Slovinsko-Taliansko-Chorvátsko (9/2017)

Tož, dočkali sme sa. Pracujúci sme už obaja a ľahšie sa nám dýcha. Predsa len, keď robí len jeden a druhý študuje ostošesť, nedá sa veľmi plniť cestovateľské sny, užívať si či len tak sadnúť na pivo. Prím hrá nájom, strava, doprava, poistka, aspoň nejaké sporenie. Treba šetriť každú korunku a sledovať čo naozaj potrebujeme a čo už je navyše a iba srdce po tom piští. Presne ako ja a cestovanie. Och, keby bolo na mne a mala som neobmedzený (resp. hooodne veľký) budget, zbalím sa a hybaj do sveta. Lenže sme dvaja. Dospelí. S povinnosťami. A obmedzeným počtom dovolenkových dní. A navyše, ten druhý cestovanie až tak neobľubuje.No dočkala som sa a nadišiel konečne ten čas. Všetko dopodrobna naplánované, kadiaľ, kam, čo vidieť, ubytko booknuté, auto od rodičov požičané. Predsa len, naša 20-ročná šunka, pardon, chcela som povedať zelený Blesk, by tú cestu už nezvládol. On to dá už len lokálne. A niekedy sa proste rozhodne, že už ani to nedá a skrátka ostane stáť a ani sa nepohne. Fakt. Môj šikovník ho potom musí kriesiť a mňa začnú chytať nervy, že veď ešte nemôže umrieť. Že ho ešte potrebujeme. A Blesk moje prosby vyslyší a zas chvíľu chodí. Teda jazdí. A sme opäť všetci spokojný. Blesk, že sme mu venovali chvíľu času a povzbudenia, manžel, že to zase raz zvládol a ja, že teda zatiaľ nemusím panikáriť, že veď na nové nemáme.Ale späť k môjmu dlhoočakávanému týždnu. Veci zbalené, plavky taktiež a samozrejme opaľovák. Ideme predsa po 5 rokoch k moru a to by chcelo chytiť riadne slniečko. Vitamín D predsa. A vitamín sea ako bonus. Och, paráda. Nič mi tento týždeň nemohlo pokaziť. Dokonca aj môj najdrahší sa tešil. A to už je čo povedať. Už sa len riadne vyspať a smer dovča.Ráno sme začali výborne. Nezvonil nám budík a tak sme hneď chytili dve hodiny sklz. Ná, kašľať na to, máme dovolenku, dajak to postíhame. Na hraniciach sme kúpili nálepku a hybaj v ústrety krásnemu slniečku čo sľubovalo zaslúžený oddych po toľkých rokoch. Juj, už som sa videla vyvalená na pláži s knihou v jednej a s chladeným drinkom v druhej ruke. Môj najdrahši bude vychádzať z mora ako Daniel Craig v Jamesovi Bondovi a ja budem ochkať, že aký je dokonalý, ja aká šťastná, more aké modré, nebo aké krásne, voda aká teplá a aká super dovolenka. Skrátka dovolenková idylka.Cesta ubehla celkom fajn a už sme vystupovali v Ľubľane. Dokonca sme v pohode našli aj parkovacie miesto. Vybalili sme sa, prezliekli a vybrali objavovať mesto. Pre tých, čo tam nikdy neboli, Ľubľana je mesto podobné Bratislave. Maličké centrum, nejaké námestia, promenáda, dva slávne mosty, dve katedrály a hrad. Ako inak, Ľubľanský. Na kopci. V strede mesta. A okolo neho pod kopcom klasické bratislavské uličky. Trochu upravené, trochu nie, trochu dočmárané, také slov(i/e)nské. Podľa tety Wiki má však asi o polovicu obyvateľov menej. Na atraktivite jej to však neuberá. Táto krásavica na Ľubľanici, ktorá Ľubľanou preteká má v erbe okrem hradby aj svoj najznámejší symbol - draka. Alebo zmaja, ak chcete po slovinsky. Predsa len, hádam som sa tých pár slov nenaučila nadarmo. Takže naše kroky zamierili najprv k najslávnejšiemu a najdračejšiemu mostu. Čakala som, že Zmajski most bude obrovský, predsa len, taký drak je väčší ako pes alebo somár. Nuž, slovinské