Dobrý článok :
Psychiater Peter Pöthe: Dnešné deti sú rozmaznané a nepripravené na život, rodičia majú priveľké očakávania
Peter Pöthe

Zdroj: Jan Majer
Ako rodičia nemusíme byť perfektní, nemusíme byť dokonalí. Stačí, ak toho dobrého bude v živote viac, ako toho zlého, radí uznávaný český detský psychiater a psychoterapeut všetkým rodičom.
Peter Pöthe, rodák zo Slovenska žijúci v Prahe, sa zaoberá psychoanalýzou traumatizovaných detí, vývinovou psychológiou, roky pracuje s týranými i sexuálne zneužívanými deťmi a vo svojej praxi sa denne stretáva s prípadmi detí, ktoré majú najrôznejšie duševné problémy a bohužiaľ, často aj vďaka nám rodičom.

Dnešná generácia sa sústreďuje najmä na podávanie dokonalých výkonov, vo všetkom chceme byť perfektní a akosi zabúdame na to pekné. Už nevieme len tak pekne žiť, tráviť spolu obyčajný čas ako rodiny, neustále sa niekam ženieme a túžime byť stále lepší, chceme sa porovnávať. Pre mnohých rodičov je dieťa len nejaký splnený bod, ktorý zapadol do skladačky dokonalého života.

Často sa rodičia o deti nevedia postarať, nevedia sa im obetovať, na strane druhej sú tu úzkostlivé mamy, ktoré žijú svoj život len sprostredkovane, cez svoje dieťa.

Chcú ho mať pod úplnou kontrolou, ovládajú jeho život, tlačia ho do toho, aby bolo najlepšie. Ale to sa predsa dlhodobo nedá zvládať. Čo si uznávaný odborník myslí o dnešnej výchove, prečo by sa vo výchove mala angažovať nie iba mama, ale aj otec prezradil Peter Pöthe v rozhovore pre Najmama.sk

Pán doktor, ako veľmi nás dokáže v živote ovplyvniť to, čo prežívame v detstve?

Mozog sa najviac vyvíja ešte v maternici a potom na začiatku života, v prvých dvoch rokoch najviac rastie a tam sú zásadné veci, ktoré môžu na celý život formovať mozog.

Takže dokážu zanechať naše rodičovské hlášky ako napríklad: „Fuj, pozri, aká si škaredá“ alebo „Ty to aj tak to nikdy nezvládneš“, „Si hlúpy“, nejaké rany na krehkej detskej duši?

Nedá sa povedať, že nejaká veta vytrhnutá z kontextu by mohla mať nejaký dlhodobý negatívny dopad, ale záleží na tom vzťahu. Pokiaľ sa dieťa cíti vo vzťahu odmietnuté či ponižované, tak to samozrejme na jeho sebaúctu a sebavedomie bude mať veľký vplyv, a to pokiaľ nemá vo svojom blízkom okolí nikoho, kto by to vyvažoval tým, že by bol hodnotný, že by to dieťa neponižoval, neustále nekritizoval. A tu samozrejme záleží na tom pomere. Pokiaľ toho dobrého vo vzťahu prevláda viac, tak to nemusí ublížiť.

Avšak, môže uraziť, čo niekedy nie je na škodu. Niektoré dnešné deti nie sú vyvedené z tej svojej narcistickej fázy, takže je to pre ne dôležitá skúsenosť, takéto slová dokonca nemusia byť vyslovene zlé, ale samozrejme záleží na vzťahu.

Odkedy si deti pamätajú to, čo prežívajú a odkedy si pamätajú to, čo im my rodičia rozprávame. Kedy je to vedomie také, že áno toto si už pamätám?

Pamäť funguje od začiatku, ešte v maternici sa začína formovať mozog a tam sa vytvára aj implicitná pamäť. Okolo druhého roku života sa začína pridávať hipokampus, ktorý je zodpovedný za vedomé spomienky. Takže my si pamätáme celú skúsenosť, ale táto skúsenosť je do veľkej mieri nevedomá, avšak ovplyvňuje naše postoje a názory, pocity.

A potom je tá vedomá, ktorá môže odrážať realitu, ale môže to byť aj tzv. falošná spomienka. Dá sa povedať, že si pamätáme všetko, avšak niektoré spomienky sú nevedomé a odžívame ich až v niektorých situáciách. Máme napríklad úzkosť, alebo sa tešíme a nevieme prečo.

