Rok za nami....

Už len pár dní a celý tento blog ukončím a pôjdem znovu o krok ďalej... Buď pôjdeme vľavo či vpravo, ale s raketou stále vpred. Pocity zvláštne, zmiešané, vyrovnané. Rok dlhý, náročný aj radostný. Pred pár dňami mi vyskočili lajky na moje staršie články a tak som si ich z nostalgie niektoré znovu prečítala. Ufff, to Vám bola jazda, tento rok. Každé jedno slovo či veta mi v hlave spustil film tých náročných dní a situácií, ktoré som prežila. Je to také zvláštne čítanie, ako keby som písala o veľmi dávnej dobe. Veľa sa zmenilo, ale veľa aj ostalo. 

Vo väčšine mojich dní opisujem stále dookola pernamentne nahnevané dzeco, ktoré sa len jeduje a hnevá začosi, prakticky od rána do večera. Písala som o tom, čo vo mne z našich dní najviac rezonovalo. Aj odborníci pri diagnostike hovoria, že rodičia často nevedomky pri opise situácií alebo svojich odpovediach opisujú typické správanie svojich detí. Ak by sa ma aj dnes niekto spýtal, ako by som opísala svoju raketu jednou vetou, môj opis by bol stručný: "Malé podraždené, večne vzdorovité 9-kilové dzeco". Táto veta vystihuje moju raketu dokonalo. 

Ja poviem: "párky", ona : "jogurt". 

Ja poviem "cvičiť", ona: "kúpať".

Ja poviem "domov, ona: "k babke"...

A milión "čierno-bielych" situácií za deň... Takže tú pravidelne opisovanú vzdorovitosť, nám reč "nevyliečila". Ostala, len sa preklopila do verbálnej podoby, čomu sa samozrejme aj napriek tomu teším. No a teším sa aj nato, kam sa preklopíme po piatku. Dokonca aj moja raketa veľmi symbolicky v tomto období začala aktívne používať slovo "potom". Objavila čaro "potom-efektu", lebo mama vždy "potom" nasľubovala hory-doly.

"Najprv sa napapáme, potom pustím Sama" - Nie, pusti Sama, potom napapáme...

No, nejde jej to fantasticky? Takto z rukáva mi tu sype slová a vety, síce stále neviem, či viac naučené alebo napočúvané alebo prirodzené. Ja tam tú inakosť akosi stále cítim. V reči aj v správaní, ale aj tak sa nesťažujem. Vlastne neviem ani načo konkrétne by som sa mala stále sťažovať, to sa uvidí POTOM.

Boli sme pár dni mimo, polyžovať a posánkovať, okúpať, oddychnúť a dospať. Ja som síce bola stále "prítomná" pri svojich otázkach ohľadne rakety, ale bolo fajn, že mi ubehol čas do rediagnostiky mimo domu. Raketa mi uštedrila pár cirkusových čísiel na verejnosti, ale odhliadnuc od nich, bolo naozaj fajn.

Raketa mi zázračne začína prespávať celé noci bez pocikania, začala používať slovíčka "prosím si", pomenúva si činnosti, čo robí alebo čo vidí, volá syna aktívne "do hry" a keď ho nevolá alebo ju nepočuje, snaží sa ho "preniesť" zdvihnutím. Včera si napr. v jednej reštike pri detskom kútiku povedala, že je "pani učiteľka", keď písala na detskú tabulu. Niekedy si idem oči vyočiť, uši vyušiť, čo už všetko vie a zároveň sa mi na druhej strane rozum zastavuje, prečo si toto všetko kazí stále zlou náladou a zbytočným jedovaní...Nuž na odpoveď si ešte pár dni počkáme... Uvidíme, POTOM