Ahojte kočky! 

Hlásim sa s druhým článkom o mojej ceste späť k láskavému cvičeniu po 2 deťoch. Ak ste náhodou nečítali prvú časť, nájdete ju tu a teraz už späť k dianiu počas posledných 4 dní. Ubehli mi veľmi rýchlo a musím priznať, že som sa počas cvičenia nevyhla ani prvej krízičke. 

Svalovková kríza

Poviem vám to na rovinu - hneď po prvom dni jogy som dostala celkom krutú svalovku najmä v oblasti chrbta a drieku. V podstate každý pohyb vrátane dvíhania rúk (napr. odkladanie riadu do skrinky) a zdvíhania dieťaťa na ruky (!) bol kvalitne bolestivý. Netvrdím, že to bola najhoršia svalovka v mojom živote, ale to len preto, že som mala dosť rozumu a začala som cvičiť ZĽAHKA 😁 Prosím vás, neurobte tú chybu, že keď sa rozhodnete začať cvičiť, tak sa hneď v prvý deň zmoríte ako na galejach a o necelých 24 hodín sa budete niekde v rohu triasť v svalovej horúčke. Nemá to zmysel, iba vás to znechutí a odradí od ďalšieho cvičenia. Začnite tak, aby ste sa bezprostredne po cvičení cítili viacmenej normálne a keď sa neskôr dostaví svalovka, bude znesiteľná. V podstate je dobré sa vopred nastaviť tak, že tú svalovku očakávate a ste s ňou zmierené. Veď ono to zas prejde a nabudúce bude už slabšia, až nakoniec nebude žiadna 😉

Pozor, pri joge hrozí riziko instantného osvietenia! :D (od lampy)

Sediaca mačka a dieťa na chrbte

V mojej zostave hormonálnej jogy sa jeden cvik nazýva sediaca mačka. Ja si ho tak v krásnom mentálnom rozpoložení cvičím, dýcham, preciťujem, keď tu zrazu PRÁSK! Malá 3-ročná dcérka sa vynorí odniekiaľ z hlbín domu, zozadu sa mi zavesí okolo krku a chce, aby som ju hojdala na chrbte. Nervy šoky 😅 

“Prosím ťa zlatko, mamina teraz cvičí, nechaj ma ešte chvíľku a choď sa hrať s tatinom, dobre?”. O 10 minút znova. A o 5 minút s tragickým nárekom pricupitá staršia, že jej mladšia zobrala hračku. No a je po joge. Poznáte to? Toto bol v minulosti jeden z dôvodov prečo som cvičenie odsúvala na neskôr, “keď už deti budú staršie”. Aj teraz sa ešte stane, že mi nedajú pokoj, hoci sa na tom dopredu dohodneme (a toto je veľmi dôležité, opakujte deťom vašu dohodu pred každým cvičením, lebo oni si to z minulého dňa pamätať nebudú). Tentoraz som však mala veľké odhodlanie cvičiť napriek ich veku a to preto, že mám víziu prekonania všetkých prekážok vďaka manželovi - on totiž začal denne cvičiť ešte minulý rok a deti ho vyrušovali úplne rovnako 😂 Aj v prvý deň, aj v desiaty, aj v tridsiaty. Ale potom konečne pochopili, že sa s nimi počas cvičenia nebude hrať a dopriali mu priestor počas celého cvičenia. Takže sa to dá! Rovnakú cestu s nimi teraz absolvujem aj ja a čakám, kedy ich to prestane baviť, keďže moja odpoveď je vždy rovnaká: “Dohodli sme sa, že ma teraz necháš cvičiť, však?” A sľubujem, že aj vaše deti vám časom dajú pokoj, dokonca aj na hodinu!

To však neznamená, že nebudú chcieť cvičiť s vami alebo napodobňovať vás :D 

Furt na koberci

Už v minulom článku som písala o tom, že zatiaľ nemám nijaké pomôcky na jogu, pretože si chcem najprv overiť či vydržím cvičiť aspoň týždeň a až potom začnem robiť nákupy. Mojich 7 dní ešte neprešlo, a preto sami vidíte, že ešte stále cvičím na koberci. A tak by sa mi zišla nejaká poriadna podložka! Ale ešte viac by sa mi zišiel tvrdý meditačný vankúšik, a riadne vysoký! 

