Liga za duševné zdravie spropagovala obrovskú vec:
"Dávame vedieť o ponuke bezplatného psychoterapeutického vedenia pre mamičky s diagnózou popôrodnej depresie. Sedenia by prebiehali v Bratislave.
V prípade záujmu kontaktujte pani psychologičku Mgr. Elenu Hornyákovú."
<3 <3 <3 veľmi sa teším z tejto ponuky
vtedy a tam.. keď mi po rozume behala pesnička od Nocadeň "Slová už nevravia nič".. a spievala som si "..oheň nepáli, čo bolo blízke, sa vzdiali.."
na to syn, ako potencionálny budúci hasič (4,5 roka): "mami? ako to, že oheň nepáli?"
ja: "neviem Gabi, to sa tam tak spieva, je to pesnička, je to myslené básnicky, obrazne, nie naozaj"
on: "aha.."
poobede.."mami, mohli by sme si pustiť tú pesničku "oheň nepáli"?
ja: "jasne".
spievame si, tancujeme, skáčeme, peckujeme.. pesnička znie už tretíkrát.. už som sa úplne vžila do role speváka, skáčem, hlasno spievam, "hrám" na gitare, pesnička sa schyľuje k vrcholu, gitarové sólo, akurát ide spievať "oheň nepáli" a ja: "a ideme všetci!!! oheň.."
môj skákajúci syn zastane, pozrie na mňa a otázka: "a kam mami?" 😀 😀
Proč pak by ne i toto?
V poslednom období sa okolo mňa točí v čudesnej húšťave množstvo článkov. Som z nich obézna. Mnoho z nich sa venuje výchove, zdravej výžive, sebavýchove, nevýchove, disciplíne, hre, terapii, vzťahu a ostatných všepotrebným veciam týkajúcich sa života s deťmi a rodičovania.
V ostatnom čase mi dávajú zabrať. Mám môj vlastný sedlácky názorový prúd. Som slabý priemer, som šedá myš. Cítim sa práve ten človek z davu, ako každý iný, koho vidím. Napriek tomu ma tieto blogy, články začínajú znepokojovať. Nezostávam chladnou, hoc by som azda i chcela. Pozerať sa na veci a príliš sa do nich neponárať, nechať ich, aby okolo mňa krúžili v nemej ligote a vyberala si, čo by som zjedla. Lenže prišiel tento pretlak a nedá mi inak, než napísať tento písomník.
Azda to naštartoval ten článok o mamičke, ktorá s dieťaťom, ktoré povedalo na ihrisku iným deťom i jej, že nepožičia hračky (povedalo to povestné „NIE“), a ktorá sa rozhodla rešpektovať toto synovo rozhodnutie a nepožičať žiadne zo synových áut. Asi len zopakujem môj komentár k tomuto článku privezenému z cudziny ako ďalší jelitový poklad. Rešpektujme naše deti, rešpektujme však aj iné deti, rešpektujme seba a rešpektujme aj iné mamičky. Nevyčleňujme naše deti zo spoločnosti tým, že im ukážeme, že ich „nie“ má takúto moc. Ach Nina, asi už tuším ako si to myslela. Aby ste rozumeli, mám naštudované veľa o rešpektujúcej výchove, filiálnej terapii a podobných veciach. No napriek tomu ma pobudzuje fakt, ako sa dajú tieto skvelé myšlienky inprintovať ako chladné manuály, v ktorých MY, mamičky vypneme vlastný kanál, vlastnú intuíciu (takú vzácnosť!), pre princíp vypneme aj kanál, ktorý zdieľame aj s vlastným dieťaťom. A urobíme to pre vlastný postojový rámec. Och toľkokrát som to urobila! Doteraz mi znie v ušiach reakcia na môj komentár priateľke o tom, že môj syn zje toľko, čo potrebuje, že viac ho nenútim. Povedala mi, že pokiaľ má krvné testy v poriadku a nechýbajú mu žiadne vitamíny, tak je to ok. Je lekárka. Zostalo mi to v ušiach. Vďaka Luci. Zostalo a znelo dlho. Dlho som nevedela, ako sa k tomu postaviť. Bila sa vo mne potreba dať synovi a jeho telu dôveru s faktom, ktorý postupne začal naberať na intenzite, že by som bola rada, aby konzumoval viac vitamínov, rozumej zeleniny. Dovtedy som, azda je to tak, už ani neviem, verila tej predstave, že predsa musí sám v tele cítiť, ak mu chýbajú vitamíny a zje potom i to, čo nie je až tak vábne, lebo to jeho telo potrebuje. Ach, ďalšia gebuzina. Still learning, thank God.
No ale vrátim sa k tým teóriám, ktoré občas, pretože dávajú taký krásny zmysel, s vervou aplikujeme do života vlastného i detského. Jedna prosba. Alebo dve.
Zasaďme tieto teórie do situácií a kontextov, v ktorých sa nachádzajú naše deti, my, iné deti, iní ľudia. Je ilúziou sústrediť sa na naše vnútorné nastavenia, pocity, pochody, názory a nerešpektovať okolnosti, v ktorých sa nachádzame. Tak, ako sa učíme rešpektovať naše deti, vnímavo k nim pristupovať, nezabúdajme aj na seba, rešpektovať seba a vlastné potreby. Takáto ignorácia, či azda potláčanie nás dobehne alebo sa odrazí vo vzťahu s dieťaťom. Niekde som čítala super vetu o tom, že zabíjame kopec času tým, že sa snažíme byť dobrými rodičmi. Venujeme tomu kopec času, myšlienok, predstáv, očakávaní až zabudneme, že ten čas sme mohli byť len s deckom. Len tak beze všeho. V čom vidím azda najväčší zmysel ja osobne je učiť sa byť poctivá sama k sebe. Chcem veriť tomu, čo cítim a prežívam. Ale nechcem sa tým zaujať natoľko, že sa prestanem vnímať kontext, kedy je vhodné tieto veci vyjadriť a na spôsob, ako ich dať na pľac. Chcem sa učiť zohľadňovať moje i synove potreby v situáciách, ktorým sme vystavení a rozhodovať sa múdro. Chcem ho učiť, že je dôležité, čo cíti, že veľa veľakrát to v jeho živote bude smerodajné. Že veľakrát v živote sa nebude môcť rozhodnúť inak, hoci by to všetci tak jednoduchšie prijali, ako podľa toho, čo cíti. Aby ustal sám pred sebou. No, a to je rovnako dôležité, aby sa učil, že tým sa jeho práca s druhými, rodinou, blízkymi a kolegami nekončí. Pokiaľ vyjadrí, čo má vo svojom vnútri a dá to najavo, takisto nemôže chladne čumieť na druhého s očakávaním pochopenia, ba azda podriadenia sa jeho vôli. Nie, nikdy nebude mať takúto moc. Nikto ju nemáme. Preto nezabúdajme, že nielen to, čo cítime a verbalizujeme rozhoduje, ale aj to, čo s týmto vedomím urobíme pre druhých a ako k ním vykročíme. Aby naše rešpektovanie nezostalo na hranici nášho vzťahu k sebe, či k dieťaťu. Ale aby presiahlo i k druhým. Predsa iba taký spôsob je udržateľný. A je najmä láskavý.