A potom sú tie vedomé a pamätáme si ich - áno mne vtedy mama a otec povedali toto a toto, toto urobili. Je to spomienka, ktorú môžeme zabudnúť, nepamätať si ju, ale pokiaľ bola pre nás nejako emočne významná v tej chvíli, tak sa práve uloží do tej implicitnej pamäte a tam to môže potom ovplyvniť prežívanie určitej situácie v nejakom vzťahu.

Vedomá pamäť by mala fungovať od dvoch alebo troch rokov, pretože vtedy sa rozvíja hipokampus, ktorý je centrom učenia a vedomých spomienok, to znemená, že odvtedy si môžem vedome vybaviť, čo sa udialo.

Okolo bondingu a dojčenia sa dnes vedú dlhé diskusie. Sú tieto dve veci pre vývoj bábätka a aj pre matku tak veľmi dôležité?

Pravda je, že mozog dieťaťa sa naozaj vyvíja vo vzťahu a bez tohto vzťahu sa niektoré jeho funkcie nevyvinú vôbec. A to potom človeku celoživotne chýba, pretože aj keď je mozog veľmi plastický, a do tých desiatich rokov najviac, tak sa ten vzťah potom úplne nemôže kompenzovať. Takže to, že dieťa zažíva bezpečie, že sú regulované stresové emócie, ktoré vyplývajú z toho, že sa narodíme ako nehotoví, takže sme neustále ohrození, tak je ten výlučný vzťah s inou osobou podmienkou zdravého vývoja osobnosti a sociálnych vzťahov

Potreba regulácie úzkosti a potreba pocitu bezpečia je silnejšia, než tie fyzické potreby, takže tam je všetko toto dôležité. Ale nehovorím, že sa to potom v inom vzťahu nedá zmeniť. U vás už nie sú, no u nás v ČR ešte stále fungujú kojenecké ústavy a deti v nich sú zanedbané, deprivované…Do určitej miery sa niektoré veci dajú dohnať, no niektoré sa už nemusia.

Takže mama, ktorá nedojčila by nemala mať výčitky? Mnohé mamy sa totiž kvôli dojčeniu veľmi trápia, je na ne vyvíjaný obrovský tlak, majú depresiu z toho, že nie sú dostatočne dobré...

Ale to vôbec nie je len o dojčení, ale o celkovom vzťahu. Pokiaľ žena vníma pozitívne seba, dieťa sa s ňou cíti dobre, pokiaľ si mama a dieťa pozerajú do očí, pretože dieťa hľadá samo seba v očiach matky, tam sa vyvíjajú veľmi dôležité spoje v mozgu. Dôležité je, napríklad, ako dieťa matka držala, pretože môže dojčiť, no na to dieťa sa vôbec nepozrie. Takže v tomto prípade sú najrizikovejšie prípady, keď je maminka v strese, alebo v depresii.

Nie je žiadnym tajomstvom, že dnešné deti trpia čoraz viac depresiami, úzkosťou, majú problémy v škole. Pritom žijú na prvý pohľad bezchybné životy – majú čo jesť, majú všetko, na čo si len spomenú, môžu cestovať, spoznávať... Čím to podľa vás je?

Ja si nemyslím že prežívajú hlavne depresie, skôr by som povedal, že sú dnešné deti menej odolné, ako minulé generácie, čo súvisí so snahou rodičov byť dokonalými rodičmi.

Ja osobne nemám rád knihy a časopisy, ktoré sa snažia vykresliť, ako má vyzerať dokonalá mama, čo má robiť dokonalá mama. Potom je dieťa niečo ako narcistický projekt - rodič, ktorý porodí dieťa, pretože to nejako patrí k naplneniu života, zvlášť sú riziko maminky, ktoré už sú staršie a je to ich jediné dieťa. Tak je dieťa zaťažené tým, že je iba projekt, ktorý má vytvárať hodnotu, alebo kvalitu toho rodiča.

No a v tomto zmysle potom často maminky nedávajú hranice deťom, odstraňujú im zo života stresové situácie aj v tom vzťahu, no a deti sú potom samozrejme menej odolné voči bežnému stresu, tak sa z toho zrútia, majú aj reálne depresie alebo úzkosť.

