Hry, hračky a no-no hračky

Mamy sa ľudia zvyknú pýtať: "A koľko už má?" Zväčša chvíľu váha, lebo nevie presne na čo sa pýtajú, ale potom povie, že 10 mesiacov, 9,5 kíl a 4 zuby. Typické dospelácke. Mňa čísla až tak nezaujímajú. No zaujíma ma strašne veľa vecí okolo mňa...

Rád sa hrám. S mamou a tatom sa hráme kuky-kuky, ťapi-ťapi a hopi-hopi. Nie je to zlé a rád sa s nimi hrám, lebo z toho majú očividne radosť. S tatinom tiež staviame vežu z kociek alebo plastových pohárikov. Máme to pekne podelené: on stavia a ja búram. S mamou si zase rád čítam. Moja obľúbená knižka je o zvieratkách. Mame to ide skvele. Hlavne kravička múú-múú, kohútik kiki-rikíí a prasiatko kvik-kvik.

Ale aj tak je najväčšia zábava s mojim bráškom. Najradšej mám, keď si hádžeme loptu, alebo aj iné predmety, ako ponožky, sáčky alebo vrchnák od zaváraninovej fľaše. Alebo si urobíme bunker z deky. Občas schytám nejakú modrinu na hlave, ale kvôli zábave som ochotný zniesť trochu bolesti.

Naša domácnosť je plná zaujímavých vecí. Najviac ma bavia tie, ktoré svietia, blikajú, alebo vydávajú zvuky. Napríklad nočná lampa, mobil, počítač alebo veža. No len čo sa k nim priblížim a chcem ich trochu preskúmať, rodičia panicky kričia "no-no!"  a ťahajú ma od nich preč. Vôbec tomu nerozumiem, prečo ma k nim nepustia, keď oni sa s nimi hrajú takmer stále. Namiesto nich mi podsúvajú iné hračky, ktoré síce tiež blikajú a hrkajú alebo pískajú, ale zjavne tieto hračky nikoho nebavia lebo ich vôbec nepoužívajú. Nie je to fér.