„Kde ideš?“ opýtala sa s úžasom a zlosťou.

„Von,“ odpovedal a snažil sa nevybuchnúť. V poslednom čase veľa ich rozhovorov končilo hádkou a iné rovnako ako teraz hádkou hneď začali. Vedel, že je to len prechodne, ale unavovalo ho to. „Teraz si prišiel a už ideš do krčmy? To nemôžeš zostať doma?“ hľadela na neho a v hlave jej explodovalo. Prišiel asi pred pol hodinou, najedol sa a už ide von. S chlapmi, čo je s nimi celý deň. V poslednom čase už takmer každý deň. Stále opakoval, že je to len dočasné, že majú v práci nápor a potrebuje na chvíľku vypnúť. 

„Sonička,“ skúsil to ešte mierne. „Vari chodím domov opitý? Dám si dve pivká a som doma.“ Bol unavený. Zájsť na pivo bola jeho odmena. Dom bol malý. A aj keď spal v obývačke, bol zakaždým hore,  keď sa Samko zobudil. Mal koliku a tak toho posledné mesiace veľa nenaspal. Veril, že to bude ako pri Patrikovi a po pol roku sa to upraví.

Vo vrecku mu zazvonil telefón. Peter. Asi zisťuje kde je tak dlho. Oni išli do krčmy priamo z práce, ale on chcel ísť aspoň na chvíľku domov a teraz to nesmierne ľutoval.

„Čo chýbaš im? Čo keby si im dvihol a povedal, že ostávaš doma? Poučíš sa s Patrikom a ja si okúpem Samka. Bolo by také strašné - vypiť tie pivá doma?“ Aj keď sa snažila, aby to znelo zmierlivo, tak jej to vôbec nevyšlo. V hlase mala až príliš veľa hnevu. Srdce jej bilo ako po maratóne a ona chcela, aby si mohla sadnúť. Vypnúť. Nekričať. Ale posledné dni ju rozhodilo úplne všetko a Ján to riešil tak, že radšej odišiel. Aj keď jej malý hlások niekde ďaleko v hlave šepkal, že to robí, aby sa nehádali, ona ho poctivo ignorovala. Hnev ju ovládal a ona bola bezmocná. 

Chcela ešte niečo povedať, keď Samko zaplakal. Možno ho aj prosiť, ale plač ju donútil ísť za ním. Keď ho dvíhala, počula, ako buchli vchodové dvere.

Len čo sa Soňa otočila,  vzal kľúče z vešiaka a vyšiel von. Celou cestou do krčmy uvažoval, čo povedala. Možno mal ostať, ale chcel ešte doriešiť veci z práce. Patrik bol prvák a nerád sa učil. Mal ťažkú povahu. Soňa sa s nim učila stále. On nemal na to nervy. Patrik sa učiť nechcel a jemu pri tom často praskli nervy. Soni sa to stávalo zriedka. Zaprel sa do ťažkých dverí a ovalil ho dym. Zamával kolegom a prisadol si k už pripravenému pivu bez peny a pri rozhovore o práci na Soňu a deti rýchlo zabudol.

Samko ešte nebol okúpaný a Paťko stále trucoval pri matematike.

Soňa mala nervy, pretože matematika bola vždy tá, s ktorou mal Paťko menej problémov. A keďže videla, ako sa trápi s ňou už teraz, vedela, že čítanie budú muky.

Jeho odvrávanie striedal Samkov plač. Hlava ju bolela a Soňa nesmierne túžila po tabletke, ale keďže kojila, tabletkám sa vyhýbala.

„Ja chcem sladkosť. Môžem čokoládu potom, ako spravím tento riadok?“ dožadoval sa Paťko.

„Ak spravíš celú úlohu tak môžeš dve kocky.“

„Ja chcem aspoň štyri.“

„Dobre, štyri.“

„Ale ja chcem už teraz,“ povedal už asi päťkrát.

„Nie, až keď skončíš.“

„Ja chcem aspoň jednu!!!“ Ceruzu držal v ruke, ale len zriedkakedy niečo zapísal.

