Ideme si ďalej...

Ani neviem ako začať písať nejaký článok v tejto čudnej situácií, ktorá je alebo určite bude pre mnohých veľmi náročná. Možno nás matiek na MD/RD to akosi nejak extra nevyšokovalo "ostať doma", ale zmeny cítiť asi v každej rodine. V tej našej to "nevyzerá" až tak najhoršie, ak to porovnám s minulým rokom. Áno, verte mi dotkne sa nás to finančne aj sociálne, pevne verím, že nie fyzicky, ale tá psychika tá sa nedá porovnať s minuloročnou.

Tento rok si žijem svoj sen, dýcham akosi slobodnejšie, budím sa častejšie s úsmevom, lebo mám dve zdravé deti. Neberte to prosím Vás ako "vyťahovanie" sa, ale kto zvykol čítať moje články vie, že pred rokom som nemala dieťa, ale jedno nehovoriace uškriekané dieťa, ktorého sa nikto nemohol dotknúť a dokonca ani na neho pozrieť. Bolo to dieťa označované za dieťa s "minimálnym záujmom o okolie" so všeliakými otrasnými nesociálnymi prognózami... No proste jedna veľká katastrofa.

Tá je však teraz kdesi za nami a moja malá raketa sa "zobudila" a začala mi kvitnúť, tak ako každé jedno zdravé dieťa má. Sú to dni plné smiechu, otázok, brblania a jasné aj tých našich "ozempleskov", ale všetko je to fajn. Fajn, lebo je to miliónkrát iné ako minulý rok.

Chodí a komunikuje si len tak po svete, s kýmkoľvek a kdekoľvek. Vidí deti na ulici a kričí to svoje: "Ahóooj dievčatko/ahóój chlapček." Keď ich stretneme pri bicyklovaní, nezabudne dodať "máš pekný bicyklel" a na záver občas hodí vetu typu: "ideš sa so mnou hrať?" Nie, nie sú to už iba naučené frázy z rozprávok alebo rozhovorov. Pri každom chlapčekovi/dievčatku to formuluje akosi prirodzene, z aktuálneho pocit, že ich stretla. Večer po dennom "vyprázdnení" bruška na mňa kričí: "Už som vykakaná, je tu hovno, mama. Dones papier."

Asi najlepšie fráza pre vyjadrenie mojich pocitov vo vulgárnom slovníku: "Čo ti šibe? Kde sa to v nej berie? Kde a prečo to doteraz v nej spalo." Neverím vlastným očiam a ušiam a to ju mám priamo v live verzií denne pred sebou a preto možno mnohí ani neuveríte mojim slovám. Naozaj reálne sa mne samej nechce veriť, že som ju pred rokom učila príkaz "daj", učili sme sa slovíčko po slovíčku, aby rozumela, čo je lyžica, čo je pohárik, kefka, lebo to jednoducho nešlo prirodzene. Ešte v novembri sme boli na učení slabík ba, bu, fu a ich spájaní, kde ani za svet nevedela spojiť "ba-na".(v zmysle banán)...

Je to pár dní/týždňov, kedy prišla takáto radikálna zmena. Moja svokra to nazýva "božia prozreteľnosť" a všetko podľa nej dopadlo tak, ako malo... A ja som zato veľmi, preveľmi vďačná. 

Bojujeme však ďalej, zlepšujeme reč i porozumenie, hra sa u nás jednoducho nerozvíja, stále je na manipulatívnej úrovni, ale akosi som sa s tým zmierila a prestala som "šaškovať" s bábikami alebo hrnčekmi na varenie. Podstrkujem jej puzzle a iné logické hlavolami, lebo fantázia na imaginárnu hru jednoducho u rakety akosi stagnuje. Hej občas sa jej už podarilo, že napr. skákala a kričala mi, že ona je opička, ale tam to aj končí. Ale mne aj to stačí... (zatiaľ)...

Pevne verím, že v septembri sa otvoria brány škôlok a začneme pracovať aj na tej socializácie. Tu mi padli všetky plány a sme teda aj my stále doma. A to sa mi dokonca moja raketa začína sama pýtať do škôlky. Neviem, či skutočne tomu rozumie, že tam pôjde a mama bude "bye, bye", ale ruksak, "Zumu" a "Máršla" vraj berie zo sebou. 

Je z nej malý hotový človek, čo chodí cikať a dokonca aj spapá už kadečo. Takže na raňajky nemusí byť len čokoládový alpro jogurt. (začo som jej naozaj úprimne vďačná, lebo manka nemusí stáť 3/4 dňa v rade pred teskom). Čo si dáme raketa zajtra, chlebík vo vačíku, škvarelinku, volské okolo alebo párku? Čo Vám poviem, šťastná som a naozaj to prajem každej jednej "spolubojovníčke". Treba pracovať a veriť v lepšiu budúcnosť, nenechať sa stiahnuť zlými "prognózami", lebo to Vaše decko môže vytrieť zrak, všetkým odborníkom zo dňa na deň.

To len tak, keby Vás zaujímavo, ako to rakete ide...