Deň č. 351 - 353 Prísna, precízna a hnusná....

Je mi nanič zo seba. Aká musím byť prísna, aká musím byť dôsledná, keď niečo od mojej rakety chcem alebo ju chcem niekam posunúť. Tak rada by som bola iba mama... Taká fajn, ktorá si ten deň celý užije, zasmeje sa... Nepáčim sa sama sebe, aká som mama. Nepáči sa mi, že musím každú vyslovenú vetu 2x premyslieť, lebo môžem ňou naštartovať malého terminátora. Kdesi som čítala, že sa dnešní rodičia boja svojich detí, deti ich manipulujú a pod. Chápem ich, ja sa posledné dni bojím tej svojej rakety. Teda nie jej, ale toho, že zase jej ponúknem niečo, niečo zakážem, niečo usmerním a ej bisťu zle na streche... Tak tragicky znáša každý zákaz, každé "nedovolenie", že človek už ani nečaká inú odpoveď ako hodenie o zem.

Dnes práve pri zaspávaní som premýšľala, ako ja vlastne fungujem s raketou. Či vlastne už máme akýsi dialóg.. Normálne som taká vypatlaná tieto dni, že ani neviem, ako komunikujem s raketu, či vlastne sa jej pýtam nejaké veci, či odpovedá alebo sa rovno hodí, či sú to všetko naučené frázy...

Každý svoj posledný článok prepisujem, lebo sa hanbím aj za každé škaredé sťažovačné slovo, čo o nej napíšem... Mrzí ma to, že ako prvé začnem sypať z rukáva tie jej negatíva.  Už po 1000x si pripomínam, že nie každý je dokonalý a nemám mať také nároky a očakávania. Dať jej čas... 

Toto mi hovorí stále aj pani, u ktorej sme sa začali "socializovať". Je vynikajúca, neuveriteľne pokojná, ktorú práca s deťmi napĺňala dlhé roky a mne padla tieto dni rovno z jahody. Každému mirkopohybu smerom k nej od rakety sa teší a povie, že to bude fajn, že ju príjme, že to chce len čas a trpezlivosť. Dnes sme skúsili prvých 5-10 min bez mojej prítomnosti. Síce bez rozlúčky, ale aj to je pokrok nakoľko ma ani počas týchto 5-10 min nehľadala.

Ale mňa aj tak oblieva pot. Som stále nepokojná, keď viem, ako by na tieto krásne podnety, ktoré si vždy pripraví, reagovali iné deti. Také úplne "normo", ktoré by jej venovali aspoň jeden veľký dlhý zvedavý/ustráchaný pohľad do očí☹ Ja tak dúfam, že proste nie je aut, že sa asi zbláznim z toho, že si túto odpoveď "nevypočujem"... 

Áno prijať ju, taká ako je...Áno nič sa na jej správaní nezmení... Viem, viem, všetko teoreticky viem. Téma preberaná už jeden celý rok, ale nádej a túžbu stále neviem v sebe uhasiť. Asi sa pýtate, prečo verím, že je taká, žeby sme s odretými ušami mohli zo spektra vykľučkovať... Nad vodou ma držia tie jej úžasné pokroky. Vyzdvihnem najmä dva krásne pokroky za tento týždeň:

1. Objavujú sa otázky Kde je tatino? Čo  je to? Už je tu babka? Kto je to? 

Trochu naučené, frázové, a väčšinou si stihne aj odpovedať, ale viem, že čaká odpoveď aj odomňa a to najmä pri formulovaní alebo vyslovení troj/štvorslovnej otázky. Vídim, že sa jej z hlavy parí, ako spája slová do vety. Ja ju vtedy neprerušujem, čakám kým sa jej to podarí spojiť do vety. 

2. Začala si pospevovať. Myslím zrozumiteľne pesničky a tento týždeň dala celé dva verše z pesničky: O polnoci, o polnoci, prišlo veľké strašidlo.... Potom už doplní len záver riekanky, ale je to proste jednoducho raketa, celú pesničku mi spievať nebude. Prespieva mi ju v skrátenej verzií. 

Toto ma tak drží nad vodou, ako zrazu ide a ešte si slečna aj pospevuje pri tom. Tlčem si do hlavy "toto by aut nedokázal". Prepáčte mi za mylnu predstavu, odpustite mi, ak sa niekoho dotknem, je to taká falošná veta, ktorou sa budem ešte utešovať 2 týždne.  Viem, že potvrdený aut ju  nezabrdzí, ale jeho vylúčenie môže priniesť väčší pokoj k nám do rodiny, minimálne mne...