Hľadám...

...druhý koniec dúhy,

kvapky dažďa padajúce nahor.

Hľadám...

...život plný lásky, nehy,

vo večnosti isté blaho.

Celý život hľadám, tápam do prázdna...

Odpovede, čo som našla šmahom ruky zamreli,

sklamaná som zo života, čo mi osud nadelil.

Boha viním, robím správne?

Toto by som nemala.

Nazvime to teda inak,

proste som sa sklamala.

Čakala som zázrak, zázrak v uzdravení,

trávila som chvíle na kolenách pri modlení.

Modlili sa priatelia, známi i rodina,

zástupy prosiacich, modliacich – Božia to chvíľa.

Napriek tomu inak Boh sa rozhodol,

napriek naším prosbám, slzám

z objatia nám ho vytrhol.

„Prečo? Bože, prečo?“ pýtam sa žalostiac,

veď to prenádherné prešlo ako mesiac.

„Prečo si to dopustil? Odpovedz mi prosím!

Čo si týmto cielil, veď to bol Tvoj syn!

Tvoje Božie dieťa,

manžel – láska – milujúci otec...

Chcel si opäť anjela?

Veď ich tam máš kopec.

Mlčíš? Odpovedz, urob to pre mňa!"

Cítim sa veľmi zle, som slabá – biedna.

Čakám, mlčím, počúvam,

zavriem oči, od bolesti usínam.

V tom prichádzaš ku mne s otvorenou náručou,

Cítim pokoj, lásku veľkú už len z Tvojho pohľadu.

„Bože, Ty ma miluješ, tak prečo nás zraňuješ?

Nepozeraj mlčky na mňa, prosím Ťa už prehovor.

Prečo berieš spravodlivých, keď svet si už premohol?“

Telo moje slabne

ľahučké sťa pierko unášané vetrom.

Dušu zvláštne chveje,

čaká uzdravenie, uzdravenie po tom všetkom.

Som vo víre života

a predsa umieram...

Som Božie dieťa

a predsa Ťa odmietam.

Som človek vsadený sťa kvet,

som hľadajúca lúče a predsa ich niet.

Som žízniaca po vlahe, kvapke rosy,

som hľadajúca večnú pravdu, tú svet už nenosí.

Čo mi to prinesie, keď si tu bedákam?

Treba mi vstať, kráčať, odpustiť,

deň čo deň sa ako kotva potápam.

Ako však ďalej po Tvojom zámere žiť?

Jedno však viem, ubližujem.

Hlavne Tebe OCKO, PREPÁČ,

ja Ťa od pokoja vzďaľujem,

pozeráš sa na mňa. Plačeš?  Neplač.

Skúsim opäť žiť...

Boh mi to povedal, prečo toto spravil,

musel Ťa povolať, anjelov stratil.

Potreboval dušu krásnu, čistú, silnú,

nazrel do tej Tvojej, cítil NEBIES SILU.

Rozum vraví odpusti,

nieje to však ľahké.

Dušu chveje v úzkosti,

MUSÍM - kvôli LÁSKE.

Láske, ktorú si nám celý život dával,

láske, kvôli ktorej si sa vždy tak obetoval.

Láske, ktorou si nám správny smer ukázal,

láske, s ktorou si sa na nás usmieval, ktorou si nás objímal.

Musím! Kvôli Tebe OCKO, pre Teba.

Musím! Veď ja nezraňujem len seba.

Musím! V tej diaľke vidieť druhý koniec dúhy.

Musím! V šedých oblakoch vidieť hviezdne stuhy.

Musím! Musím chcieť!

Nie Boha i svet nenávidieť.

Musím sa naučiť roztvoriť dlane,

musím sa naučiť ďakovať za ne.

A musím sa naučiť na miesto musieť chcieť.

OCKO, OCINKO, bude sa mi za Tebou celý život cnieť.

Milovala som, milujem a vždy budem milovať,

PREPÚŠŤAM ŤA OCKO, môžeš k Bohu nasledovať.

...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...

Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa. 

Žena v strede izby

Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť. 

Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.

Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.

Žena pri dverách

Oooo, áno. Táto žena vie, čo je to skutočná láska. Ona má skutočnú lásku. Je milovaná, aj keď nevníma, ale vie to, musí to vedieť. Každý deň chodí za ňou jej manžel. Sympatický staručký pán a v očiach mu vidieť nehu a lásku. A lásku... veľa, veľa lásky. Chodí za ňou ráno, večer, niekedy aj na obed či poobede. Umýva ju, češe ju, hladí ju, vyťahuje jej z úst nepožuté kusy mäsa, ktoré jej natlačili do úst opatrovateľky a nepresvedčili sa, či to prežula. Robí všetko, akoby to robil už dlho. Ó, áno, on to už robí dlho. Staral sa o ňu aj s deťmi doma, ale už to fyzicky nezvládal. Chradol, upadal, bolo to na neho príliš, tak ju dal do domova dôchodcov, aby mu s opaterou trošku pomohli. Ale zjavne nevie bez nej žiť, nevie. On ju jednoducho miluje. Je to žena jeho života, napriek tomu, že je po porážke, napriek tomu, že chradne, že nerozpráva, že je spuchnutá a stolica ide „pod ňu“. Stále je to ona.  Jeho milovaná, aj keď čaká na smrť... 

Žena pri okne

Prišli koledníci. Vinšovali jej. Spievali o Ježiškovi. Mali aj Betlehem. Ona bola otočená chrbtom a tvárila sa že spí. Nespala. Tvárila sa, že tam nie je? Hrala sa na neviditeľnú? Neviem. Možno z nej kedysi bola krásavica, ktorá sa zrazu hanbila neupravená privítať  vinšovníkov. Chápem to, ja neupravená nejdem vyniesť ani smeti. Možno budem taká istá, aj keď, toto nie je o mne.

Keď k nej pristúpila rodina, slzy sa jej tlačili do očí. Ukázala som jej pravnúčika. Videla ho prvýkrát vo svojom končiacom živote. On prvýkrát videl ju. Pozerali sa na seba. On sa usmieval a nespustil z nej oči. Ona plakala od šťastia. Ja som plakala s ňou, bola som šťastná. Veľmi dojemná chvíľa. Jej stará zvráskavená 94-ročná ruka chytila mäkučkú rúčku jej ani nie ročného pravnúčika. Neopakovateľný pohľad, neopakovateľná chvíľa. Zapriala som jej požehnané sviatky a zdravie. „Na Nový rok prídeme,“ povedala som, hoc v mysli som stále mala otáznik, či ju nevidíme naposledy. Lúčila sa s nami slovami: „Buďte zdraví a majte sa radi.“ Buďme zdraví a majme sa radi!

Odchádzala som, ale ostala vo mne zakorenená hlboká spomienka. Spomienka na tri ženy.

Všetky mali rozdielne osudy, rozdielne povahy, rozdielne spomienky. Ostávala však jedna spoločná vec...

Všetky čakali na smrť.