Deň č. 329 - 333 Pokoj, rozvaha a prijatie

Presne si pamätám ten mizerný začiatok roku 2019. Bola som na nervy zo všetkého, čo raketa urobila, sledovala som každý pohyb, za stolík sme si sadli aj na Nový rok a mne len v hlave crnklo "Ako na Nový rok, tak po celý rok." A tak aj bolo. Za stolíkom a na "bojovom" poli sme strávili veľa času.

Začiatok tohto roka bol iný. Bola som pokojná, rozvážna a dokonca som sa na Nový rok ničoho nebála. Myslím svojich rozhodnutí, budúcnosti, blížiaceho sa konca tohto čarovno-čudného-náročného obdobia. Cítila som sa neskutočne pokojná. Neviem, čím všetkým to bolo, či tým, že raketa má super dni, či tým, že sme sa s mužom po dlhej dobe udobrili, či tým, že cítim, že to ide dobrým smerom... Celý tento emočný kokteilový mix však chutí parádne.

Celé sviatky bol jeden veľký humbuk, presuny a návštevy ako na bežiacom páse a ja som si to prvýkrát užila. Bolo to super. Super pre mňa a najmä pre raketu. Už len keď zazvonil zvonček pri bránke, bežala o stodesať pozrieť, kto prišiel a čo sa zase bude diať. So synom za tento posledný mesiac, čo simuluje zápal ucha a je doma zo škôlky, vytvorili fantastickú dvojku, ktorá si už vymýšľa svoje vlastné hry. Aj keď raketa je v nich väčšinou obeť (t.j. buď je to opička, ktorú chce dostať do klietky alebo je to vianočný kápor, ktorého si chce zjesť), tak či tak tieto hry sa jej páčia. Sú úžasní a mne piští srdce, keď ho raketa na konci dňa alebo pred spánkom oblieha a tými maličkými rúčkami drží za rameno. Na toto som čakala, toto je to, čo som nevedela opísať v tom sprostom minuloročnom dotazníku, teda to, čo mi na tej mojej rakete pred rokom chýbalo. 

Začala byť kontaktnejšia dokonca aj na muža a častejšie mu dovolí, aby ju dal cikať, aby ju vyzliekol alebo odniesol. Sú to také maličkosti, ale zo mňa tieto pohodové dni ako keby kameň niekto zložil. Ako sa to zrazu medzi nami rozložilo. Už jej program nemusím vymýšľať len ja - pomohol mi syn, už ju môže aj niekto iný dať vycikať, obliecť, vyzuť, proste nielen ja.... Viem, že to možno sú len svetlé dni, ale ja ich chcem furt a stále a navždy, aby bola takáto "rozdelená" medzi nás troch, čo najdlšie. Už nechcem, aby mi syn niekedy položil otázku: "Mama, prečo sa jej nemôžem ani dotknúť" alebo muž, keď smutne večer konštatuje: "Ona ma vôbec nechce, ako keby som nebol ani jej tato..". Práve to boli vety, kedy mi pukalo srdce. Žiadne pohľady či komentáre od druhých ľudí tak neboleli, ako tieto vety od mojich dvoch najbližších - mojich spolubojovníkov.

A práve preto som bola možno pokojná a spokojná na Silvestra a Nový rok. Dnes, to už je iná muzika a zase som v závane strachu a svojej nerozhodnosti. Zase len dúmam, čo sa bude diať, ako to zvláneme, čo vlastne robiť/nerobiť.. už som to zase ja - typická nerozhodná stresmenka.... Môžem želať pokoj každej mamine, ale ak ste aspoň trochu ako ja a ak sa ocitnete v takejto situácií, môžem ísť rovno hrach na stenu hádzať.  Asi Vám poradím, len to, že sa držte a v dni, keď ste bezradné tak si sadnite a robte s dieťaťom to čo mu ide, aby ste mali aj Vy pocit, že Vám to ide. Je to asi lepšie ako sa utápať v žiali a bezmocnosti a možno sa potom z čista jasna objavia takéto pohodové dni aj u Vás.