HYT (hormonálna jogová terapia) totiž v jednom cviku káže mať podložené kríže niečím vyšším a tuhým, čo vás udrží v zvýšenej polohe práve v oblasti krížov. No a s týmto sa ja mordujem každý jeden deň 😆 Zháňam si kadejaké vankúše, poskladané deky a ešte ďalšie vankúše, ale vo výsledku je všetko veľmi mäkké a napnutie, ktoré potrebujem dosiahnuť v okolí panvy je… ehm, slabé. Takže si každý deň odčiarkujem odcvičené dni a siedmy deň mám vopred zakrúžkovaný červenou, aby som to oslávila a KONEČNE si mohla objednať všetko, čo budem potrebovať. 

Urobila som si takýto prehľadný kalendárik na 4 mesiace a "ixkujem" si odcvičené dni 🙂

Na druhú stranu sa teším, že už som taká disciplinovaná, a keď si poviem, že vydržím, tak aj dodržím dohodu sama so sebou. A tých sedem dní vlastne nie je tak veľa, najmä keď sa človek od rána nezastaví a každý večer sa čuduje kam sa podel deň, však maminy? 🙂

SUMA SUMÁRUM - 5 dni cvičenia jogy mi spôsobilo veľa radosti z pohybu (vďaka vám, endorfíny!), prestávam sa cítiť taká stuhnutá a zoslabnutá, hoci vnímam, že som ešte stále na začiatku cesty. Mám za sebou jednu veľkú a jednu malú svalovku, ktoré som prečkala so cťou a napriek svalovke som cvičila (ale lightovo!)  a musím priznať, že ma začínajú chytať kacírske myšlienky o ktorých vám porozprávam nabudúce. Sama som zvedavá ako sa to vyvinie! 👀 Čítame sa znovu 10. januára!

Veronika

PS: pokračovanie článku nájdete tu 🙂

Ahojte! Volám sa Veronika, mám 38 rokov, 2 deti (8 rokov a 3 roky) a už dlhodobo cítim, že pre svoje telo nerobím dosť. Najprv kvôli komplikovanej sekcii, kedy trvalo mesiace kým som začala existovať bez bolesti, potom kvôli únave z malého bábätka a naposledy som v novembri 2023 prekonala závažný zápal pľúc, ktorý ma odrovnal natoľko, že som týždne zbierala sily na “bežnú prevádzku”, takže o cvičení som vôbec neuvažovala. Nakoniec to však prišlo. Niekedy behom decembra som si uvedomila, že som akási slabučká a stuhnutá. V noci som sa dívala do stropu a hovorila som si, že keď som taká už teraz, v 38 rokoch, ako na tom budem o 5 rokov? A o 10? A ako budem zvládať držať krok so svojimi deťmi, nebodaj svojimi vnúčatami? Chcem predsa žiť aktívne, chodiť po múzeách, výstavách, koncertoch, turistikách… 

No a takto postupne som sa rozhodla, že deti-nedeti, chcem znova začať cvičiť a spevňovať telo. Nie kvôli schudnutiu a nespokojnosti s vlastným výzorom. Ja vlastne neuznávam cvičenie z nenávisti k vlastnému telu. Nehovorím si pri pohľade do zrkadla, že vyzerám hrozne a musím so sebou niečo hovoriť. Naopak, verím v cvičenie z lásky k vlastnému telu. Pretože chcem, aby mi zdravie optimálne slúžilo ešte dlhé roky a aby som žila bez bolesti a bez trápenia. Nuž, bolesť ani trápenie ešte nemám, ale nie je to veru už to, čo to bývalo. Takže rozhodnutie padlo - idem na to, idem cvičiť!

NUŽ ALE 😄 Ono sa to ľahšie povie, ako urobí, však? Z nejakého dôvodu aj u mňa nabehol okamžitý program odporu k tomuto rozhodnutiu. Poznáte to? Rozum by to aj chcel, ale celej bytosti je predstava pravidelného cvičenia akási nekomfortná a podvedome som začala hľadať dôvody na to, prečo to ešte posunúť, prečo to ešte “nejde”, prečo sa to teraz nedá. No hej, som vlastne na sviatkoch u svokrovcov, nie doma. Nemám tu žiadne oblečenie na cvičenie, žiaden poriadny priestor, dokonca ani podložku. Môj mozog hneď nahodil podmienku “tak začnem cvičiť keď si kúpim jogamatku”. A “začnem cvičiť až doma”. Bude to tak všetko lepšie a ľahšie. Hahá, ale ja už nemám pätnásť, aby som tomu svojmu mozgu uverila všetko, čo na mňa vytiahne a uvedomila som si, aká pasca to je. Kto CHCE cvičiť (alebo robiť čokoľvek iné), ten si nájde spôsob. A kto nechce, ten si nájde výhovorku. A ja fakt, fakt chcem. Chcem ZAČAŤ a zo skúsenosti pri písaní diplomovej práce viem, že najlepší spôsob, ako začať nejakú dlhú a komplikovanú cestu, je ísť cestou najmenšieho odporu. To vlastne znamená “nerozmýšľať o tom a vrhnúť sa na to”. Neriešiť, či je vhodný čas, či na to mám všetko, čo potrebujem, či mám dosť naštudované… proste len začať a ono to všetko postupne príde 🙂