Myslím si, že toto dnešné vedomé „narcistické rodičovstvo“ v časti strednej vrstvy prevláda a naozaj tie deti nie sú pripravené ísť do školy, napríklad. Majú odklady pretože sú hravé, no ale ony sú hravé, pretože sa s nimi rodičia iba hrajú, deti nemajú nijakú povinnosť alebo štruktúru, do ktorej by mohli akoby rásť. Potom v tom extrémnom prípade majú deti domáce vyučovanie, ktoré ich ale už nemusí pripraviť na druhý stupeň a na život, kde už je tá prirodzená konkurencia a platí to, čo naozaj dokážeme.

Vaša hodnota sa odvíja od toho, ako vás človek v dynamickom vzťahu prijíma a miluje, ale toto vám do života nestačí, pretože vždy budete do života potrebovať nejakú osobu, ktorá by s vami mala výlučný vzťah, bezpodmienečne vás milovala a prijala, a to sa samozrejme už na tom druhom stupni ani v bežnom živote nedeje.

Jednak aj tie vzťahy detí sú zložitejšie a sú založené na nejakej súťaži, konfliktoch a z toho môžu deti naozaj skolabovať a v nešťastných prípadoch, keď sa dostanú do rúk psychiatrom, tak dostať lieky, ale tam nejde o to, že sú choré. Ony sú iba vývojovo zaseknuté v nejakej fáze života okolo 3-4 roku života, kedy sa svet točí iba okolo nich a mamy.

doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc. na oddelení Detskej psychiatrie v NÚDCH v Bratislave
DETI VŠEOBECNE
Nezáujem rodičov o dieťa je dnes veľmi rozšírenou formou týrania, hovorí detský psychiater
Keď s manželom prišli domov a parkovali pred panelákom, dcéra im kývala z okna. Kým vyšli výťahom hore, tak z neho vyskočila...
Takže podľa vás mamy, ktoré sú úplne upnuté na dieťa, odmietajú škôlku, odmietajú vzdelanie, mamy, ktoré chcú byť len s dieťatkom doma, lebo si myslia že je to preň najlepšie, to podľa vás nie je úplne v poriadku?

Ja si myslím, že to bohužiaľ šíria aj nejakí “mediálni odborníci”, ktorí nie sú odborníci, čo je napríklad aj človek, ktorý sa volá Marek Herman, ktorý svojimi neodbornými názormi dlhodobo frustruje. Často sa v médiách šíria nezmysly, ktoré zase odpovedajú na narcistické potreby čitateľov a potrebe rodičov úplne si privlastniť dieťa, nejako si realizovať svoju vlastnú hodnotu cez to dieťa. S potrebami dieťaťa to nemá absolútne nič spoločné.

Mamy rady počujú, že sú pre dieťa to najdôležitejšie a že otec je len nejaký satelit, ktorý tam krúži, ale to je hlúposť. Pre rozvoj osobnosti je určite dôležitý výlučný vzťah s jednou osobou, ktorou je typicky matka, ale najneskôr od toho druhého roku, je potrebné vedieť, že aj druhá rodičovská osoba je vo vzťahu veľmi dôležitá pre vývoj mozgu a zdravie dieťatá.

Otec a dieťa

Akú úlohu teda v rodine zohráva otec, súrodenci, starí rodičia?

Samozrejme, mama je tá najdôležitejšia, pretože to dieťa porodí a zostane s ním, čiže od začiatku sa vytvára určitý vzťah medzi matkou a dieťaťom, ktorý je dôležitý pre ďalší vývoj mozgu na začiatku života, kedy sa tvorí základný substrát mozgu na celý život najmä čo sa týka schopnosti mozgu regulovať stresové emócie a ovládať svoje konanie a v neposlednom rade aj pozornosť.

Ale potom do toho života už vstupujú iné vzťahy a dieťa potrebuje reflektovať samo seba mimo tú matku. A k tomu ešte skôr, ako vznikne triáda, dyiáda je, že máte výlučný vzťah s jednou osobou, a vy môžete maj aj výlučný vzťah s otcom a potom máte dve dyiády, čo je tiež dobré. Ale dve dyiády nie sú to isté, ako triáda. Pretože potom, okolo 3-4 roku má vzniknúť triáda a už predtým by malo mať dieťa vzťah ku rodičom, ako k páru.

