Teraz keď sa blíži už druhé výročie toho najkrajšieho okamihu, deň keď som po dlhých 4,5 rokoch našla na teste tie vytúžené dve čiarky, som si opäť prezerala fotky, kde sme s mužom dokumentovali celé tehotenstvo... Neskutočne rýchlo ubehol ten čas a dnes už máme doma takmer 16 mesačného, krásneho, zdravého a veľmi neposedneho drobčeka Riška 😍

Trošku neskoro, ale predsa len by som sa chcela s vami podeliť o ten krásny, ale zároveň aj veľmi ťažký tehotenský čas a ešte ťažší pôrod a komplikácie po pôrode ktoré ma prinútili sa na svet pozerať inak, ďakovať nielen Bohu ale aj všetkým ktorí pri mne stali a pomáhali, za to ze som tu a ze si môžem užívať svojho synčeka plnými dúškami... 

To ze sme sa o bábätko snažili dlhý čas, to už ani opisovať nejdem, nejedna z vás, ktoré ste na tomto portáli si tým prechádzate alebo ste si tým prešli. Jedine co k tomu môžem povedať, že všetko čím sme si museli prejsť stalo za ten zázrak ci mame doma. 

Deň, keď som si na teste nasla tie vytúžené dve čiarky, bolo to 24.11.2015, bol naozaj neuveriteľne krásny, rozstriasli sa mi kolená, oči mi zaliali slzy a stala som ako obarena hľadiac na ten Tenký papierik.. Nemohla som tomu uveriť, že je to naozaj tam, ze sa to konečne podarilo.. Samozrejme hneď ako som to oznámila manželovi sme plakali obaja od šťastia 😍. 

Hneď som volala lekárke a objednala sa na prvé vyšetrenie, krv a Sono... 1.12.2015 som prvý krát videla na monitore to krásne bijuce srdiečko..

Teda aby som bola presnejšia srdiečka tam boli dve ❤️❤️. Bola som v 8 týždni a naozaj som tomu nemohla uveriť. Nosím pod srdcom dve bublinky?? (tak sme ich volali) Plakala som od radosti a modlila sa aby všetko dobre prebiehalo. Ďalšiu poradňu som mala naplánovanú až po novom roku. Užívali sme si krásne vianočné sviatky 🎄 snáď tie najkrajšie aké sme spolu s manželom zažili.. No na Silvestra prišiel veľký stres a strach 😱 o tie maličké bublinky, keď som začala silno krvácať. Plakala som, tak Veľmi som sa bála.. Po príchode na pohotovosť a následnom vyšetrení mi doktor oznámil ze srdiečko bije, že treba len čakať, nič viac sa nedá robiť... Moja otázka cez slzy a vzlykanie bola, len jedno???? Doktor na mňa nechápavo pozeral a keď som mu povedala ze ved čakám dvojičky, tak Sono zopakoval... Áno... Bolo tam už len jedno srdiečko a jeden prázdny gestacny vak 😢😢.. Nastal takzvaný syndróm miznuceho dvojcata... Vraj to býva bežné u viac početných tehotenstiev... 😕 možno aj preto nastalo to silné krvácanie. Doktor nariadil kludovy režim a poslal ma domov so slovami že mi drží palce aby sa aspoň ten jeden drobček udržal... 

Vyšla som z ordinácie ako kôpka nešťastia a môj muž celý vyplaseny si už myslel ze som potratila. Po ceste domov som mu vysvetlila co sa stalo, obaja sme si veru poplakali, ale museli sme byť silni ešte pre toho druhého drobčeka. Bola som v 10 týždni a od toho momentu som veľa oddychovala, manžel má obskakoval ako princeznú.. Až do 20 týždňa mi bývalo aj veľmi zle, stále som vracala a schudla takmer 5 kg, čo pri tej mojej musej váhe nebola žiadna sláva.. No po 20 týždni akoby utalo, nevoľnosti prešli, zistili sme že čakáme chlapčeka a od tej doby som si tehotenstvo doslova užívala 😍.