Takže už som vedela, že chcem cvičiť, aby som sa spevnila a rozhýbala. Teraz už len zistiť, ČO cvičiť. V minulosti som sa venovala čchi-kungu a hormonálnej joge, ale je to dávno, v podstate ešte pred druhým tehotenstvom. Vyhodnotila som, že vzhľadom na môj vek a vzhľadom na jemnosť hormonálnej jogy to bude práve joga. Začnem pomaly, jemne, žiaden stres, žiadne merania, váženia, porovnávania. Len ja a moje prežívanie jednotlivých polôh a vnímanie benefitov, ktoré z toho plynú. Tak vás pozývam na svoju cestu mamičky po 2 deťoch, ktorá sa vracia k cvičeniu v ne-ideálnych podmienkach, so zoslabnutým telom a neistými očakávaniami, ale s odhodlaním urobiť zo svojho tela jeho najzdravšiu a najohybnejšiu verziu 🙂

Čauko kakauko, ide sa cvičiť! 

Ako som už spomenula, nemám žiadnu podložku alebo jogamatku, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Nastavila som sa tak, že AK vydržím cvičiť povedzme týždeň, tak si nejakú kúpim. Ani nie “za odmenu”, ale proste preto, že to dáva zmysel. Bude využitá a nie zbytočný výdavok na niečo, pri čom nevydržím dlhšie ako 3 dni 🙂

Pri cvičení som sa musela sústrediť a preciťovať problematické polohy. Špeciálne môj chrbát už zažil aj lepšie časy a pri predklonoch sa už nedokážem rukami dotknúť zeme. Ale to príde, nesnažím sa byť na seba náročná a dávať si nereálne ciele alebo ciele, ktoré by ma popri iných povinnostiach ešte viac vyčerpali. Kdesi v podvedomí mi opakovane cinká myšlienka, že by som si to cvičenie mala vlastne užívať - jednoducho preto, aby som sa k nemu rada vracala. Nesnažiť sa mať odcvičené čo najrýchlejšie (lebo to opäť len signalizuje akýsi odpor k tomu, čo robím), ale byť plne vedomá vo svojom tele, ktoré reálne behom dňa nedostáva veľa pozornosti. Napriek tomu sa neustále spolieham, že bude fungovať perfektne. Takže teraz je jeho čas, teraz som tu len pre telo a v tele a aj keď vnímam poskracované a stuhnuté svaly, hovorím si, že je to v poriadku. Možno takto o mesiac budem oslavovať kam som sa posunula a to sa bez nedokonalostí nedá 🙂 

Prešla som celú zostavu od začiatku po koniec, dokonca aj náročné posledné cviky v tzv. “lomenej sviečke”, avšak pomaly a s pauzami, ktoré som potrebovala ako soľ. Na konci som bola hotová, spotená a zadýchaná, ale spokojná 🙂

Takže čo so mnou urobil 1 deň cvičenia jogy? Pocit, že dokážem prekonať samu seba. Svoje zabehnuté vzorce, svoje podvedomé výhovorky, svoje dôvody “veď na tom ešte nie som tak zle” (čo je mimochodom ten najlepší čas, kedy začať, lebo začínať keď UŽ ste na tom zle, je asi 1000x ťažšie). Presvedčila som sa, že sa dá cvičiť doma aj pri deťoch, že z toho viem mať radosť a že sa po hodine cvičenia cítim o milión percent lepšie ako po hodine scrollovania na internetoch 🙂 Takže pokračujem a najbližšie sa chystám napísať o tom, čo so mnou urobilo 5 dní cvičenia jogy. Ďakujem za váš čas a snáď sa čítame 5. Januára 2024 🙂

PS: druhú časť článku nájdete tu 🙂