Ako nás obklopila ilúzia

    Minulý rok ma oslovila medzinárodná spoločnosť, ktorá práve finišovala s novým závodom "na zelenej lúke". Už pri návšteve novotou voňajúcej budovy a pri pohľade na veselé farebné tulivaky po zemi, si ma získali. Zmenila som zamestnávateľa. Po pár mesiacoch som dala výpoveď a zmenila svoj život od základu. Moje okolie nechápalo, veď firma bola skvelá, sociálny program a podmienky na pohľadanie, úžasní kolegovia, najmodernejšie technológie.... Tak kde je problém?! 

    Problémom je ilúzia, ktorá je všade okolo nás a bráni nám vo vnímaní reality ako takej. Firma sa potácala s problémom zle navrhnutého konceptu vo všetkých jej oblastiach. O tom však matka nevedela, problém sa ďalej nedostal. S vypätím všetkých síl moji kolegovia vytvárali akúsi "Potemkinovu dedinu" na úkor seba a svojich rodín. Nikto matke nenadstavil zrkadlo, neodvážil sa spomenúť, že existuje problém, ktorý sama vytvorila a finálne na neho doplatí, nikto nepovedal dosť, prekopeme to od základu a nadstavíme tak, aby to bolo funkčné a udržateľné dlhodobo (a ono to ten Slováčisko nakoniec ustojí, potom padne na hubu, ochorie a firma o neho ani nazakopne). Stojí nám cudzia peňaženka za to, aby sme popierali seba samého? Ono totiž na každom konci je niečia peňaženka.

    Ale nie firmu som tu chcela rozoberať, cieľom je práve tá ilúzia. Ilúzia statusu kto som ako žijem, čo ma obklopuje, čo je správne.

    Mám parádny mobil, auto, trávnik .... som preto lepší človek? Čo je vlastne v našom svete skutočné, poctivé? Obávam sa, že toho veľa neostalo - ani len ten chlieb s maslom už nie je čo býval.

    Zastavme sa bratia a začnime premýšľať! Vypnime všetky obrazovky, rádiá, ostaňme v tichua sami, prejdime sa záhradou, lesom či lúkou a premýšľajme. Je v našich životoch všetko ako má byť? Sme skutočne šťastní? Čo to pre nás šťastie vlastne je? Čo môžeme urobiť aby sme šťastní boli a spolu s nami aj naše okolie, rodina, deti - aj tie budúce, ešte nenarodené? Nie, nikto iný nie je zodpovedný za nás, len my sami. My to musíme vedieť. Vždy, v každučkej minúte máme na výber minimálne dve možnosti. Vyberme si správne - keď sa nepodarí, nebojme sa priznať chybu a vrátiť späť, vyberme si to, čo nemusí byť jednoduchšie, ale je skutočné a dovedie nás k cieľu, k šťastiu - tomu skutočnému, zračiacemu sa v očiach, aj v srdci (deti to ešte vedia). Niekedy je tým cieľom cesta ako taká, učíme sa, padáme a znova ideme ďalej. Tiež mi veľmi dlho trvalo kým som bola schopná pochopiť, že nemusím pracovať v medzinárodnej firme, aby som sa v živote mala dobre (dobre znamenalo určité postavenie a príjem - v mojom prípade). Tá hrča v krku, že by sme si potom nemohli kúpiť to alebo tamto, bola ozaj veľká. My ale nemusíme! Nepotrebujeme to!

    V hĺbke srdca všetci hľadáme to poctivé, tradičné, kvalitné. Žiaľ na to poctivé nám nie vždy stačí peňaženka. Ale pozor, ani drahé značkové veci už s kvalitou veľa spoločného nemajú. Skúste si napr. kúpiť kvalitné (a tým myslím, že vydržia pár rokov) kožené tenisky. Naozaj potrebujete úver na šmejd?

