Deň č. 317 - 319 Som dobrá mama? - vyznanie....

Dnes a vlastne celý čas, čo s mojou raketou "bojujeme" rozmýšľam, či robím to a to správne, či to stačí, či jej to a to nemôže uškodiť. Každé jedno svoje rozhodnutie spochybnujem, robím krok späť, potom dva kroky vpred, večer výčitky, že som mohla inak zareágovať, ráno odhodlanie, dnes to dám lepšie.... Hore/dole/dolava/doprava a ja sa len kmíšem a pokúšam plávať.... To, že som v tejto situácií sama, ma ešte viac zneistuje, lebo je to moje dieťa = "môj problém" = moje následky... Nikto za mňa nikdy nejak nikde neorodoval, vždy som si všetko vydrela, mala som však vždy strach len o seba... Desí ma to, že dnes rozhodujem za ňu a že moje rozhodnutia nie sú 100%-centné, že ja nie som 100%-centná, že tú sa moje zlé rozhodnutie môže dotknúť niekoho iné... 

Viem, čo potrebujem. Nájsť v sebe pokoj. Neponáhľať sa, netlačiť na pílu, byť vytrvalá... všetka teória zvládnutá, ale moje vnútrno, už piští po zmene, neviem to ovládať, neviem zastaviť túžbu po "normálnom" fungovaní s mojou raketou v spoločnosti. Ísť a nebáť sa, že sa jej niekto pozdraví, že jej niekto niečo ponúkne, že sa jej niekto len dotkne + odlúčenie už len cesta do obchodu, keď vidím ako to moja raketa nedáva pri nikom, ma neskutočne utvrdzuje vo výčitkách... Som momentálne v štádiu, že sa "bojím" vytiahnúť päty z domu, keď ju má niekto iný strážiť ako muž, lebo viem, že vždy ju nájdem s desným neutíchajúcim plačom... Je to iný plač, ako mal môj syn. Je to plač strachu, beznádeje, ktorý v sekunde pominie, keď ma vidí... Som jej maják, jej prístav a ja mam z toho veľký strach, ako ma môže niekto takto milovať, tak oddano, že stačí jeden pohľad na mňa a všetko je zas fajn...

Prepáčte mi za moje dnešné vyznanie. Je to len o mne. Moja raketa je užasná, každý dňom sa zlepšuje, komunikácia, slová, vety, dokonca už aj plienky na poobednajší spánok nemáme, ale odlúčenie/separácia krátkodobá (o dlhodobej, ešte len snívam) je pre ňu veľký stres a pre mňa strach s veľkým otáznikom. To nikto si tú moju raketu nevie získať? Nikto nikdy neobjaví v nej to super ojašené dievčatko, čo ja? Blíži sa jej tretí rok a ja môžem s čistým svedomím povedať, že zatiaľ nikto, ani len na pár minút.... 

Už sa na nikoho nehnevám, prečo by som aj mala, skúšali, nevyšlo... ako ju mám niekomu dať, keď sama neviem kopukrát prečo plače, čo jej je. Pri synovi by som získala magisterský titul z analýzy emócií, stačil pohľad na syna a už som vedela, prečo hubu kriví... Moja raketa je pre mňa v rovnici aj po viac ako 2,5 roku veľká neznáma a ja nikdy neviem, čo ju práve rozruší.. Raz je ok, ak sa jej niekto prihovorí, raz nie, raz pekne čaká v rade, o pár sekúnd už nie, raz je pekne, inokedy s krikom, zmeny nálad 265752xdo dňa, husenková dráha v live verzií 24/7, čo Vám poviem... Dnes sme nejako dole.... Hor sa  zas hore...Hádam to my dve husenice, kdesi spolu dotiahneme, ak samozrejme urobím "dobré" rozhodnutia....