draky sú asi prešľachtené lebo už zjavne stratili svoju dávnu majestátnosť a sú pomerne malé. Dokonca sa v pohode zmestia na fotku. Do maličkého foťáku. Žartujem, veď tam vleze snáď všetko. Okrem toho stojí za zmienku tzv. Tomostovje, čo je vlastne tiež pomerne malý most ale skladá sa z troch mostov spájajúcich sa na jednom konci. Takže, o tomto mini hlavnom meste už v podstate všetko vieme, môžme ísť objavovať romantické zákutia. Lenže tie až také romantické nie sú keďže nám žačalo liať. Nie tak jemne letno ale tak riadne, skoro monzúnovo. Však romantika jak delo. Samozrejme bez dáždnika. Takže rovnako ako v Salzburgu naše kroky vedú najprv do obchodov zháňať dáždnik. Po asi polhodine sme konečne našli obchod kde majú aj takéto zboží, len už nám bol mierne zbytočný nakoľko sme boli mokrí ako myši. Aj keď som matematické drevo, bolo mi jasné, že nepriama úmera: čím viac dažďa, tým horšia nálada sa asi skôr či neskôr prejaví, držala som sa statočne. Mesto sme pochodili krížom-krážom a zistili, že namiesto dvoch dní, ktoré som na Ľubľanu rezervovala nám stačí pól upršaného dňa. Dokonca sme stihli pozrieť na komplet aj Ľubľanský hrad a stihli sme aj večernú omšu v katedrále sv. Nikolaja (Mikuláša). No a čuduj sa svete, vychádzame z tejto krásnej katedrály a slniečko svieti akoby sa nechumelilo. Že veď ja nič, ja si tu len tak svietim. Takže hybaj tretí okruh centrom a krásne fotky sú zrazu realitou. Už len ten poskladaný mega dáždnik (jediný čo sme zohnali) nám pripomína “trošku” upršaný začiatok našej letnej idylky. Takže sme si dali v centre na promenáde našu prvú slovinskú večeru a tešili sa na ďalší deň.Lenže ráno sme sa zobudili do monzúnového rána a podráždenosť bola späť s naším odteraz verným spoločníkom - dáždnikom. Takže z brunchu pri Ľubľanici nič nebolo, len sme naložili naše caki-paki a vyrazili smer Triglavski narodni park, dedinka Bled. Cesta bola krátka, je to asi hodinka cesty. Tešili sme sa na krásnu oblasť na okraji Triglavu, majestátne Julské Alpy a jedno z najcharakteristickejších slovinských miest - kostolík Nanebovzatia Panny Márie na mini ostrovčeku uprostred Bledskeho jazera. Možno vám to nič nehovorí ale kebyže vidíte fotku tak sa plesnete po čele, že “Jáááj, toto poznám!” Tak to je presne ten kostolík. Plán bol popozerať okolie (okolo jazera vedie chodník asi 5 km), dať kafčo, požičať čln a preplaviť sa na ostrov, ísť na Vintgar George a náš jediný hiking - Malu Osojnicu odkiaľ si všetci robia selfíčka s jazerom a ostrovom. Nuž, dorazili sme skoro ráno a teda sme mali dosť času. Foťák sme nechali radšej v aute, nepotrebovali sme ho utopiť v daždi hneď na druhý deň. Takže sme brali nepremokavé boty, nepremokavé bundy, dáždnik a pokus o dobrú náladu. Rozvrh sme mali na dva dni. Tie nám celkom stačili aj keď, viem si predstaviť ísť sem ešte niekedy aj na týždeň. Auto sme odparkovali v hosteli a pokochali sa neexistujúcim výhľadom na Julské Alpy. Nechápte ma zle, tie Alpy tak boli, neodišli nikam ale skrátka hmla, oblačnosť a hustý lejak si vypýtal svoju daň. Nevideli sme z nich ani holé …. No, skrátka nič. Prešli sme sa okolo jazera aspoň kúsok, usúdili, že čln na tých rozbúrených vodách ani skúšať nebudeme a zistili sme, že sme vymákli posledný, exhibičný deň majstrovstiev