Takže je podľa vás dôležité, aby deti vyrastali s mamou aj otcom?
Pár je hrozne dôležitý, pretože trebárs to dieťa, napríklad chlapček, zažíva, že matka preferuje ešte niekoho iného, než je on a že ten niekto iný, má nejaké kvality, ktoré on nemá a aby sa dostal k matke, tak vlastne musí cez toho otca.. Ale sú situácie, keď je dieťa z toho vzťahu rodičov vylúčené, čo je zasa stimul pre to, aby si ho zaslúžilo a prenesie svoju pozornosť z matky na otca a môže sa ním identifikovať a vlastne vyrásť v identifikácii cez toho otca.

V prípade dievčat to funguje trošku inak, pretože má rovnaké pohlavie s tou maminkou a majú radi aj otecka, ale môžu naňho aj žiarliť. Mali by vidieť, že rodičia sú aj spolu a že sú šťastní bez nich a že robia aj nejaké veci, ktoré deti nemôžu robiť a potom by ten vývin mal prebiehať tak, že by sa dievčatko malo identifikovať s mamou a získať tú jej ženskosť k tomu, aby raz tiež mala partnera, to je ideálna situácia.

Avšak, bohužiaľ, až priveľmi často je to tak, že pár nefunguje, že rodičia spolu nevychádzajú, a potom je to o tom, že dieťa je akoby šťastím jedného rodiča a je nadhodnotené a cíti tak určitú zodpovednosť za šťastie rodiča. A toto ho samozrejme zaťažuje.

Na druhej strane – v prípade chlapca je to tak, že mu potom môže chýbať nejaký vzor, čo sa samozrejme prenesie do ďalších vzťahov a môže utrpieť aj jeho sebavedomie, pretože je krehké a založené iba na tom dyadickom bezpodmienečnom prijatí, ktoré mu vo vzťahu ku kamarátom alebo v nejakom kolektíve a v práci nevystačí.

Čo napríklad znamená, že idete do práce a musíte mať šéfa, ktorý vás miluje, bez ohľadu na to, či vy niečo viete alebo neviete robiť, tak potrebujete mať dobrého šéfa, ale to takto nefunguje.

Čo si myslíte o mamách alebo celkovo o rodičoch, ktorí veľmi tlačia svoje deti do najrôznejších výkonov, snažia sa ich preferovať, tlačia ich na rôzne krúžky a neustále opakujú, že musia byť najlepší?

Ja musím povedať, že takýto prístup má na deti často zlý vplyv. Opäť to len súvisí iba s potrebami rodičov sa nejako realizovať cez deti a získať pocit vlastnej hodnoty. Ale zasa by deti nemali byť držané iba v nejakom bezpečí a malo by sa od nich aj niečo chcieť. Ide skôr o mieru toho, čo by mali dosiahnuť. To hovorím aj rodičom, ktorí ma navštívia v ordinácii.

4-ročné dieťa ešte nechodí na nočník , nosí plienky. A rodičia, častejšie teda mamina, hovorí: „Ale my čakáme, že na to sám príde.“ Ale on na to sám nemá prečo prísť. Pokiaľ mu to vyhovuje, tak prečo by sa namáhal a tam je naopak dôležité, či matka alebo otec od dieťaťa niečo chcú a aby mu pomohli, aby dieťa malo pocit, že prekonalo nejakú prekážku a niečo dosiahlo. Napríklad, že sa viac snažilo a chodí na nočník, dostalo pochvalu od otca a už bude vedieť, že tá jeho hodnota sa odvíja od toho, čo urobil, že sa prekonal. Jeho sebadôvera je potom silnejšie, ako keby bol oceňovaný iba preto, že je roztomilý.

Keď mám mamičku, ktorá príde s problémom, že jej štvorročný syn ešte nerozpráva, a chlapček má v ústach cumlík, tak sa jej samozrejme opýtam, či mu skúsila ten cumlík vybrať...Jednoducho aj ona mu musí tie podmienky pre vývin vytvoriť.

Ale naozaj dnešné mamy nevedia, že pre dieťa musia aj ony niečo urobiť?

Je to taká dnešná módna ideológia, robiť veci tak, ako to deti cítia, ako to potrebujú, ale takto to nefunguje. Naopak, dieťa potrebuje prekonávať prekážky, potrebuje aj to prijatie ale nepotrebuje ho mať stále. Niekedy majú deti tak veľkú moc, až sú z toho frustrované a úzkostné a na rodičov začnú byť agresívni. Pretože už chcú konečne vyvolať nejakú naštvanú reakciu, potrebujú, aby ich niekto „srovnal“ ako sa povie po česky.

