Mamy sa ľudia zvyknú pýtať: "A koľko už má?" Zväčša chvíľu váha, lebo nevie presne na čo sa pýtajú, ale potom povie, že 10 mesiacov, 9,5 kíl a 4 zuby. Typické dospelácke. Mňa čísla až tak nezaujímajú. No zaujíma ma strašne veľa vecí okolo mňa...

Rád sa hrám. S mamou a tatom sa hráme kuky-kuky, ťapi-ťapi a hopi-hopi. Nie je to zlé a rád sa s nimi hrám, lebo z toho majú očividne radosť. S tatinom tiež staviame vežu z kociek alebo plastových pohárikov. Máme to pekne podelené: on stavia a ja búram. S mamou si zase rád čítam. Moja obľúbená knižka je o zvieratkách. Mame to ide skvele. Hlavne kravička múú-múú, kohútik kiki-rikíí a prasiatko kvik-kvik.

Ale aj tak je najväčšia zábava s mojim bráškom. Najradšej mám, keď si hádžeme loptu, alebo aj iné predmety, ako ponožky, sáčky alebo vrchnák od zaváraninovej fľaše. Alebo si urobíme bunker z deky. Občas schytám nejakú modrinu na hlave, ale kvôli zábave som ochotný zniesť trochu bolesti.

Naša domácnosť je plná zaujímavých vecí. Najviac ma bavia tie, ktoré svietia, blikajú, alebo vydávajú zvuky. Napríklad nočná lampa, mobil, počítač alebo veža. No len čo sa k nim priblížim a chcem ich trochu preskúmať, rodičia panicky kričia "no-no!"  a ťahajú ma od nich preč. Vôbec tomu nerozumiem, prečo ma k nim nepustia, keď oni sa s nimi hrajú takmer stále. Namiesto nich mi podsúvajú iné hračky, ktoré síce tiež blikajú a hrkajú alebo pískajú, ale zjavne tieto hračky nikoho nebavia lebo ich vôbec nepoužívajú. Nie je to fér.

Zub

Áno, je to tu! Po týždňoch ožužlávania všetkých svojich (a niekedy aj nie svojich) končatín a iných predmetov dennej spotreby, po troch dňoch teplotovania a nervenia sa, sa mi konečne  vykľul môj prvý zub! A vlastne hneď dva zuby! Zjavne sa uľavilo nie len mne ale aj ostatným členom našej domácnosti. Všeobecné nadšenie však netrvalo veľmi dlho. Mama totiž poznamenala, že nás čaká ešte osemnásť takýchto zúbkov. No hádam aj tie zvládnem a potom vás odzbrojím svojim plnohodnotným mliečnozubým úsmevom.

V pohybe

Tento mesiac som sa výrazne zlepšil v lození. Už sa neťahám po bruchu, ale behám po štyroch. Je to rýchlejšie a dočiahnem na viac vecí. Už sa mi podarilo povyťahovať igelitové sáčky v kuchyni, vypratať poličku s knihami a prevrátiť kôš v kúpeľni. Ak sa mám čoho chytiť, dokážem sa aj postaviť. Mama mi presunula moje "ihrisko" k preskleným balkónovým drerám, takže mám skvelý výhľad do záhrady a na dvor so zvieratkami. 

Mama je naj...

Zistil som, že moja mama je najlepšia. Preto ju chcem mať stále na očiach, alebo ideálne aj nadosah. Hrám sa, papám, spím, chodím na prechádzku najradšej s mamou. Mama sa ma občas snaží zveriť niekomu inému: tatovi, bratovi, susedke, alebo aj tete poštárke. Ale väčšinou rýchlo zistím, že to nie je mama a začnem sa za ňou pachtiť. Občas vyzerá unavene, ale mne sa aj tak páči. Mama hovorí, že prechádzam obdobím separačnej úzkosti. Neviem síce, čo to je, ale ja len jednoducho chcem to najlepšie a s ničím iným sa neuspokojím.

