Deň č. 307 - 316 TV - áno alebo nie?

Prvých 1571268 dní tohto blogu som zatracovala televízor/tablet/mobil. Div, že som ich svätým krížom nerozbila, ale človek mieni, raketa mení... Môj názor na tieto elektronické čačky-mačky sa nezmenil. Tak či tak sa tomu v budúcnosti nevyhneme, napriek tomu sa stále snažím minimalizovať čas, ktorý trávime pri TV. Lebo ten čas bez TV je super. Keď prekonáte prvých 15 minút revu či nudy, ten čas stojí zato. A že to tí moji velice oceňujú, stačí, keď si k nim sadnem a už sú pri mne, motkajú sa a nosia hračky, staviame a búrame a opravujeme.... Chce to len výdrž a trpezlivosť matky (aké ľahké že?🙂).

Ale musím priznať, že v poslednom čase ťažím veľmi veľa práve z pozerania TV. Raketa si veľmi obľúbila Požiarnika Sama.  Máša a iné podivné dievčenské seriály sú momentálne out. Vďaka Samovi sa nám rozvíja hra i reč. Nemám ani tucha, či sú to echólálie, či kerý das, ale všetko zo Sama funkčne používa. Nechcela a ani nechcem nato ani myslieť, pokaždé si z toho zoberiem len to super - a to je to,  že už ROZPRÁVA. Akosi sa snažím "prekuknúť" opakovanie viet, keďže ich opakuje a funkčne používa. Už viackrát som ju napríklad videla pri detskej pokladničke ako si dáva skener k uchu a kričí: "Áno, Sam, idem".... Dnes mi celý deň kričala: "Prepáč Sára, satana -(šarkana)..." Normálne vidím ako sa je z hlavy parí a premietajú sa jej tam tie scénky zo seriálu... 

Dnes som nás konečne objednala na ďalšiu diagnostiku. Nie síce k pani J, ale k rovnako skúsenej odborníčke. Nechcela som to a vlastne ani neviem, či tú správu použijeme ďalej, či sa niečo nepotvrdí/potvrdí, či je jej stav dostatočný nato, aby predĺžili RD, ani neviem, či o neho žiadať, či počkať.. milión otázok, milión pocitov a strachu, všetko sa vo mne bije, ale dnes som sa odhodlala a zdvihla ten telefón, lebo sama potrebujem počuť a stopnúť túto večnú neistotu... takže 7. februára, sa možno aj Vy, ktorí nás čítate dozviete, čo a či tam niečo je... ale späť k reči a k echoliám...

Keďže viem, že zase príde proces otázok a odpovedí a opisov stavov a situácií, tak som sa nad tým všetkým dnes intenzívnejšie zamýšľala.  Nie som z toho až taká vystrašená. U mojej rakety to vyzerá ako u normo dieťaťa, ktoré sa práve učí jazyk a naberá slovíčka. Opakuje vety, slová, príkazy, všetko, čo počuje... Napriek tomu ma tie "echolálie" z rozprávok znovu donútili si  sadnúť za pc a hľadať... V hlave si pripravujem odpovede, ale každým jedným dňom sa moja raketa posúva a ja sama som zvedavá, kde budeme o 2 mesiace. Práve ,keď som jedla večeru a tvárila sa, že "nepremýšľam" zase nad tým všetkým, prišla raketa za nami do kuchyne a povedala svojmu bratovi: "Prepáč, Šimi".. Namiesto toho desného "prepáč, Sára", čo som dnes počula asi 22456 x, ona to poučila super funkčne, keď prišla za svojim bratom, ktorému odtrhla dvere z kombajnu... 

Všetci traja sme zostali ticho, môj syn na prekvapenie nezačal škriekať a hnevať sa ako pavián, ale povedal jej krásne "to nič, nevadí"... Odpadla som z nej, ako krásne a funkčne a slušne a potichúčku prišla za ním... Prišlo mi to tak krásne normálne detsky, také niečo čo som u nej doteraz veľmi často nevidela... Takže Sama jej zajtra pustím a to rovno od rána 8:00 do 20:00:-) ale nie, srandujeem... Len som tým všetkým chcela povedať, že možno si aj to Vaše čudné dieťa môže niečo obľúbiť, a Vy z toho môžete dokonale ťažiť. Hrať sa na hasičov, opakovať texty, aby ste pripomenuli dieťaťu scénky z rozprávky, chytať náhodné predmety, tváriť sa, že plyšový had je hadica, že posteľ s nahádzanými poduškami je horiaci dom, z ktorého treba zachrániť zvieratká... Využite "strašidelné" echolálie na funkčnú reč a možno to aj Vám pomôže, tak ako nám...