s množstvom rodičov v prípadoch hypertermie a niektorí teraz spolupracujú s jej organizáciou. Ona ich nevyhľadáva. Nájdu jej meno, väčšinou neskoro v noci, bez spánku prechádzajúc internetom, keď hľadajú náznaky, že existujú aj iní ľudia, ktorí prechádzajú rovnakým peklom a prežili. Existuje všeobecne mylná predstava o tom, kto títo ľudia sú. „Zvyknú to byť milujúci rodičia, takí, ktorí kupujú detské zámky a bezpečnostné dvere.“ Tieto prípady, hovorí Fennellová, sú zlyhaním pamäti, nie lásky.

Fennellová sa napoly smeje a napoly trpí. Robí to často.

„Niektorí ľudia si myslia: v poriadku, viem si predstaviť, že by som zabudol dieťa na dve minúty, ale nie na osem hodín. Čo si neuvedomujú, je, že rodič vo svojej mysli odovzdal dieťa do jaslí, škôlky či opatrovateľke a celý deň žije v predstave, že dieťa je šťastné. Keď je to raz vo vašom mozgu, nemáte dôvod na obavu o dieťa po zvyšok dňa.“

Fennellová verí, že žalovať rodičov v takýchto prípadoch je kruté a nemá to význam. Strach z väzenia nie je to, čo bude rodičov držať od opakovaného pochybenia.

Podľa Fennellovej odpoveď na tento problém leží v zlepšení bezpečnostných prvkov auta a vo zvýšenej informovanosti verejnosti, že niečo také sa môže stať a že výsledok chvíľkového zlyhania pamäti môže byť zdrvujúci.

Aký je najhorší prípad, o ktorom vie?

„Nerada by som…“ hovorí.

Pozrie sa opačným smerom. Nedokáže udržať očný kontakt.

„Dievčatko si, predtým než zomrelo, vytrhalo všetky vlasy.“

Fennellová už roky lobuje za zákon požadujúci senzory na zadných sedačkách, ktoré by spustili alarm, ak by detská hmotnosť ostala na sedadle aj po vypnutí motora. Raz sa jej to skoro podarilo. Zákon z roku 2008, ktorý požaduje bezpečnostné zlepšenia elektricky poháňaných okien, zlepšenú viditeľnosť zadku auta a ochranu proti nežiadanému uvedeniu auta do pohybu dieťaťom – pôvodne obsahoval aj paragraf o senzore na zadných sedadlách. Nikdy sa však nedostal do finálneho návrhu, aby sa o ňom hlasovalo. Podporovatelia návrhu ho stiahli v strachu zo silnej loby automobilových výrobcov.

Na trhu je zopár výrobkov, ktoré rodiča upozornia, ak dieťa zostane v aute po vypnutí motora. Tieto produkty sa veľmi nepredávajú. Pravdepodobne narazili na rovnaký marketingový problém, ktorý mali traja inžinieri NASA pred niekoľkými rokmi.

V roku 2000 Chris Edwards, Terry Mack a Edward Modlin na takomto produkte začali pracovať potom, čo jeden ich kolega, Kevin Shelton, nedopatrením nechal 9-mesačného syna zomrieť na parkovisku výskumného centra NASA v meste Hampton. Vynálezcovia si dali patentovať zariadenie so senzormi hmotnosti a s alarmom, ktoré vychádzalo z technológií leteckého priemyslu. Zariadenie bolo jednoduché, fungovalo a bolo relatívne lacné.

Janette Fennellová v tento výrobok veľmi verila: dramatický príbeh, ktorý za ním stál, a aj skutočnosť, že prichádzal z NASA, vytvorila predpoklad na rozšírenú publicitu a verejné prijatie, domnievala sa.

To bolo pred piatimi rokmi. Zariadenie stále nie je na pultoch. Vynálezcovia nemohli nájsť komerčného partnera na výrobu. Jeden veľký problém bola zodpovednosť. Ak by zariadenie zlyhalo, firma by čelila obrovským žalobám. Ďalší problém je psychologický: marketingové štúdie ukázali, že by sa nepredával. Je to jednoduché: ľudia si myslia, že im sa nič také nestane.

