Včera som si prečítala ako sa našlo telo utopenej mamičky dvojmesačného dieťatka. Údajne mala popôrodnú depresiu. Prečo musela takto skončiť? Treba si uvedomiť fakt, že popôrodná depresia JE DOBRE LIEČITEĽNÁ. Mnohí bagatelizujú už fakt, že ide o depresiu. Mnohí bagatelizujú depresiu samotnú. Nebudem písať nič čo som neprežila na vlastnej koži. Bolo to takto:

Rodila som v lete pred siedmimi rokmi. Veľmi som sa tešila, že budeme mať dieťatko. Tešila som sa na to, ako ho budem nosiť, ako sa budeme hrať, ako ho budem kojiť. Mala som naštudované všetko, k čomu som sa dostala. Môj gynekológ išiel v čase môjho termínu na dovolenku – vraj na Kramároch sú aj iní dobrí odborníci. Odborníci sú, ale väčšina z nich má „svoje rodičky“, ktoré ich zaplatia v rámci možnosti výberu pôrodníka. Do pôrodnice som prišla v stredu s tým, že mám bolesti (5 dní po termíne). Dali ma na ôsme poschodie – s tým, že „čakáme, kedy sa to spustí“.... Nečakali sme dlho v noci mi odtiekla plodová voda, takže ešte v noci som prešla na „čakačku“. Bola horúca noc. Na „čakačke“ bolo dosť žien. Niektoré boli s partnerom. Aj ja som chcela.... Aj som mala zaplateného manžela pri pôrode, ale mne ho na čakačku nedovolili. Na izbu prišla pani, prišiel doktor, pani odišla. Potom prišla ďalšia a ďalšia.... Doktori si ich brali. Len mňa si nikto nebral. Namiesto toho mi ďalší deň dali antibiotiká. Nič nepite ani nejedzte. Potajomky som si vyplachovala ústa vodou – asi som sa aj napila, lebo neviem si predstaviť ako som to mohla v tom teple vydržať. Skrátka v sobotu doobeda zrazu sestrička vykríkla moje priezvisko a druhá na ňu zvolala – „tá tu už dávno nie je“. Doslova som sa doplazila k dverám a zakričala som, že som tu. Prišla doktorka, dala ma na „monitor“. Ozvi bolo slabé a boli medzi nimi strašidelné medzery. Musíte ísť na sekciu. HNEĎ. Prebrala som sa v nedeľu na „prebúdzačke“. Sestrička z novorodeneckého mi prišla ukázať syna – asi z 1,5 metrovej vzdialenosti na cca 5 sekúnd. Mal v ústach cumeľ, ktorý sme nepriniesli. Napísala som manželovi sms, nech mi pošle fotku, lebo som malého poriadne nevidela. Prišla lekárka. Medzi dverami hlesla – je to 50 na 50 a odišla. Nechápala som, nechápala ani sestrička na prebúdzačke. Večer ma na vozíku odviezli na izbu. Syn sa narodil veľký a ťažký Apgarovej skóre 5 – to bolo tých 50 na 50. Lenže to som pochopila až neskôr. Ostatné mamičky tam boli s deťmi. Ja som bola bez neho, lebo som mala zápal a nevedela som sa hýbať – navyše malý bol zopár dní v inkubátore. Štvrtý deň po pôrode mi ho priniesli. Nevedel piť, nevedel sa prisať. Bolo mu treba pichať antibiotiká. Dávala som mu Bebu, ktorú mali v pôrodnici. Snažila som si odsávať mlieko, ale bolo ho málo. Pri odchode z pôrodnice mi dali podpísať papier, že som rodila menej ako 18 hodín... nechcela som ho podpísať. Sestrička mi povedala, že v tom prípade ma nepustia. Už som to tam nevedela vydržať, podpísala som a išli sme domov. Môj zápal sa zhoršoval. Vytekal zo mňa hnusný hnis. NEVLÁDALA SOM CHODIŤ – našťastie – ale k tomu sa dostanem neskôr. Bola som psychicky úplne mimo. Chcelo sa mi plakať – stále plakať, nechcela som jesť. Nedokázala som za celý deň zjesť ani jeden hryz z jablka – potajomky som ho vypľula. Moja sestra – nádejná psychoterapeutka mi povedala, že tá fyzická bolesť, ktorú som prežila pri pôrode sa teraz premieta do psychickej a že bude dobre, že je to popôrodné blues a je to bežné. Vlastne o tom blues mi hovorili všetci. Ale to nebolo blues – to bolo niečo úplne iné. Moju myseľ zaplavovali hrozné myšlienky – jedna za druhou. Už som nevládala myslieť na nič iné iba na smrť. Napodiv myšlienky na smrť ma upokojovali. Smrť je predsa nádej. Nechcem predsa, aby moje dieťa malo takú matku ako som ja. Život je hrozný. Aj jeho život je hrozný. Svet je strašný. Nikto mi nerozumie. Nerozumel mi naozaj nikto. Každý vravel o tom, ako je to normálne, že sa to zmení, že potrebujem byť s dieťaťom, potom, že potrebujem pomoc. Na moje veľké šťastie pomoc som naozaj mala. Potom, že mi pomôže zmena prostredia. Že mám oddychovať. Že sa mám stretnúť s inými mamičkami a podobne. Áno všetci (aj odborníci) bagatelizovali môj stav. Bola to aj moja vina – nechcela som priznať nikomu, že uvažujem 20 hodín denne len o smrti. Chcela som ísť za lekárkou, ale nevládala som