Viete aká je výhoda 8-mesačného človeka? To, že väčšina vecí, ktoré práve robíte alebo prežívate, je ÚPLNE NOVÁ! Tu je pár príkladov:

Leziem!

Minulý mesiac mi to šlo len dozadu. Zväčša som sa odparkoval pod skrinku, stolík alebo stoličku a musel som volať odťahovku, teda mamu, aby ma odtiaľ dostala. No teraz mi to ide aj dopredu a myslím, že som celkom rýchly. Mama mi hovorí malý mop. Minule ma pochválila, že som užitočné dieťa, lebo som povymetal aj také miesta, kde sa bežne s vysávačom nedostane. Začínam experimentovať s tým, že sa vytiahnem na kolená a húpem sa spredu dozadu. Naši sa na tom zabávajú, ale veď ich to prejde keď začnem štvornožkovať. 

Plávam!

S vodou som sa už stretol. Tečie z vodovodu a tiež je vo vaničke, keď sa kúpem, hoci počas kúpania sa mi úspešne darí z nej polovicu vyšpliechať po kúpeľni. Teraz sme ale s našimi boli na výlete, kde bol bazén a tej vody tam bolo VEĽA. Keby ma tato tak silno nedržal, hneď by som celý ten úžasný podvodný svet preskúmal. Mama ma potom prezerala, či za ušami nemám žiabre a či nemám plávacie blany medzi prstami. No čo, vodu jednoducho milujem. A hoci zatiaľ plávam len s podporou mamy alebo tata, myslím, že toto je niečo v čom budem dobrý. 

Teplotujem!

Nie všetky nové veci sú skvelé. Niekoľko dní som mal teplotu a poviem vám, bolo mi riadne nanič. Nechcelo sa mi hrať, jesť a zdokonaľovať lozenie už vôbec nie. Najlepšie mi bolo na rukách. Ideálne maminých, ale keď nevládala, zmieril som sa aj s tatinom. Mama vravela, že mi asi idú zuby. Nemám nič proti nim, ale nemuseli by mi robiť tak zle a nemuselo by im to trvať tak dlho.

Keď k nám prídete prvýkrát na návštevu, pravdepodobne sa vám nebude niečo pozdávať. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu chýba. Pohľadom blúdite po stenách obývačky. A zrazu vám to dopne. Nasleduje otázka s podtónom prekvapenia, pobúrenia, možno štipky obdivu: „Vy nemáte telku?!“

"Ale áno!" odpovedám a ukazujem na dve francúzske okná do záhrady. To je naša Jednotka a Dvojka. Vždy priamy prenos.

Sme jednoduchá rodina. Žijeme na dedine, obklopení zvieratami, počnúc sliepkami, kozami, psami, občas nejakej mačky „obecnej“ až po akváriové rybičky a papagája – ten však u nás len zimuje a v lete sa vráti k pôvodným majiteľom. Od jari, keď zmizne posledný sneh, až pokým sa tam v neskorej jeseni opäť objaví, sa hrabeme v našej zeleninovo-bylinkovej záhradke.

S deťmi sa hráme. Mladší toho ešte veľa nepotrebuje – väčšinou si vystačí s vlastnými končatinami, alebo niečím, čo sa dá ožužlávať. Starší toho potrebuje viac, ale nie veľa. Často sa hráme hru na „akože“. V nej sa morský had kamaráti s poníkom, cez Jasovskú jaskyňu sa dá dostať do Austrálie a vtáčikovi kvezalovi postavíme hniezdo s fontánkou a tobogánom. (Sľubujem, že neužívame nijaké omamné a psychotropné látky.)

Keď sme zariaďovali dom, jednoducho som navrhla mužovi, aby sme zatiaľ telku nekupovali. (Čo bolo za tým rozhodnutím je na ďalšiu úvahu.) A zatiaľ sme tu osem rokov bez tohto elektrospotrebiča.