Dokonca som šla aj do prace ešte. Veľmi mi to pomohlo trochu zmeniť prostredie, biť medzi ľuďmi.. Na materskú som nastúpila 20.6.2016 kedy som si už aj doma všetko pochystala pre bábätko 👶. Termin pôrodu som mala vyratany na 4.8.2016, tak som si myslela ze mam dostatok času ešte užiť si posledne že tehotenské týždne, užiť si čas s manželom naposledy vo dvojici.. Chvalabohu sme stihli ešte aspoň tehotenské fotenie 😄😄

No Risko nám plány trosku prekazil a 9.7.2016 na začiatku 36 týždňa si skoro ráno odpustil vodu 😅😄.. Ja celá veselá som to volala mužovi do prace, ktorý ešte len koncil službu aby sa domov ponáhľal.. Véd všade sa píše ze po odteceni vody, treba ísť do dvoch hodín do nemocnice.. Ako prvorodicka som bola samozrejme vyplasena aby to neprišlo doma 😂 😂. Mysleli sme si ze najneskôr 9-10.7 bude drobec na svete... No opak bol pravdou a tu začalo moje veľké trápenie..

POROD

Od príchodu do nemocnice okrem vyšetrenia vstupného nikto nič somnou nerobil, ja som kontrakcie nemala ani som sa neotvarala.. Cele toto nič nerobenie trvalo až do 11.7.2016 kedy som sa už na vizite pýtala ze aký bude postup, že podľa mňa nieje normálne ze som bez vody už 3 deň.. Na to ma odbil primár vetou, že čo sa stresujem, že bez vody môžem byť aj týždeň... Veta ktorá mi utkvela v pamäti a na ktorú nikdy nezabudnem... Od tej chvíle toho človeka nemôžem ani cítiť... Samozrejme ešte v ten deň začali s vyvolávanim pôrodu.. Až po 4vyvolavacke prišli prvé kontrakcie, večer okolo 20 hodiny. No stále ani na centimetre otvorená... Kontrakcie sa stupňovali,  neskutočnou rýchlosťou nabrali na intenzite (kto zažil vyvolávany pôrod vie o čom píšem) no žiadne zmeny tam dole... 😕 keď som už okolo 3 hodiny ráno doslova odpadávala od bolesti (a to teda ja niečo vydržím, nakoľko som mávala neskutočne bolesti aj pri MS) a teda vôbec som sa stále neotvarala, môj muž už šiel za primárnom že nech mi spravia sekciu že toto už nieje normálne, že ma o mňa strach 😱... A teraz sa podržte, pán super primár odbil môjho muža vetou, za ktorú sa teda divím že ešte môj muž ostal na slobode, lebo mal na malé aby mu jednu nevrazil. "o svoju ženu ste sa mal báť pred tým ako bola tehotná, nie teraz keď ma rodiť" 

Poviem vám od tejto doby som trpko oľutovala, že som naozaj nešla rodiť do Vsetína. 

Nakoniec keď som začala kolabovat mi niečo pichli, s tým ze teda asi pôjdeme na sálu a spravíme sekciu a v tom ako zázrakom o 4 hodine ráno som bola otvorená na 4cm co už znamenalo rozbehnutý pôrod. Od tej doby si už vážne skoro nič nepamätám, 12.7.1016 o 9:39 hod. Som z posledných síl vytlačila malého, este mi ho dali na bruško, a potom ešte v perinke skúsili priložiť a od vtedy ako by ma vypli... Neviem nič..

Muž vraví ze dve hodiny tam bol somnou aj s malým, že som spala, že potom ho poslali domov, že mňa idú previesť na izbu. Po prebudení a snahe sestričky presunúť ma na stoličku som odpadla, strašne silno som krvacala... Viem ze ma tam nechali ešte nejaký čas, a na izbu som sa dostala až večer o deviatej kedy som sa konečne ozvala manželovi. A viete čo.?? Oni mu vôbec nedali vedieť co sa so mnou deje, že som skolabovala... Proste celé zle... 

Môjho vysneneho synčeka mi priniesli až na druhý deň ráno, nakoľko som nevládala ani dýchať... Dostala som transfuziu krvi keďže som jej veľa stratila...

No keď mi maličkého priniesli snažila sa na všetko zabudnúť a užívať si už len jeho prítomnosť... 