Takže často na mamu útočia, kopú škriabu a ja potom tej mamy spýtam: „A čo robíte, keď vás škriabe?“ A mama odpovie: „No, ja sa mu to snažím vysvetľovať.“ Ale čo budete 5-ročnému dieťaťu vysvetľovať? Dieťa potrebuje pocítiť, že vy máte v tej situácii moc, pretože deti vedia, že sú malé, aj keď veria, že sú silné a že všetko zvládnu, to je tá narcistická bublina.

Zároveň ale tušia, že keď na to príde, tak sú na ochrane od rodičov absolútne závislí. To znamená, keď príde zlodej, keď bude horieť, keď budú chorí, no a keď rodič dáva dieťaťu neustálu moc a kontrolu, potom je dieťa hrozne úzkostné, pretože mu prídu tí rodičia slabí. A vie, že by sa samo neochránilo.

A čo teda odporúčate rodičom robiť v takejto situácii, keď už sa v domácnosti stáva pánom? Čo s dieťaťom, ktoré nám prerástlo cez hlavu?
V prvom rade netreba hádzať vinu iba na dieťa, nie to žiadny “malý tyran” ako to nešťastne nazvala jedna pani z Nemecka. Dieťa za to nemôže, má iba, poviem to tak natvrdo - blbých rodičov, ktorí z nejakého nevedomého narcistického dôvodu nechcú dať dieťaťu hranice, pretože oni chcú, aby sme sa všetci mali iba dobre, aby žili v harmónii a aby vládol svetový mier.

A aj v tomto prípade je to zasa o tom, že dieťa potrebuje mať aj niečo iné, ako svoju vlastnú hodnotu života, aby som to tak povedal. Čiže musím pripustiť aj to, že je tam ešte aj otec, ktorý väčšinou tie hranice chce dávať a musím pripustiť aj to, že je normálne, ak to dieťa niekedy nemám rád alebo, že to dieťa ma niekedy nemá rado.

Takže je podľa vás v poriadku, ak my mamy máme občas na dieťa zlosť a najradšej by sme ho v istých chvíľach poslali kade ľahšie?

Nemôžem si predsa navrávať, že to dieťa ma kope a ja ho mám v tej chvíli rád. Aj keby tá mama seba presvedčila, že ho má rada, tak jednoducho nie je rada, že sa jej to deje. V tom prípade treba zakročiť a urobiť tak, za čo to dieťa bude nakoniec vďačné, pretože sa upokojí.

Napríklad zažiť stres z nejakého odmietnutia. Ja ti nebudem venovať pozornosť, ak sa takto budeš správať. Toto nie je prípustné, aby ty si do mňa kopal a ak to budeš robiť, tak ja ti nebudem čítať rozprávku. Aby to naozaj nebolo tak, že je všetko len dobré, pretože nie je všetko dobré, čo to dieťa robí. Prvá sociálna emócia v živote je pocit hanby.

V tom prvom roku alebo prvých desať mesiacov života dieťa zažíva hlavne pozitívne veci ale potom ho už začnete vychovávať a dieťa napríklad zhodí pohár a vy prídete do situácie, keď sa nebudete tešiť, že zhodí pohár, ale dáte najavo, že je vám to nepríjemné a dáte von nejakú negatívnu emóciu voči dieťaťu, a to dieťa sa začne hanbiť, je to preňho stres. Pretože namiesto toho, že ste s ním išli do toho pozitívneho, tak mu ukážete, že sa vám to nepáči.

No a potom ho upokojíte, a potom mu zregulujete ten stres. Táto fáza je veľmi dôležitá, to že dieťa nenecháme celú dobu v strese. Ale stres by malo zažiť, to je tá regulácia vlastného správania. A nejako takto je to potom aj v tých interakciách, keď je 5 hodín na počítači a ja nad tým musím mať nejakú kontrolu. Ja, nie ty a my rodičia rozhodneme, či budeš alebo nebudeš na počítači. A musíme to ustáť. My rodičia potrebujeme v tej chvíli ustáť, že tie deti nás v tú chvíľu nemajú rady, že nás nenávidia, ale je to v poriadku, že nás v tej chvíli nemajú rady.

