Jeden známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že zdvihol do vzduchu 50 eurovú bankovku a spýtal sa: "Kto by chcel túto 50 eurovú bankovku?" Ruky sa začali dvíhať. Rečník pokračoval: "Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte..., aby som urobil toto. "Začal bankovku krčiť. Potom sa opýtal: " Kto ju ešte stále chce? " Ruky boli znovu vo vzduchu."Dobre, a čo ak urobím toto?" Hodil bankovku na zem a začal po nej šliapať. Potom ju opäť zodvihol, pokrčenú a pošliapanú. "Kto ju po tomto všetkom stále chce?" Ruky znovu vyleteli hore. Na to rečník povedal: "Priatelia moji, naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, naďalej ju chcete, pretože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 50 eur. Aj my sme v živote mnohokrát krčení rôznymi situáciami, hodení na zem a zadupaní rozhodnutiami, ktoré sme urobili, a okolnosťami, ktoré nás stretli. Cítime sa ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíme svoju hodnotu. Ušpinení alebo čistí, pokrčení alebo rovní, stále sme nedoceniteľní pre tých, ktorí nás milujú. Cena našich životov nie je závislá od toho, čo robíme, koho poznáme alebo koľko zarábame, ale KTO SME a koľko ľudí nás má naozaj rado. Potom nikdy nestratíme svoju hodnotu. Každý z vás je jedinečný, nikdy na to nezabudnite... celkom povzbudzujuce 🙂

O čom sú vlastne vianoce: "Drive lide nemohli mnoho davat a to , co davali, vzdy na sobe neslo stopu darce. Panenku, kterou dostala mala holcicka, vyrezaval dedecek a uz jenom diky tomu byla jedinecna. Nebyla dokonala a ve sve nedokonalosti ponechavala prostor detske fantazii. menla v sobe neco osobniho a zpravidla by nenahraditelna, protoze dedecek nebo maminka si mohli pouze jednou dovolit tu namahu, vyrobit hracku. Vsechno to z ni cinilo radost prinasejici vzacnost a dite mohlo v aktu obdarovani lepe vyciti lasku, ze ktere byl dar davan. Samozrejme, ze nebylo mozne dostavat darky kazdy den, a tak se prilezitost, kdy se darky davaly, stavaly dulezitymi milniky." Kniha Deti jsou hoste, kteri hledaji cestu, Jirina Prekopova, Christerl Schweizerova........nech je to o láske a porozumení, nie o kopách nepotrebných vecí a plastových hračiek s baterkami ☹

Dnes som si zbehla kúpiť do hodinárstva s klenotami budík s fosforovými ručičkami. Pri pulte stála vikartovská babi so šatkou na hlave a pán z klenotníctva jej špeciálnymi klieštikami skúšal prestrihnúť hrubú zlatú obrúčku, pretože jej praskla žilka na palci. Babi hovorila o tom, že sa od piatka trápi a nikto jej nevedel pomôcť. Operácia bola namáhavá a riskantná, bola som toho svedkom od začiatku do konca. Pán klenotník sa potil a mal sa aj prečo. V duchu som rozmýšľala, že v USA by si to nedovolil, asi by sa bál ak jej ublíži, že sa môže babina súdiť...po chvíľke trápenia sa predsa len obrúčka rozdelila. Babi veľmi ďakovala ako jej ten pán pomohol, pýtala sa čo je dlžná a on že nič...Stála som tam a zrazu začali biť závesné hodiny na klasickej rokmi ošľahanej stene, ktorá imitovala drevený obklad. Bol to krásny moment. Bol to obchod s ochotou a ľudskosťou, bol to obchod ktorý každý z nás môže robiť denne. Cítila som sa krásne v tom pôvodnom obchode so skutočnými obchodníkmi. Nie v presklenných obchodných palácoch s odutými predavačkami. Ja si v živote vyberám, individualitu, podporujem samostatnosť, slovenské produkty, ochotu, skutočnú hodnotu produktov a prístup ľudí. Verím, že sú to hodnoty, o ktorých sa oplatí písať, ktoré si musíme uchovať pre seba a aj ďalšie generácie. Želám krásny deň