Keď som mala 6 mesiacov, mama ma dala do jasličiek a vrátila sa do práce.
Každý boží deň ma vyhadzovala von na dvor hrať sa s deťmi. Nekúpila mi hneď všetko, čo som chcela, každú jednu vec som si musela zaslúžiť.
Keď som nepozdravila susedku, dala mi takú poza uši, že sa mi v hlave zahmlilo. V autobuse som musela pustiť každú babku, tehotnú a chorého človeka, inak bola "odmena" rovnaká, ako v prípade nepozdravenia.
Odvrávať mame som skúsila len raz - prvý a posledný. A raz otcovi a to bolo ešte horšie.
Už od prvej triedy ZŠ som musela chodiť do potravín pre mlieko, maslo a vianočku a vodiť mladšieho 4-ročného brata do škôlky. A musela som každý víkend vysávať, utierať prach a keď nestíhala, aj umývať riady.
V reštaurácii sme museli s bratom sedieť slušne, spôsobne pri stole.
Neexistovalo, aby sme po reštaurácii lietali s krikom popod nohy ostatným stolujúcim, rozlievali po stole malinovky a ohadzovali sa hráškom. Tatko by nám spravil zo zadku rešeto.
Žila som v športovej rodine a tak sme s bratom od malička museli chodiť na tréningy a športovať. Nie nebola odpoveď.
Keď som v škole odvrávala učiteľke, tatko mi naložil, až ma zadok bolel. Nie, ani raz nebol vynadať učiteľke, aj moji rodičia dostatočne chápali, že to JA som neposlúchala. Nie učiteľka...
Do školy ma nevozili, kúpili mi električenku. Vraj ma vedú k samostatnosti.
Na telocvik som chodiť jednoducho MUSELA. Nikdy mi žiadne ospravedlnenky nenapísali. Neustále mi opakovali, že aj vďaka telocviku zo mňa niečo bude a že hlavne budem zdravá. A menzes nebola výhovorka pre nikoho, akurát pre jednu z mojich spolužiačok, ale tá ho vždy tri dni preležala na infúzkach. Vyhovárať sa na soplík a bolesť hlavy som radšej ani neskúšala.
Na obedy som chodila do školskej jedálne. A vôbec nikoho nezaujímalo, že nemám rada pľúcka na smotane a šalátovú polievku. Čo mi naložili, to som zjedla, lebo aj v tom tanieri som videla otcovu nasratú tvár. Nevarili nám bio ani raw, napriek tomu nikto v triede nemal histamínovú intoleranciu, alergiu na lepok, ani na mlieko. To bol asi čistý zázrak! MOžno vo vedľajšej niekto mal, ale to fakt neviem.
Všetci sme boli zdraví (výnimka potvrdzovala pravidlo), neboli žiadne chrípkové epidémie a masové uzatváranie škôlok a škôl sa nekonalo. Akurát raz, aj to boli uhoľné prázniny, lebo prišla fakt riadna zima a nenasypalo nám pol metra, ale rovno meter a pol snehu. Ježiš, to bola radosť!
Keď niekto dostal v škôlke osýpky, všetky ostatné mamičky chodili k pacientovi na návštevu s deťmi, aby to mali čím skôr za sebou. Aj ja som bola na návšteve s mamou. Tri krát, kým som ich konečne dostala.
Školské lekárky nás nevypisovali na péenku vždy, keď sme si prišli zavzdychať, že nás niečo bolí, tie v sekunde vedeli, že sa chceme uliať. A ešte to aj nahlásili rodičom, takže sme to doma schytali tak, že sme si deň nesadli. A hneď sme boli zdraví! A keď niekto fakt dostal nejakú chrípku, trvalo to týždeň, a do školy nás hnali piatou kozmickou.
Ihriská sme mali pod barákom. Naši tatkovia nám dokonca každú zimu postavili klzisko. Rovno pod oknami. Hrali sme sa, kričali, smiali sa a nikto zo susedov s tým nemal problém. A to neboli ani plastové okná...
Nikto v paneláku nemal problém s oslavami narodenín, menín, opravami bytu, kachličkovaním u susedov, psíkom v domácnosti, kanárikmi, cvičením na klavír, umývaním schodišťa a odkladaním topánok pred dverami. Pochopíte to ???
A keď sa chalani pobili na dvore, normálne nikto nevolal policajtov! Vyprášili im nohavice remeňom. Každému jeho vlastný tatko. Alebo mama. Aby si to zapamätali.
Nemali sme mobily, takže sme sa doma museli hlásiť presne načas. Kriste, to bolo čoro-moro, keď sme došli neskôr!
Na zápal hrdla sme dostávali zmrzlinu, na svalovicu acylpirín, na kašel cibuľový čaj a na vyvrtnutý členok octanový obklad.
JA NORMÁLNE PREMÝŠĽAM - AKO SOM TOTO MOHLA PREŽIŤ ??? 🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️
P.S. Zase nemlátili ma denne hlava-nehlava za všetko. Aby ste si nemysleli. Ale občas som si fakt zaslúžila, uznávam 😄