Smiať či plakať? Máme už po adaptácii

Čo vám poviem? Ani neviem ako a zrazu je mesiac za nami. Nabehli sme na vlak a cestujeme do ďalšej stanice. A že to je jazda s moju raketu, stále presne tak ako sa na ňu patrí. 

Vytrčanie z kolektívu, to je naše. Byt všade a zároveň nikde príliš dlho, aj to je naše. Byt pekná a zároveň strapatá jak strašidlo? Áno, to je ten pravý orechový štýl pre raketu.

Tak či tak, pre tých ktorých baví sledovať cestu rakety, píšem nové infosky. Raketa sa má raketovo, ide si svoj svet a je jej fajn. Milujem to na nej. Tu jej bezprostrednost. Ak by som to mala nazvať pravým menom: Je to “mampi*istka” prvej kategórie. Všimli sme si to už s mužom skôr a fakt sa úprimne modlim, nech jej to dlho zostane. 

Učiteľky v škôlke nepovedali ani jednu sťažnosť oficiálne na ňu. Nikdy nežalujú, vždy skôr pochvália, že je šikovná aj keď jej je všade a musia mat oči na stopkách, ale v rámci svojich možnosti raketa poslúcha. Som im zato veľmi  vďačná. Úprimne som sa bála, lebo sú to pomerne prísne pani učiteľky, staršie ročníky okolo 50. Znovu sa mi potvrdilo, že nemám posudzovať podľa reči iných. Ospravedlňujem sa, že som o Vás pochybovala a ani neskusila. Raketa dostala učiteľky skutočne take aké si zaslúžila a ktoré našťastie vedia rozlíšiť črty osobnosti a črty výchovy. Ešte raz vďaka, že existuju take učiteľky. 

No, ale besna je, vraj. Keďže mi učiteľky veľmi o jej huncuctvách nehovoria, postarajú sa o to “rodičia a ich deti”. Moja cesta od auta ku škôlke, je ako cesta cez galeje. Keďže moja raketa vytŕča chtiac/nechtiac z davu, ukazujú si na ňu keď odchádzame zo škôlky, keď nás vidia na ihrisku, keď nastupujeme do auta, keď zbierané gastane, keď sa obliekame v šatni.... Takmer vždy počujem pozachrbat: “pozri mami, to je raketa, ona je nezbedna”, “aha, to dievčatko vôbec neposlúcha, robí zle”, alebo bežný pozdrav s mamičkou sa zmenil na: “jeej to je raketa, tá je tvoja?, o nej počúvame doma stále ako “poslucha””.... Hm som rada, že Vaše deti vedia prerozprávať, čo bolo v škôlke. My sa učíme skloňovať pod/od/k... Má zmysel to niekomu hovoriť?  Vlastne ani neviem, či je dobre, či zle to vedieť.  Páči sa mi na svojich deťoch to, že oni to nerobia. Že neukazujú prstom a nahlas “nehodnotia”, že sa prakticky skoro nič “nepodstastne” nedozviem zo škôlky a žijem si vo svojej bubline, že pokial sa nesťažujú majú sa fajn. V raketinom prípade to môže byt dôsledok NKS alebo vyššie spomínaného mampi*istva, v synovom zas dôsledok chlapskej povahy -správy zo škôlky podáva vo faktov, žije si a nechá žiť, hlavne že mal dobry obed, rybací chleba a čisté trenky🙈💁‍♀️ 

Rozumiem tomu, ako to tie deti myslia, nesúdim deti,chápem to ako ich zvedavosť/nevedomosť, vidím vsak reakcie rodičov, ktorí naoko “karhaju” deti, že to nesmú tak povedať, že aj oni niekedy neposlúchajú, ale v duchu si mastia ego, že moje je vychovane, tvoje nie...  nezávidím, gratulujem, veď aj tu moju raketu trochu opravím, aj keď mne sa celkom páčia jej osobnosť. viackrát som videla, ako ju volajú deti do hry, ona: nie diky, a ide sa spúštať po rebríku dole hlavu... alebo keď jej deti nedovolia zapojiť sa do jej obľúbeného kolo-kolo, ju to nepoloží, v pohode, ide si zatiaľ da kolecko okolo sveta a za chvíľu s ňou bežia všetky deti... Taká je proste moja raketa, napriek všetkému vyhľadávaná deťmi... 

 Páči sa mi myšlienka dánskeho prístupu k dosiahnutiu šťastných ľudí-menej kritizovať, menej značkovať, viac empatie.A verte, či nie, začína to veru už v škôlkarskom veku. Ak dovolíme dieťaťu takto značkovať iné dieťa, nahlas, na verejnosti, bez vysvetlenia a zamyslenia, prečo ide to s nami vekom stále a tamtadada-najfrflsvejsi slovenský ľud je na svete.  Ale úprimne, pokial to bytostne nenarúša moju raketu (a teda tá má v pecku nejaké reči), netrápi to ani mna. Nájdem si ju v škôlke každý deň šťastnú, strapatú, pojašenu, živú, zdravu a bez modrín a to mi staci. Za jeden jediný mesiac, čo tam je vie recitovať viac ako 5 básničiek, obliekať sama pyžamo, dlhšie zotrvať pri stole, komunikovať s inými ľudmi.... 

Hej ešte musíme doladiť tie rana, ale už sú to len hnevy “naoko”, ktoré s učiteľkou berieme ako našu rannú tradíciu. Ano, jasne ešte plus to jedenie... “Raketa, ryzka sa deťom nepadá z taniera, to nesmieš, to sa nepatrí, máš svoj tanierik”...hmm mierne zahanbenie v tvári a nakoniec z nej vypadne “Mňam mňam ryzka”🙈 Co s ňou, hnevať či plakať. Konečne mi v tej škôlke zacina jesť... 💁Len treba doladiť, že iba zo svojho taniera. A ups, ešte nesmie brat deťom čiapky, keď sa suchtavo obliekajú a ona je rýchlostnou blesku oblečená (hara-kiri síce, ale oblečená) + jaaj a ešte, že nemusí splachovať všetký zachodiky ked ide na záchod. ... Ok beriem na vedomie, mame stale dost prace, ale mne sa raketa úprimne naozaj páči aj takáto, neviem sa tomu ubrániť  .... “ona má štýl oú je, čo ťa vždy roztancuje...”💁‍♀️.