sveta v kanoistike čo sa každoročne odohráva na Bledskom jazere. Inak, voda v jazere bola aj napriek dažďu krištáľovo modrá, priezračná a úplne nádherná keďže motorové člny majú na vodu zakázaný vstup a iba na člnoch s autopohonom (=makáš sám) sa dá člnkovať. Popozerali sme dedinku, kostol sv. Martina, v ktorom sme aspoň na chvíľu našli útočisko pred neúprosným dažďom a išli sa ubytovať. Majiteľ bol úplne milý, ukecaný, tak správne trafený, spoločenský, nápomocný, skrátka taký, aký by podľa mňa mal byť každý majiteľ hostelu. Ospravedlnil sa nám, že kvôli chybe v systéme dostaneme väčšiu izbu s terasou a výhľadom na Alpy čomu sme sa velice potešili, že sa nebudeme tlačiť s našimi prepočenými vecami v zatuchnutej dvojposteľovej izbe. Tie Alpy...no, snáď ich niekedy uvidíme. Tak isto nám dal dobrú radu, aby sme na Vintgar nešli doobeda lebo je to tam samí turista ale ešte v ten deň, niekedy po 16, že vtedy tam je už prázdno. Takže sme si dali obed a išli sa ešte pošpacírovať a okúsiť bledskú kávu a typický bledski koláčik, z ktorého sa tam idú všetci zblázniť a je preto celkom predražený. Nakoniec sa z neho vykľul klasický, len dosť presladený krémeš. Nič v zlom, ale moja babka robí božské krémeše a teda som nejak ohúrená nebola, len som si zaspomínala na babkine mňamózne koláče. Kdeže Vintgar bol asi 15-20 minút cesty, niekedy pred 16 sme sadli do auta a vydali sa hľadať túto “stezku”. No a keďže naša navigácia nebola upovedomená, že koniec tej najužšej cesty akou som kedy drivovala je uzavretý, tak som si to pekne musela aj vycúvať. Kamenný múr na jednej strane a pomerne strmý zráz na druhej pričom na každej strane auta som mala asi 10 cm. Nakoniec ma môj drahý nejakým spôsobom navigoval niekomu do dvora, aby som sa mohla otočiť a ísť túto fasa trasu normálne predkom (týmto sa chcem neznámemu dobrodincovi poďakovať a ospravedlniť, že sme mu tam tak vpálili). Nakoniec sme našli alternatívnu cestu a okolo 5 sme sa vykladali na ľudoprázdnom parkovisku, čo sľubovalo, že sa fakt tlačiť nebudeme. Zaplatili sme vstupné (vstupné na prechádzku lesom? Nuž, v Slovinsku všetko možné) a vyrazili na asi najkrajšiu časť našej dovolenky. Krásne drevené chodníky lemujúce skalnaté útesy a rozbúrená rieka v strede tohto, nazvime to, kaňonu. S ubúdajúcim dažďom, ktorý postupne prešiel len do mrholenia to bola romantika jak lusk a naša nálada vystrelila raketovou rýchlosťou. Na konci asi hodinovej prechádzky sme prišli k vodopádu George od ktorého sme síce čakali, že bude väčší ale na kráse mu to neubralo. Domáci neklamal, stretli sme tak asi dva ďalšie páry a to bolo všetko. Netuším ako by sme sa tam vyhýbali s milion ľuďmi keďže na niektorých miestach sme ledva po jednom prešli. Takže, ak sa náhodou ocitnete v týchto končinách, Vintgar je MUST SEE, ale chodte tam po 16. Večer sme prišli už po tme a celkom sa potešili, že zapli kúrenie a môžme si dať uschnúť premoknuté nepremokavé boty, premoknuté nepremokavé bundy, batoh a vlastne všetko čo sme mali na sebe. Dúfali sme, že aspoň ráno uvidíme krásne Alpy ale videli sme...no, nebudem napínať - hustý lejak. Lebo veď náš súkromný pršiaci obláčik nenecháme predsa doma, nie? Ešte by mu bolo náhodou smutno. Takže sme hodili do seba raňajky a vyrazili na Malú Osojnicu, čo je asi 200 