Takže aj ja ako mama musím prijať, že sa na mňa dieťa hnevá?
Sú rodičia, ktorí to nesú lepšie, sú rodičia, ktorí to nesú horšie. Preto je výhodnejšie pre deti, ak majú oboch rodičov, ale keď nie sú rovnakí. Často pracujem s otcami na tom, aby sa mohli zapojiť viac do vzťahu a s matkami, pracujem na tom, aby dali otcom viac priestoru.

Ale dnešné mamy veľmi otcov do výchovy nezapájajú, často chcú byť s deťmi akoby samé?
Ja si myslím, že je to o tom, že chcú mať tú výlučnú pozíciu, že sa vidia ako tie mamy, ktoré sa neustále fotia, sú na obálkach časopisov, na internete a je to určitý kult. Kult dieťaťa, ktorý je kult mám. Na to často nadväzuje, že dnešní otcovia boli často vlastnými otcami zanedbávaní a trochu rozmaznaní mamou, často sú to ešte stále chlapci, kedy otec veľmi nebýval doma, alebo bol na okraji výchovy, takže oni ani nevedia, aký majú význam pre dieťa.

V ďalšej generácii potom vznikajú situácie, že otec sa pri výchove nezúčastňuje, no zapájať sa do výchovy nikdy nie je neskoro, samozrejme ako vždy a vo všetkom, je to veľmi individuálne. Pokiaľ nám už ale osud dal do života dvoch rodičov, bola by škoda, aby sme to nevyužili. Potom neskôr v dospelosti na terapiách ľudia toho otca hľadajú, a to dosť často.

Potom v rozvedených rodinách chýba tá otcovská ruka?
V tomto prípade je to riziko, že deti sú partnermi matiek, že majú dyadický vzťah a teda je to pre dievčatá a chlapcov veľmi rizikové usporiadanie, pokiaľ matka naozaj nemá nového partnera a vytvorí si svet, kde sa bude akože obetovať.

A tu zasa nestačí, aby bol otec iba víkendový, on sa potrebuje zapojiť do vzťahu, do toho rastu, potrebuje sa zaujímať, rozvíjať dieťa. Toto všetko by otec mal vedieť a celoživotne by potom mohol dieťaťu chýbať v tom, že nemal záujem, že to boli len nejaké sviatočné návštevy.

Potom by matka mala mať partnera, ktorý tú funkciu preberie a to hovorím aj mamičkám, ktoré hovoria, že nemôžu nájsť partnera, že je dôležité, aby dieťa zažilo, že ešte niekoho hľadajú, že potrebuje mať tú tretiu osobu aspoň v hlave, aby si syn tej matky nemyslel, že je jediný, aby zažil pocit, že on nie je ten stred vesmíru.

V prípade dievčat, ak sa rodičia rozvedú, je potrebné myslieť na to, že v prípade, ak odíde otec, túto stratu môže prežívať viac, ako partnerka a potrebuje, aby bol otec v páre so ženou kde on je milovaný a potrebuje, aby tá matka nezostala v pozícii obete. Pretože to dievča sa potrebuje po ženskej stránke s niekým identifikovať a kto by sa chcel identifikovať s obeťou? Takže tá mama by sa mala starať o svoju ženskosť a mala by ukázať, že má svoju hodnotu, ako žena.

Pán doktor, a myslíte si, že je rozdiel medzi dnešnými deťmi a deťmi v minulosti?
Za mňa sú dnešné deti podľa mňa málo odolné. Trochu rozmaznané, nepripravené na život, pretože ich rodičia nepripravujú na to, že by mohli zažívať a regulovať stres. Takže v tomto zmysle môžu byť deti viac závislé, na druhej strane môžu mať od nich rodičia veľmi vysoké očakávania, čo sa týka výkonov a čo je podľa mňa zlé, že sa dnešné deti už nenudia.

Deti by sa mali nudiť, aby mohli vymýšľať nové veci, aby mohli byť kreatívne, aby mohli byť v kontakte s tým, čo zažívajú. Vďaka tomu, že majú ten deň a týždeň tak štrukturovaný, tak nakrúžkovaný, že sa v podstate už ani nemôžu len tak hrať.
Všade sú hodnotené a v kombinácii s tým, že nie sú odolné voči stresu, to môže vytvoriť pomerne rizikovú životnú situáciu, kedy ťažko zvládajú stres a zároveň sa od nich veľa požaduje.

Čo by ste teda odkázali generácii dnešných mamičiek?
Myslím si, že mamy, by sa mali zaoberať aj niečím iným, než svojimi deťmi...