Pred Vianocami sme boli na návšteve u mojich rodičov. Telka tam tvorí podmaz každej aktivity či konverzácie. Večer, keď sme ležali v posteli, sa ku mne starší syn pritúlil a dôverne sa ma spýtal: „Mamka, a ochutnala si už novinku od ...?“ (píííp - nasleduje meno spoločnosti na výrobu cukroviniek). „Nie“ odpovedala som, na čo mi on vysvetlil, že v telke povedali, že túto novinku musíme ochutnať, lebo je sladká a chrumkavá a poliata lahodnou čokoládou. Popri vysvetľovaní, že až tak nemusíme, som uvažovala nad tým, aké je to skvelé, že doma nám nikto nehovorí, čo musíme ochutnať, mať, zažiť, alebo že za to stojíme len keď používame značkovú dekoratívnu kozmetiku.

Možno ešte príde kríza, keď začnú deti chodiť do školy a nebudú sa vedieť plnohodnotne zapojiť do debaty o poslednej časti nejakého tínedžerského seriálu. Ale verím a dúfam, že sa v ich triede nájde aspoň niekto, kto nežije virtuálny život hviezdy televízneho seriálu, ale svoj vlastný.

Možno si myslíte, že 7 mesačné miminko toho ešte veľa nedokáže. Tak teda čítajte, možno Vás presvedčím o opaku...

Nočník

Nie vždy, ale pomerne často ma mama po spaní alebo po papaní podrží nad nočníkom a ja sa - nie vždy, ale pomerne často - do neho vycikám. Mama je z toho nesmierne šťastná a vždy ma pochváli, vraj som ušetril 17 centov za plienku a že mi to bude odkladať na štúdium na Oxforde. Zatiaľ ju nechávam v tom, ale aj tak si potom radšej kúpim Harleyku. 

Rečový prejav

Okrem tradičných ááá (uspááávanka), ééé (chcem mliééko), ííí (som nahnevanííí) som rozšíril svoju slovnú zásobu o bláá, mééé, bááá, de. Vediem dlhé monológy, hoci naši mi asi veľmi nerozumejú a len sa chápavo usmievajú alebo sa ma snažia napodobniť. No čo už, zmierujem sa s tým, že som asi jediný intelektuál v tejto domácnosti.

Výlet

Jupíí, ideme celá rodina na výlet!! A hádajte, kto sa o to postaral. Áno, bol som to JA! Teda, keďže ma už nebaví sledovať svet z mravčej perspektívy, vyžadujem nosenie. A keďže nie som žiadne fifipierko a ani moja mama nie je vzpieračka v ťažkej váhe, presilila si rameno. Vraj ju to dosť bolí a v pravej ruke neudrží ani pohár s vodou. Tatovi to asi bolo ľúto a tak zakúpil voucher na super wellness termálno-kúpeľný pobyt v Dolnej Strehovej.

Vidíte? Nebyť mňa, tak sa nikam nejde! Myslím, že si to tam celkom užijem. A hádam to popri mne prežijú aj ostatní hoteloví hostia a personál... 

Volám sa Mišo, mám pol roka a dokážem toto:

• jesť - už pár týždňov experimentujem s tuhou stravou. Už som ochutnal 24 druhov jedla. Hoci podľa správ WHO by som mal ochutnať okolo 300 druhov, myslím, že aj tých zvyšných 276 hravo zvládnem. 
• budiť sa - v noci sa zobudím aj 10-krát, väčšinou na jedenie alebo len tak - skontrolovať, či je všetko (t.j. mama) na svojom mieste.
• cúvať - prišiel som na to, ako sa posúvať, keď ležím na bruchu. Zatiaľ mi to však ide len dozadu. No pracujem na vylepšovaní postupu, tak hádam sa čoskoro posuniem aj dopredu.

dokážem aj kadečo iné - napr. ťahať za vlasy, škriabať a štípať, z čoho však moji rodičia a brat nie sú veľmi nadšení. No ale musím si nejako trénovať motoriku, zatiaľ hlavne tú hrubú...