m prevýšenie (pre záujemcov o Veľkú osojnicu, tá je kúsok vyššia, takže takmer 300 m prevýšenie). Ešteže tie topánky na radiátore fakt stihli uschnúť. Nakoľko už niekoľko dní vkuse lialo, ten strmý úzky chodníček bol fasa šmykľavý a celý čas som tŕpla a čakala kto vyhrá v tom, že prvý kydne. Ale veď sme šikovní najšikovnejší, tak sme sa bez ujmy dotrepali až hore čo bol v daných podmienkach fakt nadľudský výkon. A tak trochu sme čakali, že nič neuvidíme ale slniečko sa rozhodlo, že nás poteší a na tie dve fotky s jazerom sa vykuklo spomedzi oblakov a máme celkom husté dve fotky. Cesta dole bola obdobný zabijak ako hore ale zvládli sme aj to bez pádu a hrdí sme sa išli popakovať a naložiť do auta. Inak, celkom sa oplatí pokukať aj okolie, parkovisko priamo pod Osojnicou nie je síce nejak extra drahé ale my sme sa len kúsok ďalej previezli a objavili dáke opustené free parkovisko čož bolo úplne v pohode nakoľko to bolo na pešo asi o 5 minút viac. Rozlúčili sme sa s “naším” domácim, sľúbili si, že sa ešte uvidíme a vyrazili konečne k moru. A dokonca nám vykukol spomedzi oblakov jeden jediný končiar Julských Álp, takže sme si odfajkli aj toto. Itinerár splnený. Cesta do Portorož nám trvala asi 2,5 hodiny. Z Bledu do tohto cípu slovinskej pevniny je to asi 170 km takže sme opäť stihli preschnúť a posharovať navzájom čo sa nám páčilo. Viac-menej sme sa zhodli na Vintgare, ten fakt stojí za to. Aj za to vstupné.Akosi sme nečakali, že naše ubytko bude na celkom veľkom kopci a cesta na pláž bude hotový hiking. Fakt sme si to cez jednu appku odmerali a prevýšenie bolo takmer 90 m. Takže aktívny oddych. Zložili sme sa a využili, že neprší a vydali sa na pláž a pozrieť Piran. Aby ste v tom mali jasno: ubytovaní sme boli v Portorož, ktorý je prepojený s Piranom. Piran je dedinka úplne v cípe slovinskej pevniny a je tam zakázaný vstup motorových vozidiel. A je nádherný. Historický, malebný, farebný, prímorský, taký aký sme si ho vysnívali. Hneď prvý večer nám učaroval. Poprechádzali sme sa popri mori a pomaly sme sa začali škriabať k nám na kopec. Doslova. Celý Piran a Portorož by sa dal charakterizovať jednou dopravnou značkou, ktorá bola na každom kroku: 40% stúpanie. Takže tak. Mám pocit, že po tých pár dňoch sme mali aj akési vyrysovanejšie lýtka. V utorok síce nepršalo ale bolo chladno tak sme sa dôkladnejšie poprechádzali týmito dvoma dedinkami, ochutnali miestnu kuchyňu, kávu, koláče, víno. Z takých must see by som spomenula isto kostol sv. Jurija (Juraja), maják v najcípovejšom cípe pevniny, Prešernovo námestie a nádherné uličky. Také tie ako sú všade v Chorvátsku, idylické, romantické. Napísali sme pohľadnice, nakúpili magnetky a suveníry a celkom oddychovo a konečne v suchu strávili deň. Streda bol náš deň. Naše tretie výročie od svadby. A počasie nám prialo, takže sme asi 3 hodiny strávili vyvalený na lehátku a v mori. Potom sme išli na vynikajúci obed v centre Piranu a ja som zistila, že som asi závislá na morských príšerkách (dovtedy som ich nikdy nemala). Poobede sa nám počasie trochu pokazilo, tak sme to veľkou okľukou po pobreží zobrali pomaly hore, k nám. Priubytovala sa k nám fasa partia, ktorá sa spoznala cez nejakú počítačovú hru a že chodia spolu na dovolenky, vždy to niekto z nich organizuje. Celkom