chodiť. Telefonovala som lekárke, že mi je zle, že sa neviem postarať o svoje dieťa a neviem jesť. Nakoniec som sa k nej ako tak dostala. Aj ona mi povedala, že je to normálne. Dala mi nejaké barbituráty, usmiala sa, že ona má dvoch synov, že jej bolo tiež ťažko, ale že to bude v pohode. Nebolo. Nedokázal som žiť. Keď si teraz na to spomeniem, bolo to ako keby sa môj mozog varil tých myšlienkach – stále. Moje druhé šťastie bolo, že každý deň približne keď sa stmievalo /čo bolo v lete dosť neskoro/ sa mi na chvíľu zdalo, že to bude naozaj všetko dobré. Ale vždy ráno /cca od pol štvrtej ráno/ som vedela, že svet je hrozný, ja som hrozná a ani mňa ani moje dieťa nič dobré nečaká. Moje ďalšie šťastie spočíva v tom, že som študovala psychológiu /to mi síce nepomohlo, ale pomohlo mi to, že som videla na vlastné oči ženu, ktorá bola na psychiatrii po pôrode a myslela si podobné veci ako ja/. Spomenula som si na ňu a vravela som si, že toto je moja posledná šanca. Nevolala som mojej lekárke. Zavolala som kamoške, ktorej kamoška je psychiatrička. Povedala som jej skoro všetko - ona je prudko inteligentná, lebo to ostatné si domyslela. Povedala mi, že HNEĎ teraz si mám zbaliť veci a ísť do nemocnice. Lenže ako to vysvetiť rodine, manželovi, mame, ako ísť na psychiatriu. Veď ja nie som pacient. Alebo áno? Manželovi to vysvetlila psychiatrička do telefónu. Išli sme spolu na psychiatriu a môj manžel prvý krát predo mnou plakal. Do telefónu potom plakala a nadávala mi aj moja mama, že prečo to preháňam, že ona mi pomôže. Prišla som na oddelenie, myšlienky na smrť som zatajovala, ale moja reč bola totálne spomalená, nevedela som chodiť – to bol jediný dôvod, prečo som zatiaľ svoj plán samovraždy nedokonala, nevládala som nič robiť – ani sa zabiť, iba premýšľať o tom, ako to spravím, keď budem môcť lepšie chodiť. Na psychiatrii sa nechodí v pyžame, na izbe je normálna posteľ a skriňa. Pôsobí to tam ako na pionierskom tábore alebo ako na liečení. Ako prvé sa mi snažili zastaviť laktáciu – liekmi, studenými obkladmi na prsiach a stiahnutím. Asi po týždni som sa vládala chodiť oveľa lepšie, lebo zápal sa mi vyliečil. Keďže sa tam dá chodiť každý deň na prechádzku po veľkom areáli, tak som šla - všetkých som presvedčila, že naozaj nemám chuť na samovraždu. Klamala som až sa prášilo. Chcela som sa obesiť na strome. Moje myšlienky boli tak mimo, že som sa šla obesiť bez lana. Keď som si to uvedomila, vrátila som sa späť. Stále som brala barbituráty a pridali nejaké antidepresíva, ja som stále zamlčovala svoju chuť na samovraždu. Po dvoch týždňoch mi moja ošetrujúca lekárka navrhla, či by som nešla na víkend domov pozrieť malého. Cítila som príležitosť. Šla som domov. Išla som na istou. Idem sa zabiť. Stále so mnou niekto bol. Príležitosť bola iba v noci... Lenže v noci som mávala ešte vždy prechodné zlepšenie stavu. V noci som si zbalila veci a namiesto toho, aby som čakala do rána. Vybrala som sa ešte v noci naspäť do nemocnice. Ráno som bola zo seba nesmierne sklamaná. Veď som sa mohla zabiť. Prečo som to neurobila? Stav sa mi zhoršil natoľko, že som prestala rozprávať. Na to prišla ďalšia lekárka a dala mi RISPEN. Večer som si dala prvú tabletku. Ráno som sa zobudila až o šiestej. Myšlienky sa samovraždu boli preč. Neviem, či to bolo pôsobením času, zastavením laktácie, zabratím antidepresív /tie vraj potrebujú niečo cez 3 týždne/, alebo tým Rispenom, ale mne zrazu bolo úplne inak. Už som sa vládala aj usmiať, aj rozprávať aj myslieť na lepšiu budúcnosť. Dostala som neuveriteľnú chuť do jedla. Tak silnú, že som priberala doslova zo dňa na deň. Všetka tá tma bola preč. To nepochopenie môjho stavu /mnou, okolím..../ pokračovalo a u niektorých pokračuje, ale už to bolo iné. Nie, nebolo to tak, že zrazu som bola zdravá, ale bolo to iné. Zlepšovalo sa to a ja som cítila, že sa to zlepšuje. Hoci ešte dva roky potom som sa bála, že sa to vráti. Poctivo som brala všetky lieky a riadne som pribrala. Nič sa nevrátilo. Po dvoch rokoch mi vysadili lieky a ja – teraz 7 rokov po pôrode konštatujem, že to bolo naozaj hrozných 5 týždňov môjho života, ale som šťastná, žijem ja, žije moje dieťa. Nekonečne sa ľúbime. Sme šťastná rodina. Po depresii už nie je nič, iba spomienka. Už to nikto z môjho okolia nespomína, lebo vidia, že som dobrá mama J