    Keď sme pri tej kvalite, bavme sa o kvalite potravín. Už je to len ilúzia, ale táto napodobenina končí na tanieroch našich a našich detí každý deň. Čo to s nami robí? Do auta lejeme kvalitný benzín a my si servírujeme čo?! Zamerajme sa na kvalitu, zainvestujme raz za čas do kvalitnej potraviny z lokálneho zdroja, ktorá vyživí náš organizmus, namiesto každodennej kvantity v podobe "akožemäsa" (a to denne ozaj nepotrebujeme), "akožeovocia" či "akožezeleniny". Vyživí znamená obohatí, nie nasýti. Chceme kvalitu, tak sa rozhodnime  vymeniť tuje a okrasné rastliny za úžitkové - dopestujeme si vlastné potraviny (áno sledujem, ten trend už začal, super!). Hrsť malín z vlastnej záhrady zjedená priamo z kríčka sa nevyrovná ani tone malín z obchodu. Nebudú síce také dokonalé (čo je len ilúzia) ale budú hodnotné, kvalitné. Je len ilúziou, že je to ťažká robota a vôbec sa to neoplatí, lebo v obchode to predsa stojí pár korún. Starostlivosť o dokonalý trávnik, zastrihnuté vyhnojené tuje je náročná rovnako, ibaže z nich veľký úžitok nemáme. A vstúpme si do svedomia, naozaj potrebujeme denne sledovať 3 seriály, 2x správy, reality show (čo je tiež len ilúzia, s realitou nemá nič spoločné), či sociálne siete, potom nevieme zaspať, lebo nás niečo rozčúlilo a hodíme do seba tabletku - lebo v reklame povedali. Mimochodom práca s hlinou je najlepším antidepresívom, hlina obsahuje mikroorganizmy, ktoré sú pre nás prospešné (nehovorím o vrecovanej rašeline v plastovom obale). Pestovať sa dá aj v kvetináčoch na maličkých balkónoch, či oknách bytoviek, jesť sa dajú aj divé byliny počas prechádzok v lese, stačí ich spoznať, zbierať s rozumom (hovorím o kvantite - lebo napr. zberači medvedieho cesnaku už idú do extrémov a následne nie sú schopní ho spracovať, takže končí v smetiach), ideálne priamo do úst, čo u nás ešte je možné a buďme za to vďační. Naučme to aj svoje deti a tlačme na politikov nech nás o túto - vo svete už skôr výnimku, nepripravia nadradenosťou zákonov EÚ.

    Vo svojom živote som spoznala pár cudzincov, ktorí dlhodobo žijú na SK a už sa nechcú vrátiť do svojej vlasti, lebo tu je omnoho lepšie, zatiaľ aj bezpečnejšie - nie migrantov, prišli sem vrámci zamestnania, sú pre spoločnosť prospešní, akceptujú čo tu máme, sú začlenení v spoločnosti (to len, aby nedošlo k omylu). Prečo si to myslia oni a my nevnímame, dovoľujeme politikom (plateným z našich daní) aby nás predali?!

    Bohatý, vyspelý západ je tiež len ilúzia. Za akú daň sa tam ľudia majú "lepšie"? A majú vôbec? Nie, v telke nám to neukážu, treba vynaložiť námahu a pozrieť si opačnú stranu mince - buď na nete (tiež je nutný filter, nehodiť rukou nad niečim, čo považujeme za absurdnosť alebo "konšpiračnú teóriu", ako sa dnes s obľubou označuje akýkoľvek iný ako názor "hlavných spravodajov", vytvárajúcich ilúziu tohto sveta), rozprávať sa s ľuďmi, ktorí cestovali, žili v zahraničí, sú cudzinci alebo proste odcestovať sám a vytvoriť si vlastný názor.

    Chodíme unavení z práce, potrebujeme reset, oddych .... Nie je to prirodzený stav, práca by nás mala nielen živiť, ale aj napĺňať. Vtedy žiaden reset potrebovať nebudeme. Kým ale k tomuto kroku dospejeme, zmeňme vychodené koľaje. Namiesto ovládača, ktorým zapneme telku či rádio hneď po príchode domov - čo nám zaplní hlavu smeťami ešte viac, vezmime deti a choďme von. Sledujme prírodu, počúvajme vtáky, rozprávajme sa alebo premýšľajme. A premýšľajme veľa, počúvajme srdce - rozum nie je vždy dobrým radcom, ego už vôbec.  Chvíľu to asi potrvá, ale zobudíme sa, pochopíme a rozhodneme sa žiť inak, skutočne, šťastne. Hlavu hore, začnime sebou.

