Môj život s hyperemesis gravidarum alebo aj s nadmerným zvracaním v tehotenstve je ako na húsenkovej dráhe. Myslela som si, že pri prvom tehotenstve som si vytrpela dosť a už sa to opakovať nebude. Všetko vyzeralo nádejne až do začiatku tretieho mesiaca. Občas sa objavili nejaké slabé nevoľnosti, nafukovanie, ale zvracanie nikde. Vtedy som pochopila, ako veľmi som sa mýlila...

Tretí mesiac bol pohromou pre mňa i moju rodinu. Ostala som na PN. Zvracala som v noci, zvracala som cez deň. Kamošky nechápali, že som nefunkčná a ako to, že sa budím na nevoľnosť. No budila som sa. A nie raz, ale každú noc aj desaťkrát. Často som zvracala osem až dvanásť hodín v kuse. Od druhej noci až do obeda alebo aj dlhšie. Po jednom takom trojdňovom maratóne som si ráno povedala, že to už nedávam a nakázala manželovi, aby mi pobalil veci a zobral ma na gynekologický urgent. V trnavskej nemocnici sa o mňa dobre starali, prvý deň som takmer celý prespala na infúziách. Našťastie som tam prišla včas, pretože poobede mi už vystúpila horúčka a začali komplikácie. Doktor nevedel, čo mi je, ibaže bojujem so zápalom. Sestričky okolo mňa behali a v kuse mi merali teplotu. Dostala som infúziu, po ktorej som sa mala "strašne potiť", ale mne konečne po dlhých týždňoch nebola zima a nemala som prsty na rukách a nohách ako cencúľ. Bolo mi zrazu dobre a opäť som spala. Nakoniec to bola (chvalabohu) viróza s nádchou, ku ktorej sa pridružili horúčky. Ďakovala som, že to nie sú obličky ani nič vážnejšie.

Strávila som tam štyri dni. Nadopovaná liekmi som aj trochu toho zjedla. Bolo mi trápne pred všetkými pohľadmi ostatných pacientiek, keď na obed som dostala sucháre alebo iba varenú ryžu. Sestričky za mnou chodili a ľutovali ma, že sa nemôžem najesť, ale ja som bola šťastná. Aj päť lyžičiek ryže v mojom žalúdku, ktoré sa netlačili von, bolo víťazstvo. Naozajstné víťazstvo.

Po prepustení z nemocnice to však nebolo lepšie. Lieky vyprchali a ja som bola opäť v kolotoči. Tento raz ale vybavená liekmi tlmiacimi nevoľnosti. Pomáhali, ale bola som úplne neschopná čokoľvek urobiť doma - umyť riad, navariť si, urobiť si s dcérou úlohy. Niekoľko hodín som prespala a zbytok dňa som bola ospalá, utlmená.

Po týždni od hospitalizácie prišiel ďalší zlom. Začala som zvracať krv. Nebola to sranda. Manžel zbledol, ešte som ho takého vystrašeného nevidela. Leteli sme k doktorovi, nasledovali odbery, vyšetrenia, soná. Všetko bolo v poriadku. Až na môj žalúdok, ktorý tým neprestajným zvracaním utrpel trhliny. Jeden lekár mi povedal, že v živote nepočul, aby niekto takto "strašne a stále zvracal", ďalší mi odporučil meditáciu a dietológa.

Viete, prvý raz som takéto stavy zažila pri dcérke v roku 2014-2015. Myslela som si, že už je to dosť dlhá doba na to, aby sa medicína posunula ďalej. Nemala som z toho taký pocit. Začala som si klásť otázky. Prečo? Čo je príčinou? Dá sa tomu predchádzať? Ako to zvládať? Čo mi škodí a neškodí? A začala som hľadať odpovede na moje otázky v zahraničných fórách, odborných medicínskych článkoch a organizáciách, ktoré sa hyperemesis gravidarum venujú. Myslím, že je nás dosť a zaslúžime si odpovede. Som síce len psychológ a nie lekár, ale budem sa snažiť sprostredkovať vám moje zážitky a veci, ktoré mne pomáhajú sa dozvedieť, či vyskúšať, čo najlepšie ako viem. 

Je to boj a mňa ešte čaká päť mesiacov. Viem, že tam vonku je nás viac.