***

Predtým som bol jedným z nich, čítal som príbehy a pýtal som sa: Na čo tí rodičia myslia?“

Mike Terry je živnostník z mesta Maypearl v Texase. Je to vysoký muž s jemnými očami. V momente, keď si uvedomil, čo spravil, bol v kabíne kamióna a jeho šesťmesačná dcéra Mika v uzatvorenom voze pečúcom sa na texaskom slnku na parkovisku vzdialenom 60 kilometrov. Otočil nákladiak a zúrivo uháňal k autu rýchlosťou 160 kilometrov, ťahajúc za sebou 9-metrovú vlečku s drevenými hranolmi veľkými ako telefónny stĺp.

V ten júnový deň v roku 2005 bol Terry nedávno prepustený a zobral brigádu na stavbe auditória katolíckeho kostola kúsok za mestom. Pamätal si, že má zaniesť staršiu dcéru opatrovateľke, ale ako viezol mladšie dieťa k inej opatrovateľke, dostal telefonát o novej dlhodobej práci. Tento telefonát si skutočne získal jeho pozornosť. Bolo to fatálne rozptýlenie.

Terryho (35) zo zločinu neobvinili. Jeho trest bol prefíkanejší.

Terryovci sú južní baptisti. Pred Mikinou smrťou, hovorí Mikey Terry, sa viere venovali každú nedeľu, od ranného štúdia Biblie až po večeru. On a jeho žena Michele už do kostola veľmi nechodia. Je to príliš zmätočné, hovorí.

„Cítim sa previnilo, keď o nás každý v cirkvi hovorí, akí sme požehnaní. Už sa viac necítim požehnaný. Cítim, že mi Boh ukrivdil a že ja som ukrivdil Bohu. Neviem, ako sa s tým mám vyrovnať.“

Uplynuli štyri roky, ale stále sa nedokáže priblížiť ku katolíckemu kostolu, kde v ten deň pracoval. Zatiaľ čo jeho dcéra zomierala, on staval stenu, na ktorej bude visieť veľký kríž.

***

„Toto je príklad najhoršej možnej nedbanlivosti… Zaslúži si trest smrti.“

„Rozmýšľam, či toto nebol jeho spôsob, ako oznámiť žene, že nechce dieťa.“

„Bol príliš zaneprázdnený naháňaním provízií v realitnom biznise. Ukazuje to, akí morálne skorumpovaní sú ľudia v obchode s realitami.“

Toto boli komentáre k spravodajskému článku The Washington Post z 10. júla 2008, ktorý sa zaoberal okolnosťami smrti syna Milesa Harrisona. Tieto komentáre boli podobné mnohým iným a sú typické pre podobné prípady, ktoré sa znova a znova stávajú. Veľká časť verejnosti reaguje nielen v hneve, ale rovno so žlčou.

Ed Hickling verí, že vie, prečo. Hickling je klinickým psychológom z Albany v štáte New York. Študuje vplyvy smrteľných automobilových nehôd na šoférov, ktorí ich prežijú. Hovorí, že títo ľudia sú často drsne odsudzovaní aj vtedy, keď to bezpochyby nebola ich chyba.

Ľudia, hovorí Hickling, majú základnú potrebu vytvoriť a udržovať príbeh pre samých seba, kde vesmír nie je neúprosný a bezcitný, v ktorom sa hrozné veci nedejú náhodne a katastrofám sa dá predísť, ak ste ostražitý a zodpovedný.

Verí, že v prípadoch prehriatia sú rodičia démonizovaní z toho istého dôvodu. „Sme zraniteľní, ale nechceme si to pripomínať. Chceme veriť, že svet sa dá pochopiť, kontrolovať a zbaviť všetkých hrozieb, že ak budeme dodržiavať pravidlá, budeme v poriadku. Ak sa teda takéto veci stanú iným ľuďom, musíme ich zaradiť do inej kategórie, ako sme my. Nechceme sa im podobať, a to, že môžeme, nás príliš desí, aby sme sa s tým vedeli vyrovnať. A tak jednoducho musia byť netvori.“