    Pôvodne som mala v hlave inú, aj keď pobodnú tému, ale skôr bližšiu rodinnému portálu a to tému ilúzie v detskom svete vo forme obrazoviek "všeho druhu".  Špendlím sem teda aspoň rozhovor s neurológom Martinom Jánom Stránskym: 

"Rodičia zabúdajú byť rodičmi, dnešná generácia detí je menej šťastná"

Ruku na srdce - často si výchovu uľahčujeme. Dieťaťu dáme do rúk mobil, tablet, zapneme televíziu, pričom tieto moderné technológie by nemali byť náhradou za nás - rodičov. Nehovoriac o tom, že vplyv moderných výdobytkov na dieťa je obrovský. Zväčša negatívny. A tak to vidí aj odborník.

S otázkami na tému, ktorá čoraz viac rezonuje v spoločnosti, sme sa obrátili na neurológa, zakladateľa a riaditeľa polikliniky na Národní v Prahe a Assistant Clinical Professor neurológie na Yale School of Medicine - Martina Jána Stránskeho.

Na medzinárodnej úrovni, rovnako aj na nedávnej IXPO konferencii v Bratislave, kde sme sa s ním stretli, prednášal o negatívnom vplyve technológií na ľudský mozog. Je tiež poradcom v zdravotníckych systémoch pre ministrov, vládu ako i medzinárodné organizácie.

My sme sa s ním porozprávali nielen o nástrahách, ale i celkovom dopade na mozog a inteligenciu dieťaťa, ktoré má v rukách priskoro a pričasto nejaké tie obľúbené technologické zábavky...

V čom vidíte najväčšie hrozby, alebo naopak výhody používania moderných technológií?

    Tie pozitíva sú jednoduché, lebo sú veľmi obmedzené, a to prevažne pre prípady detí, ktoré sú postihnuté - majú problémy s rečou, so zrakom alebo so sluchom. Existujú nástroje, metódy a techniky, ktoré môžu takýmto deťom pomôcť.

    Inak moderné technológie – mám na mysli televíziu, počítače, tablety – a malé dieťa nemajú mať spolu nič. Moderné technológie dieťaťu len škodia. To nie je iba moje stanovisko, ale aj Americkej pediatrickej akadémie, ktorá vydala odborné stanovisko, že žiadne dieťa nemá vidieť obrazovku počas prvých pár rokov života a potom len dve hodiny denne so supervíziou.

    Vo Francúzsku mobilné telefóny vo všetkých školách zakázali. Je to jednoduché, deti sa učia najviac počas prvých pár rokov života a učia sa pomocou priameho kontaktu s rodičmi. Problém v dnešnej modernej spoločnosti, ktorá kladie prehnaný dôraz na technológie, je, že sa kupujú technológie a rodičia si prestali uvedomovať, že to najdôležitejšie, čo má rodič robiť, je byť rodičom.

    Vychovať dieťa, držať ho, hladkať, hovoriť s intonáciu z očí do očí, dívať sa naň, pretože to je presne to, ako sa mozog učí. Keď sa mozog učí na viacerých úrovniach naraz, naučí sa diskutovať, počúvať intonáciu, verbálne komunikovať, tak sa nedrží v tej tenkej prvej ploche modernej technológie a doslova rozkvitá. Takže moderné technológie a dieťa nie.

Predsa len - žijeme v 21. storočí, nie je často reálne deti strániť od moderných technológií - doma, v škole (počítače, tablety, mobily). Aký vek je podľa vás ten vhodný, kedy by sme mali deťom dovoliť napr. mobil alebo tablet?

    Najlepší vek je žiadny. Mobilné telefóny a tablety sú evolučný nezmysel. 200-tisíc rokov sme tu žili bez nich – existujú 15, maximálne 20 rokov a všetci si myslia, že je to normálne. Vymysleli sme si určitý spôsob komunikácie a učenia, ktorí nie je ľudsky prirodzený.

    Teraz som sa voči tabletom a mobilným telefónom vyjadril veľmi negatívne. Samozrejme, určité technológie a programy, ktoré sa špecializujú na výuku, môžu byť pre dieťa dobré. Ale len so supervíziou.

Technológie na dieťa, či človeka všeobecne, majú vplyv. K čomu vedie ich používanie?