Trochu dlhý príbeh, ale zhrnutie:

Mala som veľké šťastie, hneď niekoľko šťastí:

1. o moje dieťa bolo postarané, kým som bola preč (môj manžel a moja mama sa dokonale postarali) – aj keď neplánovali, nechápali, dokázali to
2. každý večer som mala prechodné zlepšenie stavu
3. predtým som videla na vlastné oči ženu, ktorá niečo podobné prežívala a dokázala som si to spojiť
4. mám kamošku, ktorej kamoška je psychiatrička
5. nevedela som chodiť a neskočila som z mosta hneď po príchode z pôrodnice

Zhrnutie pre Teba – ak niečo také prežívaš:

1. ak cítiš, že to nezvládaš, že sa to nedá choď rovno na psychiatriu /nepočúvaj rady o tom, že to bude v pohode ak vieš, že to v pohode nie je
2. Stratiť 4 – 5 týždňov života na psychiatrii je lepšie ako pokaziť život sebe, svojej rodine a blízkym navždy
3. Na psychiatrii to nie je také strašné ako si to ľudia predstavujú
4. Dôveruj im, že sa o dieťa postarajú, kým Ty budeš preč. Je to dobré pre Teba aj pre Tvoje dieťa aj pre Tvojho manžela.
5. To najdôležitejšie – je to VYLIEČITEĽNÉ!!!!!

PS: skús potom po zabratí liekov menej jesť, mne trvalo dalšie 2 roky, kým som schudla 30kg

Zhrnutie pre okolie:

Prosím nebagatelizujte varovné príznaky. Depresia nie je iba krátkodobý pocit, je to choroba –ako zápal pľúc, tiež nestačí dať si hrnček bylinkového čaju.