Po tom, čo Lyn Balfourovú zbavili obvinení, sa tento komentár objavil na spravodajskom portáli v Charlottesville: „Ak myslela na toľko iných vecí, mala radšej držať nohy pri sebe a nemala mať žiadne deti. Mali by ju zatvoriť v aute počas horúceho dňa a videli by ste, čo by sa stalo.“

***

Dom Lyn Balfourovej v Ruckersville vonia aromatickými sviečkami a gýčom. Braiden sa šťastne hrá v detskom ležadle, v tom istom, ktorý mal Bryce, a lezie po ručne pletenej prikrývke, ktorá tiež patrila Brycovi. Zatiaľ čo Balfourová píše správu Jarrettovi do Iraku, kontroluje Braidenovu plienku. Bežný multitasking.

„Ľudia hovoria, že som silná žena,“ vraví Balfourová, „ale nie som. Iba keď smútim, smútim osamote…“

Braidenovi vypadne cumlík z úst. Balfourová ho opláchne a vráti naspäť.

„… pretože hlboko v sebe cítim, že nemám právo smútiť pred ostatnými.“

Balfourová hovorí, že sa starostlivo stará o tvár, ktorú ukazuje svetu.

„Rada by som zmizla, premiestnila sa na nejaké miesto, kde by nikto nevedel, kto som a čo som spravila. Urobila by som to okamžite, ale nemôžem. Musím povedať svoje meno. Som žena, ktorá zabila svoje dieťa, musím byť tou ženou, lebo som to sľúbila Brycovi.“

Ten sľub vyriekla, keď držala telo svojho syna v nemocnici. „Naposledy som ho pobozkala a povedala mu, ako veľmi mi to je ľúto a že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sa to už nikdy nestalo môjmu druhému dieťaťu.“

Balfourová to urobila spôsobom, aký sa hodí k jej osobnosti: stala sa modernou, materskou verziou starovekého námorníka. Z času na čas si nehanebne prisadne k cudzincom na miestach ako Sam´s Club a začne konverzáciu o deťoch, aby im mohla povedať, čo ona urobila svojmu. Varovný príbeh z očí do očí.

Na rozdiel od iných rodičov, ktorým sa toto stalo, Balfourová hovorí s médiami kedykoľvek. Pracuje s organizáciou Deti a autá a rozpráva im opakovane svoj príbeh. Jej pointa je vždy rovnaká, vždy rezolútna, vždy spojená s kúskom hnevu, vždy drsná: môže sa to stať komukoľvek. Toto je chyba, nie zločin, a nemali by za to ľudí stíhať. Autá by mali mať ochranné zabezpečenia, aby sa to nestávalo. Zriedkakedy vyzerá, že je na pochybách či trýznená bolesťou. Nik ju nevidí plakať.

„Pravdou je,“ hovorí, „že bolesti nikdy neubúda. Nikdy sa neotupí. Proste ju na chvíľu dám bokom, kým nie som sama.“

Balfourová nerada rozmýšľa nad Brycovými poslednými mukami. Jeden milý doktor jej raz povedal, že jej syn pravdepodobne veľa netrpel, a na to sa uprela. V jej mysli zomrel bez strachu obklopený utešujúcimi anjelmi. Balfourová verí, že Boh nás bezpodmienečne miluje a drží nad nami strážnu ruku po celý život. Toto jej prináša útechu, ale tiež pochybnosti.

„Keď som mala 16 a bola som na strednej škole,“ hovorí, „znásilnili ma. Išla som na potrat. Nikomu som to nepovedala, ani priateľom, ani matke. Keď vykonávali zákrok, modlila som sa k Bohu a žiadala ho, aby si vzal dieťa späť a vrátil mi ho, keď sa oň budem vedieť postarať.“

Čiže…?

„Čiže, premýšľam, niekedy…“

Balfourová si utrie slzu.

„… že to, čo sa mi stalo, je trest od Boha. Zabila som dieťa a potom mi jedno vzali preč na vrchole šťastia.“

Na dlážke narazí Braiden na bábiku.

„Niekedy,“ hovorí Balfourová, „si želám, aby som zomrela počas pôrodu s ním…“

Teraz plače. Na okamih tu nie je žiaden vojak.

