Všetko začalo narodením Dominika v roku 2017. Moje telo sa zbláznilo a začalo hrať hormonálny ping pong. Prvým desivým prekvapením bolo tzv. popôrodné vypadávanie. Nastúpilo asi 3 mesiace po pôrode a trvalo zhruba mesiac. Potom sa zdalo, že veci sa upravili do normálu a život novopečenej mamičky bude naplnený bežnými úlohami.
Prišiel september 2018. Vtedy som sa po prvýkrát zoznámila s telogen effluvium. Znie to honosne ale bolo to desivé, stresujúce, depresívne a z normálneho rituálu úmývania vlasov sa stal doslova horor. Bála som sa čo i len chytiť vlasov, aby mi nevypadol čo i len jeden na viac. Vlasy mi padali non-stop. Rána bývali uplakané kvôli plným vankúšom vlasov. Spočiatku som ich aj rátala 50, 100, 200, 250...potom som od strachu počítať prestala. Vedela som, že toto nie je okej a tak som vyhľadala zdravotnú pomoc. Hľadala som na Slovensku ako mojej domovskej krajine ale taktiež som hľadala pomoc aj v Taliansku ako krajine kde momentálne bývam. Stretla som sa doslova s ignoráciou a nadľahčovaním okolností ako keby som si to vymýšľala. Prišli diagnózy máte to zo stresu, nedostatok železa, nedostatok vitamínov, dokonca padlo aj z 1 a pol ročným odstupom veď máte popôrodné vypadávanie vlasov. Vyzeralo to tak, kým mám na hlave vlasy nik to neberie vážne. Po veľkej snahe mi boli spravené vyšetrenia u endokrinológa, odobrané vzorky krvi na hormonálne testy, návštevy u niekoľkých dermatológov, gynekológov všetko sa vracalo v norme. Ste zdravá. Na koniec moja diagnóza znela TF alebo difúzne vypadávanie. Veď ono sa to po čase upraví a dostane do normálu. A tak som dúfala a čakala.
1. kolo TF skončilo začiatkom decembra 2018. K môjmu prekvapeniu som ostala s vlasmi na hlave. Vydýchla som si. V duchu som si hovorila, ak sa do 3 mesiacov nič nezopakujem mám vyhraté. Zhruba toľko trvá fáza odpočinku vlasu.
Prišiel apríl 2019, kolotoč vypadávania, stresu, depresie, dúfania a zúfania sa rozkrútil znovu. Tentokrát mučenie trvalo 8 mesiacov. Tu som začala liečbu Minoxidilom 2% a Alpicort F. Opäť obdobie kľudu prišlo v decembri.
A tak, nadišiel rok 2020, zaklopal na dvere apríl a novo-narastené vlasy začali jeden po druhom opúšťať môj skalp. Tu som už bola múdrejšia a tušila som, že mám dočinenia s androgénnou alopéciou.
Je júl 2020 a vlasy stále padajú. Samozrejme vidím zmenu v kvalite aj množstve vlasov, ktoré mám ešte na hlave. Čaká ma dlhá cesta sebaprijatia, ale verte mi pracujem na tom denne. Dookola si v hlave preberám možnosti aké mám. Ostrihať sa, nosiť príčesok, parochňu, čelenky, šatky. Je toho veľa ale najradšej by som bola keby mi ostali moje zlatisté vlasy tam kde majú byť. Mnohí si povedia veď sú to len vlasy a áno majú pravdu, ale aj taká triviálna vec v porovnaní s inými vie byť bolestivá a určite dáva dobrý tréning psychike.
Mám za sebou rodinu, ktorá ma vypočuje a podrží ale je to iné ako rozprávať sa s ľuďmi, ktorý si prechádzajú alebo prešli niečím podobným . A tak som sa rozhodla zverejniť tento článok o sebe v nádeji, že dokážem pomôcť aspoň jednej osobe. Pretože je dobré vedieť, že nie si v tom sám/a.
Ak sa budeš čokoľvek chcieť opýtať, poradiť, alebo len napísať som tu.

I.