    Nebezpečie technológie je, že dieťa vkĺzne do siete sociálnych sietí a siete video hier, čo doslova vedie k stupidifikácii, nárastu úzkostí, depresií a samovrážd. Vaša generácia, generácia 18-ročných, je o 50 percent menej šťastná ako moja generácia. A to šťastie a úzkosť priamo súvisí, hodina k hodine, s používaním obrazovky.

Aký máte názor na používanie sociálnych sietí? Sú podľa vás narušiteľmi ľudských vzťahov a budovania kontaktov ako takých?

    Sociálne siete sú to najhoršie, pretože budujú falošný spôsob komunikácie, obmedzujú medziľudské komunikovanie a sú návykové. Sú vytvorené tak, aby ste sa k nim stále vracali. A hlavne existujú pre jednu jedinú vec - aby zarobili peniaze ľudom, ktorí ich vymysleli.

    A na čom zarábajú? Na tom, že predávate vaše súkromie. Všetko, čo poviete do sveta, sa stane verejným majetkom a aj to čo nepoviete. Čo robíte, čo kupujete, kde sa nachádzate. To nemá žiadnu neurologickú, intelektuálnu ani evolučnú hodnotu.

Môžu ovplyvniť neurologický vývoj dieťaťa práve tieto moderné technológie? Nejde už len o závislosť, môže sa niečo zmeniť v ich myslení?

    Nielen dieťaťa, ale každého. Ak sa niekto pozerá na obrazovku viac ako 7 alebo 8 hodín denne a tým obmedzí medziľudskú komunikáciu, vidíme doslova anatomické a neurochemické zmeny v istých častiach mozgu. Časti, ktoré sa zaoberajú aktívnym dialógom, riešením problému na druhej alebo tretej úrovni, tieto časti doslova slabnú a odpadávajú.

    Steve Jobs, aj napriek tomu, že bol priekopníkom vo svete moderných technológií, ich svojim deťom zakázal používať. To isté urobil aj gigant Bill Gates. Zrejme vedeli, prečo... Aký máte názor na absolútne izolovanie detí od moderných technológií? Môže im to byť v budúcnosti na škodu - napr. v škole, kde iné deti už technológie používajú, sa im môže dostať výsmechu, porovnávania, podceňovania...

    Ja si akurát myslím, že je veľmi pozoruhodné, že giganti, ktorí tieto technológie vymysleli, posielajú svoje deti do škôl, kde nie sú počítače. To samo o sebe odpovedá na vašu otázku. Lenže my sme dnes, v rámci moderného blaha a absencii skutočných hrozieb, ktoré tam síce sú, ale my ich ignorujeme, umelo tlačení nadnárodnými firmami a našou modernou spoločnosťou k tomu, že si myslíme, že cesta dopredu vedie cez akúkoľvek technológiu.

    A že tá technológia nám umožní určité veci. Problém je však v tom, že hoci nám niektoré veci skutočne umožní, náš mozog potrebuje pracovať. Keď technológia bude robiť za nás, čo bude robiť náš mozog?

Rodičia sú často na vážkach, hľadajú zlatú strednú cestu, dobré odborné rady. Čo by ste im odkázali vy?

    Ja budem, samozrejme, provokatívny, ale spýtam sa najskôr - prečo? Prečo, keď sme sa posledných 200-tisíc rokov, až do roku 2000 učili istým spôsobom, potrebujeme technológie?

    Keď si my, rodičia, spomenieme na svoje detstvo a pozrieme sa na svoje deti, musíme sa ako zodpovední rodičia pozrieť na to, či sú na tom naše deti lepšie, rovnako alebo horšie.

    A podľa objektívnych faktorov sú na tom horšie. Nie sú múdrejšie a nie sú šťastnejšie. A to je pre mňa, ako pre lekára, veľmi dôležité. Kam sme sa dostali, keď dieťa nemôže ísť do školy bez mobilu, pretože iné deti si myslia, že niečo nie je v poriadku?

    Našťastie, toto si začíname, na úrovni lekárov aj politiky, uvedomovať. Bohužiaľ, na úrovni spoločnosti sme stále na bludnej ceste, kde uprednostňujeme falošné myšlienky. Napríklad, že dieťa musí byť stále niečím zaneprázdnené.