„… tak, aby Jarrett mohol byť s Braidenom a ja s Brycom.“

***

Miles Harrison sedí v Starbuckse, vyťahuje vreckovku za vreckovkou, aby si osušil oči.

„Veľmi som ublížil svojej manželke,“ hovorí, „a s obrovskou láskavosťou, ktorú má, mi odpustila. A to mi ešte priťažilo, pretože ja si odpustiť nedokážem.“

Mesiace po tom, čo ho oslobodili vo veci smrti jeho syna, Harrisonova verejná agónia pokračovala. Jeho policajná snímka sa vrátila do novín, keď ruské ministerstvo zahraničia oficiálne protestovalo proti jeho oslobodeniu a hrozilo, že zastaví adoptívny program s Američanmi. Stal sa z toho medzinárodný incident.

Harrison dlho pre tento článok odmietal hovoriť, ale začiatkom februára povedal, že je pripravený.

„Modlím sa, aby mi ruský národ odpustil,“ hovorí. „V tejto krajine sú dobrí ľudia, ktorí si zaslúžia deti, a v Rusku sú deti, ktoré si zaslúžia rodičov. Prosím, netrestajte všetkých pre moju chybu.“

Harrison je katolík. Týždne po Chasovej smrti sa vrátil do miestneho kostola, kde ho kňaz a farníci nechali osamote smútiť. Potom ho kňaz povzbudil a zašepkal mu do ucha: „Vždy tu pre teba budem.“

Je to kostol Svätého Františka de Sales v Purcellville. Kňaz sa volal otec Michael Kelly. Počas Silvestra na rozmočenej ceste po ťažkých dažďoch, keď otec Michael zastavil, aby odtiahol strom, ktorý padol cez cestu, naňho padol ďalší strom a zabil ho.

Harrison to nedokáže pochopiť: nič nedrží pohromade, s výnimkou – na jeho úžas – jeho manželstva.

Carol a Miles Harrisonovci udržiavajú vo svojom dome Chasovu izbu presne tak, ako bola, a fotografie dieťaťa sú všade. „Niekedy sa pozeráme na jeho obrázky spolu,“ hovorí Harrison, „a vidím, ako Carol plače. Snaží sa to skryť, ale ja to vidím, cítim sa previnilo a bolí to.“

Harrison hovorí, že vie, že je nepravdepodobné, že jemu a Carol niekedy ešte dovolia znova si adoptovať dieťa.

Nahne sa dopredu, jeho hlas sa zlomí do vzlykavej fistuly, ako sa to stalo aj v súdnej sieni v najhoršom momente jeho hanby.

„Obral som ju o to, aby bola matka.“ V Starbuckse sa otočia hlavy. „Bola by najlepšou matkou na svete.“

***

Prvýkrát niekto zdvihol telefón, ale nič nepovedal. Bolo počuť iba zvuk televízie a po chvíli zostal telefón hluchý. O pár dní neskôr sa ozval, ale televíziu ani nestíšil. Zavolajte neskôr, hovorí. Tretí deň to zdvihol.

Máte sa dobre?

„Ani neviem. Prežívam zo dňa na deň.“

Hlas Andrewa Culpepperta je monotónny ako hlas muža v tranze. Jeho vety sú krátke a sekané. On je ten šťastný elektrikár. On nebol trestne obžalovaný, na rozdiel od Milesa Harrisona. Nikdy sa nemusel obhajovať pred súdom.

Ste sám?

„Áno.“

Nechala vás?

„Áno. Je zranená. Vyrovnáva sa s tým svojím spôsobom, tipujem.“

Ste vďačný, že vás nestíhali?

Bez odpovede.

Andrew?

„Nie za seba, za rodičov. Nezáleží na tom, čo mi urobia. Nič, čo by som si nerobil každý deň.“

Ste si istý, že ste v poriadku?

„Snažím sa na to nemyslieť. Keď na to myslím, je to ako…“

Ako čo?

Ticho trvá najdlhšie.

„Ako toto.“

***

Lyn Balfourová odišla z práce, aby si uľahčila život. Onedlho sa to znova skomplikovalo, lebo opäť otehotnela. Oplodnenie, ktoré podstúpila v ten októbrový deň, bolo úspešné. Dieťa sa má narodiť v júli.