„A budeš písať a čítať, ak ti jednu dám?“ spýtala sa Soňa rezignovane.

„Áno, áno budem sľubujem,“ tešil sa Patrik lebo vedel, že už ma vyhraté. A naozaj. Soňa nakoniec podľahla prehováraniu a dala mu dva kocky s tým, že sa bude učiť a ďalšie dve dostane, keď skončí.

Matematika bola hotová a aj v písanke bolo všetko napísané.

Už len čítanie, potešila sa v duchu, keď sušila uplakaného Samka. Trocha sa jej podarilo pomocou rúrky, aby sa vykakal, ale aj tak bol ešte nekľudný. Dúfala, že pri kojení zaspí. Ale potrebovala by, aby bol Patrik naučený a ona sa mohla venovať len Samkovi.

Ubehlo už asi pol hodiny, odkedy začal Paťko s čítaním, ale nijako sa nepohli. Soňa už vyskúšala aj sľuby, aj prosby, aj vyhrážky. Len sedel a sem-tam prečítal nejaké slovo, keď jej zazvonil telefón.

Otec, povzdychla si.

„Áno?“ Zasyčala do slúchadla prudšie, ako chcela.

„Ta čo tak sprudka?“ započula výčitku z aparátu.

„Patrik nechce čítať,“ povedala a poznámku na Janovu adresu radšej horko prehltla. Vedela čo by nasledovalo. Jej otec by jej dal prednášku o tom ako sa o nich Ján stará. A že jedno - dve pivká si určite zaslúži. Nepotrebovala počúvať o tom,  ako ona celé dni len sedí doma a jej manžel ťažko pracuje. Po Patrikovi sa jej nepodarilo nájsť si prácu a keď to už vyzeralo nádejne, tak znova otehotnela. Aj pri Paťkovi bola nervózna, lebo bol tiež zlý, ale nie až tak a vtedy ešte žila jej mama. Ako veľmi jej v takýchto chvíľach chýbala! Nemala komu sa posťažovať. Stále jej vedela poradiť. Ale odkedy sa presťahovali do domu, už pri sebe nikoho nemala.

„Nasekať na zadok a bude kľudný!“

„Ociii...“

„Žiadne oci! Keby si mala pevnejšiu ruku, neskákal by ti po hlave!“

Soňa na toto nemala nervy. Počúvala to stále dookola. „Oci, ja ho nechcem biť.“

„Tak vyber varechu a polož ju na stôl. Musí mať rešpekt!“

„Nemyslím, že by to pomohlo. Nechcem ho motivovať strachom.“

„Trocha strachu mu neuškodí. Ak bude veľmi vyskakovať, dáš mu jednu slabú a on sa ukľudní.“

„Porozmýšľam o tom,  oci,“ povedala unavene a pohojdala Samka na rukách. „Voláš kvôli niečomu dôležitému? Či len tak, že ako sa máme?“ hlas jej zmäkol. Otec sa ozval pravidelne. Bola tomu rada, aj keď ju často nahneval. Po smrti mamy už nikoho nemala.

„Vlastne áno. Chcel som sa opýtať, či zajtra nejdeš do mesta. Je zľava na mlieko v Lidli a ja už žiadne nemám. Vybehneš mi tento týždeň kúpiť kartón?“

„Jasné, ale najskôr v sobotu,“ povedala a zamračila sa na Patrika. „Bude to stačiť?“

„Jasné. Veľmi pekne ďakujem a teraz utekaj ukľudniť toho zbojníka,“ povedal ako začul Samka plakať.

„Dobre. Dobrú noc,“ lúčila sa a znova pohombala Samka na rukách.

„Aj tebe dobrú noc a pouvažuj o tej vareche.“

Soňa sa rozlúčila s otcom a ešte chvíľku sa snažila donútiť Paťka čítať. Trocha to šlo po tom, ako sa varecha ocitla na stole.

Potrebovala, aby to prečítal ešte aspoň raz, ale teraz už Samka musela stále nadhadzovať a aj tak plakal.