    Pričom mozog potrebuje nudu, aby sa učil a premýšľal. A potrebuje aj ľudský dotyk, tak sa predsa vytvoril. A nie to, že rodič kúpi tablet, aby mal voľný čas na niečo iné. A tu hrá škola centrálnu rolu, pretože otázka nie je, prečo dieťa musí mať mobil, ale prečo sa rodičia dívajú na školu ako na orgán, ktorý má dieťa vychovať. A prečo rodičia nevychovávajú deti doma, ako si to zaslúžia? Prečo im kupujú hračky a posielajú s nimi deti do školy? To je tá otázka.

Ide podľa vás moderné školstvo dobrým smerom? Čo by ste mu vytkli?

    Pozitívne je, že sa dostáva do podvedomia, hlavne u učiteľov, fakt, že klasické bifľovanie nie je dobré. Znalosť faktov neznamená, že vieme dobre používať náš mozog. Predsa len sú úlohy otvorenejšie, všímam si, že sú v školách rôzne diskusie, začína sa klásť dôraz na to, ako mozog myslí a ako je dieťa schopné nabrať fakty.

    A na toto je technológia dobrá, moja prednáška by napríklad nebola možná bez Googlu, ale potom aj to, ako s faktami disponovať v reálnom živote. To je to pozitívum.     Negatívne je, že technológie sú vlastne pasca, do ktorej môže dieťa i dospelý spadnúť a z ktorej sa dá len veľmi ťažko dostať.

Ako by mal podľa vás vyzerať správny vyučovací proces? Aby si z neho dieťa skutočne niečo odnieslo a nemuselo sa ‘bifliť?

    Dám vám príklad. Keď mala moja dcéra 13, prišla zo školy domov a spýtala sa ma, čo viem o Izraeli a Palestíne. Povedala, že majú v škole dejepis a zemepis a učiteľka im prikázala, aby o téme zistili všetko, čo sa zistiť dá. Tak som jej povedal pár viet, a keď na druhý deň prišla zo školy, zaujímal som sa, ako to prebehlo.

    Dcéra mi povedala, že učiteľka sa ich spýtala, či vedia niečo o konflikte medzi Izraelom a Palestínou, a keďže o tom všetci čítali, každý zdvihol ruku. Potom učiteľka vyhlásila, že žiaci budú predstavovať OSN a pomocou diskusie sa musia rozhodnúť, ktorý národ zvíťazí, a ktorý zanikne.

    Kto je za Izrael? Niekto zdvihol ruku. Kto je za Palestínu? Niekto zdvihol ruku. A podľa toho ich rozdelila a povedala – teraz začnite debatovať. A takto sa má učiť!

Je podľa vás známkovanie formou hodnotenia, ktorá posúva dieťa vpred? Nemal by sa tento ‘zastaralý‘ model zmeniť?

    Známkovať sa musí. To, že sa nedávajú známky je hlúposť - život je o konkurencii. Ja predsa v niečom musím byť lepší ako ste vy. A vy musíte byť v niečom inom lepšia ako som ja. Keď príde kríza, vďaka tomu ako ľudstvo prežijeme. Musíme sa však rešpektovať v tom, že niekto je lepší tu a ja som lepší tam a pred zákonom si musíme byť všetci rovní. Ale nech si, preboha, nie sme rovní vo všetkom ostatnom!

Ste lekár - neurológ, poznáte, ako pracuje ľudský mozog. Čo ten detský? Hovorí sa, že deti sú ako špongie, nasávajú kvantá informácií - aká je podľa vás dnešná generácia detí? Šikovná, lenivá, bystrá, s nízkym IQ?

    Hlavne sa musíme dostať preč od tej americkej predstavy, že všetci sme výborní a šťastní a musíme sa vrátiť k realite. Samozrejme, nemali by sme sa ohovárať a ponižovať, ale vždy len povzbudzovať.

    Treba si ale stále uvedomovať, že každý máme silnú aj slabú stranu. Ak som pretekal a skončil som posledný, nemám za to dostať pochvalu, že som sa snažil. Máme povedať, super, skúsil si to, ale teraz nájdeme niečo, v čom si lepší.