Jej právnici písali na súd, aby záznam o tom, že bola stíhaná, vyškrtli. V prípadoch oslobodenia proti tomu väčšinou nič nenamietajú. Ale v jej prípade to prokurátor Dave Chapman napadol a nezvyčajne sám viedol túto malú právnu vojnu.

Mimo súdnej siene Chapman vysvetľuje: „My sme to urobili pre rozsah tohto prípadu a pretože je to jediný verejný záznam smrti úplne bezbranného a bezmocného bábätka.“

Po poldňovom vypočúvaní sudca rozhodol, že Balfourová nevedela dokázať, že utrpí „očividnú nespravodlivosť“, ak záznamy súdu nebudú zapečatené.

Neskôr Balfourová pokojne odpovedala na otázky médií. Zváži odvolanie. Bude naďalej upozorňovať na nebezpečenstvo nechávať deti osamote v autách. Znela, ako vždy, trochu chladne.

Jarrett Balfour sa napokon vrátil domov po 18 mesiacoch v Iraku, kde bolo jeho úlohou analyzovať výbušné zariadenia vyrobené povstalcami a pokúsiť sa identifikovať ich technológiu a vystopovať ich pôvod. Misiu si predĺžil dvakrát, pretože účty za právnikov išli hore. Jarrett má tridsať rokov. Je pekný, vysoký, vychrtlý, s pieskovými vlasmi učesanými priamo dozadu. Vyzerá ako muž, ktorý čelí silnému vetru.

Krátko po návrate, hovorí Jarrett, sme mali problémy v komunikácii. Stačilo povedať nejakú nevinnú poznámku o niečom, čo Braiden urobil, a Lyn reagovala prehnane, akoby spochybňoval jej rodičovské zručnosti. Zlepšuje sa to, hovorí.

Braiden má deväť a pol mesiaca, presne vek, keď Bryce zomrel. Lyn mala znova nočné mory.

Krátko pred tragédiou mala dva sny, ktoré jej neskôr pripadali ako predtuchy. V jednom nechtiac utopila Bryca. V druhom zomrel po požiari. Balfourová verí, že tieto sny jej poslal Boh, aby sa pripravila na to, čo bude musieť vydržať.

Nedávno sa jej snívalo, že stratila kontrolu nad kočíkom s Braidenom a ten sa rútil do premávky. Nie, nemyslí si, že sa stane to isté znova.

„Znova by som to nezvládol,“ hovorí Jarrett.

V ich vzťahu je citeľné napätie. Snažia sa ho odstrániť. Obaja tvrdia, že sú si istí, že ich manželstvo vydrží.

Po tom, čo Jarrett odíde do práce, Lyn hovorí, ako veľmi jej prítomnosť Braidena pomohla uzdraviť sa. Svoju rodinu považuje za požehnanú, pretože dostali možnosť mať ďalšie deti.

„Viete si predstaviť stratu svojho jediného dieťaťa a nemať nádej, že budete mať druhé? Viete si predstaviť to zúfalstvo?“

Hovorí, že preto sa rozhodla. Skontrolovala to, je to legálne. Nie je žiaden spôsob, ako by ju úrady mohli zastaviť, pretože by to narušilo súkromie adopcií. Potrebuje darcu spermií a darcu vajíčka, pretože nechce použiť vlastné vajíčko. Bolo by to príliš osobné.

O čom to tu vlastne hovorí?

Miles a Carol Harrisonovci si zaslúžia ďalšie dieťa, vysvetľuje Balfourová. Boli by úžasní rodičia.

Toto je žena, ktorú buď máte radi, alebo nenávidíte. Je drzá, má pevnú vôľu a podľa názoru je otvorená alebo drsno priama. Nadovšetko je rozhodná.

Balfourová hovorí, že sa rozhodla. Ak nedovolia Milesovi a Carol ďalšiu adopciu, ak vyčerpajú všetky iné možnosti a zostanú stále bez dieťaťa, ponúkne im, že pre nich jedno vynosí. Ako dar.