„Dobre, oddýchni si minútku, idem ho dať spať a som späť,“

Kým kojila, snažila sa ukľudniť. A naozaj sa jej darilo. Uvažovala, že možno má Ján pravdu a že keď prestane kojiť, pôjde si na pivko aj ona. Že Paťko je možno nervózny zo školy. Zhoršili sa mu známky z diktátu a tak ho učiteľka viac trápila, aby sa zlepšil. Možno to aj ona preháňa, možno...

A odrazu to začula - známu zvučku z Patrikovej obľúbenej rozprávky.

„Patrik, vypni telku!!“ zvrieskla a Samko sa strhol a spustil plač. Všetky ukľudnujúce slová jej z hlavy vyleteli v momente, keď začula televízor. Prudko sa postavila a neuvedomujúc si, ako v jej náruči Samko plače, letela do obývačky.

Paťko už vypínal telku keď vchádzala a na jeho tvári sa odrážal strach, no ona ho nevidela. „Padaj za stôl a čítaj!!“ „Mami ja...“ „Žiadne mami!!! Vypadni do tej kuchyne a čítaj a skús nečítať a použijem tú varechu!!!“

Samkov plač sa ozýval po dome a Soňa sa ho ani nesnažila utíšiť. Postavila sa za Patrika, v jednej ruke zvierala varechu a v druhej držala plačúce dieťa. Patrik sa aj snažil čítať, no cez slzy to šlo dosť pomaly. A keď jej chcel vysvetliť, prečo nečíta, položila Samka na podlahu a udrela ho po zadku s varechou, ale dostať ho cez koleno bolo ťažké, keďže sa bránil.

Znova začal čítať, no tiež to nebolo tak, ako si to predstavovala a tak mu tentokrát strelila facku. Samka držala na rukách a už ho nechcela dávať na zem. Všetko v nej vrelo a ona vrešťala a ani nespoznávala svoj hlas. Už si nebola istá, či ho udrela raz, či dvakrát.

Prebralo ju až Samkove zajakávanie sa.

„Čítaj ďalej, potichšie....“ rozkázala a vošla do spálne. Priložila si Samka a v ušiach jej bubnovalo jej srdce. Z vedľajšej izby znel tichý Patrikov hlas.

Samko už driemal, keď Paťko hlasno zavzlykal. Soňa prudko položila Samka do postieľky, čím sa ešte viac rozplakal. Soňa si tak priala, aby mohla spať! Ľahnúť si a na chvíľku si oddýchnuť. Myslela len na to, keď vchádzala do kuchyne. Patrik sedel ako prikovaný k stoličke.

Ani nevedela ako ho párkrát udrela po tvári. Vrátila sa do spálne, vzala si plačúce dieťa do náruče a len čo ho priložila k prsníku, zaspalo. Nepreložila ho do postieľky, ale položila si ho vedľa seba a zaspávala s jeho vôňou.

Ján sa zdržal o dosť dlhšie ako plánoval, no bol spokojný, lebo vyriešili s kolegami problém, ktorý sa vliekol už tak dlho. Zaplatil svoje dve pivá, rozlúčil sa s kolegami a ponáhľal sa domov. Zvonku videl, že v kuchyni sa svieti. No jasne, Soňa ho čaká aj s kopou výčitiek. No čo, dnes sa naozaj zdržal pridlho. Potichu vošiel do domu. Všade bolo úplné ticho. Vyzul sa v chodbičke a pomaly otváral dvere so slovami: „Miláčik, ja viem....“

A dohovoril... Prisahal by, že vykríkol, ale z hrdla sa mu nevydral ani hlások. Padol na kolená, štvornožky došiel k stolu a do rúk si vzal nevládne telo svojho staršieho syna. Kto to urobil? Prečo?

