Deň č. 339 - 343 Sluchové porozumenia

Je to tu. Prišiel čas ísť na dvojzložkové príkazy. Ešte minulý týždeň som Vám písala, že sme na dvojslovných vetách, ale moja raketa, keď ide, tak ide skutočne raketovou rýchlosťou a zrazu sme na vetách štvorslovných.... Zo dna na deň len tak: "Tati, pusti požiarnika Sama". Okrem toho si samozrejme panička bude vyberať: "Hon na korytnačku"? "Charlieho veľký úlovok?" "Lampióny šťastia" a takto sa to zrazu za týždeň u nás zlepšilo. A keďže naša cesta nekončí, špeciálna pedagogička nám dala nové úlohy s cieľom zlepšiť sluchové prozumenie.

To vizuálne má veľmi dobré, plní úlohy bez pomoci, roztriedi, priradí, spojí, to jej ide, lebo NEMUSÍ počúvať príkazy. Ale keďže môžem už byť o "krok vyššie" a používať aj rozvité vety resp. dvojzložkové príkazy, tak ideme nato. Tu vidím, že sa moja raketa stráca, lebo buď pol vety prepočuje alebo jej nerozumie, takže ideme cvičiť túto oblasť.

Všetko vyzerá takto fajno napísané super, že? Aké pokroky, ide nám to... Ale je tu jedno obrovské ALE, čo nám stále zostalo. Snažím sa myslieť pozitívne, ale pri tých 412555 škrekov za deň, ktoré nám ostali a sú totálne zbytočne a odveci, ma opúšťa aj tá posledná štipka optimizmu. Dnes to v plnej kráse predviedla znovu po dlhej dobe u našej milej pedagogičky. Napriek tomu, že je to jedna z mála osôb, pri ktorých sa nemusím hanbiť, trhá mi to zvyšky normálneho fungovania, ktoré sa snažím udržať. Dnes som sa situáciu snažila vysvetliť aj pedagogičke, aj keď nemusela som sa tak snažiť ako pri Vás, ona to videla v "live verzií."

Opísala som ich ako maximálne zbytočné a ktoré sa v sekunde zmenia na dobrú náladu. Vyzerá to u nás asi takto.

- Vadí jej nové jedlo? - Nie, napriek tomu urobí vždy pri ňom cirkus, všetko zje. Situácia opakovaná 5x za deň.

- Vadí jej obliekanie? - Nie, ale prečo pri ňom občas neškriekať? Situácia opakovaná tiež 5x za deň.

-Vadia jej ľudia či nové priestory? - Nie, ale hybaj ho na zem, aj keď sa tam tešíme a o tri minúty hráme.

A milión iných aktivít, činností a pokynov za deň, pri ktorých proste zaškrieka, hodí sa na zem, reve, pričom do pár sekúnd/minút to spraví/prejde a ide si ďalej. Raz ju to rozčúli, inokedy nie, logika konania a chovania žiadna. Nerozumiem, nechápem, prečo, začo, načo, to tá moja raketa stále robí.

Konečnú diagnózu ešte neviem, možno to prejde, možno sú to už výplody môjho vyškriekaného mozgu, to sa snáď dozvieme už o pár dní... Naše domienky so špeciálnou pedagogičkou sa uberajú ADHD smerom a práve jej nepokoj jej môže brániť v lepšom porozumení.... Kdesi som čítala, ako jedna mamina opisovala svoje ADHD dieťa: "Plače viac ako jej jednoročné dieťa" Hmmmm, aké výstižne pre nás... Nevadí, teraz máme svoj ďalší cieľ - ideme pre lepšie porozumenie,... Síce so škriekaním, ale ideme🙂 a možno po ceste, keď sa zadarí, kdesi odhodíme do kríkov tieto jej pološkreky....