Domov sme prišli 17.7.1016 a od toho momentu som si myslela ze všetko bude dobre, že už si len doma budeme na seba zvykať, ľúbiť sa, a tešiť sa z každého jedného dňa... 

OMYL.... Tu začal môj boj o život 

... Po dvoch týždňoch pobytu doma som presne o polnoci začala veľmi silno krvácať a krvácanie nešlo zastaviť. Bola som s Riskom sama doma, rýchlo som volala mužovi do prace (mal službu na záchranke) aby okamžite prišiel.. Myslím ze cesta mu trvala asi 7minut co letel ako o život, po ceste stihol zavolať našich aj svokru aby prišli za malým, no nakoniec sme ho brali do nemocnice so sebou. Na prijme ma napichali injekciami a previezli ma na oddelenie. Ráno prišli lekári aj so slávnym pánom primárom ktorý mi len povedal ze to sa stáva, že ma vycistia a pôjdem domov. No znelo to super, samozrejme som musela bojovať o to aby mi tam nechali malého, lebo ho chceli poslať domov že "ved ma aj otca nech sa stará".. Keby mam silu asi ich tam pozabijam... 2 týždňove bábätko plne kojene ma ísť domov od mamy?? A co mu dajú doma papať??? 

Viete si asi predstaviť ako som sa cítila, keď som musela v tom stave ešte bojovať o to aby ho nechali somnou. 

..... Po vyčistení som samozrejme po narkóze zas skolabovala lebo mam veľmi nízky tlak, opätovne som dostala 2 transfuzie a na druhý deň má pustili domov... Nikto mi nerobil žiadne Sono ci je už všetko v poriadku, vraj už nebudem ani krvácať.. No keď som im pri odchode vravela ze idú zo mňa dosť veľké kusy zrazenej krvi, povedali ze to už doma nebude... 

Co myslite??? Po štyroch hodinách doma som opätovne začala krvácať, ale už tak ze ani v nemocnici to nevedeli zastaviť. Naozaj som mala šťastie ze muž volal priamo svojim kolegom a nečakali sme na 112 kým niekoho pošlú, inak by ma už do nemocnice ani nedoviezli.. Tam na prijme vyše hodíny bojovali s tým aby zastavili krvácanie, v jednej ruke infúzie, v druhej tiekli transfúzie aby ma nejako stabilizovali.. Pol dňa ma dávali do ako takého stavu... Môj muž mi  potom doma povedal ze keď ma tak videl už si myslel ze sa domov nevrátim 😢😢. 

Dokopy mi s tieklo 11 transfuzii, tie infúzie q injekcie som ani neratala, strávila som v nemocnici ďalší týždeň. Nikto mi nevedel povedať co sa to deje, alebo skôr nechcel... 

Bol to dôsledok pôrodu, ktorý keby ukončili sekciou nič sa nemuselo stať.. Mala som vraj prerastenu placentu cez maternicu, ktorú mi po pôrode nasilu vytrhli a spôsobili tak veľkú ránu, ktorá krvacala a tvorili sa tam zrazeniny ktoré sa potom utrhli a spôsobili to masívne krvácanie... Áno mala som šťastie, naozaj som tu už nemusela byť... Pan primár sa môjmu mužovi vyhýbal celý čas co som tam ležala, od chytil si na chodbe doktora lintnera ktorý keď videl aký je už nahnevaný sa mi začal venovať, vysvetlil mu (po 4 dňoch) co sa somnou vlastne deje a aj po prepustení som chodila k nemu na pravidelné kontroly ešte 3 mesiace. Krvacala som po pôrode vyše 5 mesiacov v kuse, a poviem vám pri každom silnejšom krvácaní som mala strach aby sa to neopakovalo... 😕 

Chvalabohu sa to potom všetko upravilo, a ja som si  už konečne mohla začať poriadne užívať svojho vysvenenho synčeka.. Bolo to naozaj ťažké, ale som nesmierne vďačná za neho a všetko to zle za to  stalo,samozrejme ze by som sa aj bez toho obišla. Drobec ma už 16 mesiacov, je úžasný, usmievavý, živý a zdravý, je to ten najvzácnejši poklad 😍 a  aj napriek tomu ze veľmi zle v noci od narodenia spáva by som ho nevymenila za nič na svete. Je to moje slniečko ☀