Preboha, Soňa, Samko sú.... tiež mŕtvi?, preletelo mu hlavou a ani nevedel ako sa ocitol vo dverách spálne. Trvalo mu len chvíľku, kým mu všetko došlo. Pohľad mu padol na celý výjav v kuchyni a vtedy ju uvidel. Zlomenú varechu, ktorá ležala na stole. Varechu, ktorá na nepoznanie zničila tvár jeho syna. Otočil sa čelom k spálni a pozeral na posteľ. Ani nevedel, ako je možné, že ešte stojí. V náruči jeho ženy ležalo spiace dieťa. A on uvažoval čo mu povie... Kde bol keď sa toto všetko stalo? Čo mu povie?

„Bol som si kúpiť dve pivá....“ zašepkal.

Nedávno som bola v škole po syna a keď som vchádzala do triedy, videla som situáciu, ktorú tak dôverne poznám. Vychovávateľka naháňala Jakuba, aby si odložil veci do tašky a len čo ma uvidela vo dverách, začala sa sťažovať, že ju nepočúva. Vždy, keď mu niečo káže, tak to neurobí a že sa to opakuje pravidelne.

Rozpovedala mi príklad:

"Jakubko odlož si fľašu do tašky," poprosí ho vychovávateľka.

Kubko vzal fľašu, odniesol ju k najbližšiemu stolu a tam ju nechal.

"Jakubko, ale odlož si tú fľašu do tašky," rozkáže mu vychovávateľka.

Jakub zasa vzal fľašu a preniesol ju o kus bližšie k taške, ale znova jeho pozornosť upútalo niečo iné a tak ju nechal, kde bol, a šiel sa hrať.

"Jakubko, nenechávaj tam tú fľašu!!! " to už si živo predstavujem ako na neho kričí celá červená v tvári (to ako keby som seba videla).

A tak Jakub vezme fľašu a dôjde s ňou konečne k taške. A ona je šťastná, že konečne urobil o čo ho požiadala a odložil si svoje veci. 

Ale ako to býva, nič nie je také jednoduché, ako sa zdá. Po odchode Jakuba z triedy vedľa miesta, kde stála pred tým taška, stojí naša zatúlaná fľaška.

A tak jej ja dopoviem tento príbeh:               

Prídeme domov a fľaši, ako už ten týždeň tretíkrát, niet. 

"Jakubko, kde máš tu fľašu?"

"Ja neviem, mami. Niekto mi ju znova zobral."

A tak sme sa obe zasmiali a mne v tej chvíli došla múdrosť mojej mamy:

Dve uši máme na to, aby jedným dnu, druhým von.

Takže dve uši sú super, len škoda: Ako rýchlo jedným dnu, tak rýchlo druhým von. A zalepiť ucho nám asi nepomôže. Mohlo by sa totiž ľahko stať, že zalepíme to ucho, ktorým to ide dnu. A to by nás už deti vôbec nepočúvali 🙂 

Takže mamičky, nehnevajte sa na svoje detičky. Ony za to nemôžu. S dvoma ušami sa už narodili.

Tak aj dnes som zdokumentovala moje behanie po kuchyni 🙂

Dnes som si vymyslela plnene šampiňóny.

Potrebovala som:

• šampiňóny veľké 6 kusov
• šunka dusená 100 g
• tvrdý syr 80 g
• vajíčka 4 kusy
• suchá saláma 50 g
• maslo
• soľ
• popor

Šampiňóny som vydlabkala a zbavila stonky

Do misky som si rozbila vajíčka pridala soľ popor a na kocky narezaný syr, šunku, salámu. všetko zamiešala a touto "praženicou" som plnila šampiňóny, ktoré som poukladala na plech na pečenie. Na každý šampiňón som dala kúsok masla.

Takto pripravené som dala do rúry na pečenie. Piekla som cca 20 minút pri 180 stupňoch.

Kedze ja mám "úžasný" plech na pečenie od tescomi tak sa mi počas pečenia skrútil a vajíčko vytieklo. 🙂 takže z mojej praženičky bola omeleta 🙂

Ako prílohu som dala nové zemiačiky s pažítkou zo včera a šalátik čo chladnička dala 🙂

Mne to veľmi chutilo. Jediný problém bol, že som si nabrala veľa a prejedla som sa jak ten puk.. 🙂 Prajem dobrú chuť 🙂

            🙂