veselá zmes: portugalec, fín, chorváti, srb, brazílčanka a už neviem kto. Tak sme sa naučili vyznať si lásku po fínsky. Len si to už nepamätám. Tak nič. Náš výročník bol jednen z tých troch najkrajších. Lebo každé výročie je krásne. Posúva nás v pred. A vždy sa ľúbime viac ako rok pred tým. A aj zážitkov máme viac, na ktoré môžme spomínať. No lenže na ďalší deň zas pršalo. Však štvrtok, prečo nie? Tak sme sa rozhodli, že vytiahneme záložný plán B. Smer Trieste. Cez dedinky asi 1,5 hodiny autom, cez rôzne krkaháje a úzke uličky a´ la Itália. V jednej chvíli ma chytil doteraz nepoznaný klaustrofobický amok, že umreme uviaznutý v aute lebo nás navigačka prehnala cez takú úzku uličku, že nám temer späťáky urvalo a to v tomto prípade naozaj nepreháňam. Ešte aj domáci na nás pozerali akoby v tej uličke auto v živote nevideli. Nuž, darmo, v Taliansku všetci jazdia na motorkách tak širšie uličky nepotrebujú. No, ale asi po 5 minútach stresov sme sa opäť zhlboka nadýchly a vydýchli si. Znova sme boli na “normálnej” ceste. Takže náš spoločný, štvrtý rok ako manželia sme sa začali pravým talianskym ristrettom a cappuccinom na promenáde v centre Trieste. Inak, celkom milé mesto, len sme nevedeli na obed nájsť pizzériu. Áno, v Taliansku. Hups. Nakoniec sme ju našli ale menu mali iba po taliansky, takže ja som si dala margharitu a manželík po dnes deň nevie čo mal na tej pizzi. Pokukali sme klasicky, centrum, kostol, cerkvu (grekokatolícky kostol), ďalší kostol, promenádu a of course sme (som) okúsili talianske more. Síce som si zo schodíkov len ruky namočila ale aj to sa ráta. Fotka z tohto historického momentu tiež existuje. Parking sme vymysleli bravúrne, odparkovali sme v obchodnom centre na okraji Trieste a zaplatili si len lístky na bus. Ušetrili sme asi 15e, za ktoré sme nakúpili magnetky, olivové oleje celej famílii, cigy, kafé a pečivo. Jup! Ako pre nás, aj pršať prestalo takže sme mali krásne pod mrakom, priam ideálne na potulky mestom. Jasné, že na zámok/hrad Miramar som si spomenula až cestou naspäť. Aj sa mi zdalo, že máme nejak veľa voľného času na to, koľko som toho naplánovala. Nevadí, ešte sem isto do smrti zavítame. V piatok, čuduj sa svete, svietilo slnko ale bola zima jak fras. Síce nás nádherné uličky Piranu neomrzia asi nikdy, povedali sme si, že chceme vidieť ešte viac. Naskočili sme opäť do auta a vybrali sa opačným smerom - do Chorvátska. Asi po hodine a pól jazdy malebnou krajinou sme vystupovali pri Lidli v Rovinj. Parking som znova našla za free a dokonca asi len 20 min. pešo od centra. Ako by povedal jeden nemenovaný starosta jednej nemenovanej obce: Na parádu! Slniečko po týždni svietilo akoby chcelo dohnať zameškané a dokonca sa aj oteplilo. Rovinj je celkovo jedno z najdrahších miest v severnom Chorvátsku a bolo to aj cítiť. Ešteže existuje môj drahý tripadvisor.com, ktorý nás sprevádzal celú dovolenku. Našli sme lacnú reštiku s chutným jedlom a napísali 5* recenziu. Oblizovali sme sa až za ušami. Po obede sme sa túlali uličkami, kostolmi a historickými pamiatkami. Jak králi sme boli v kostole sv. Eufémie deň pred jej 1713 výročím úmrtia, čo je najväčší sviatok na Istrii a vtedy tam príde asi milión chorvátov, ktorí sa tlačia pri jej malom hrobe s haldami turistov. Lenže deň pred tam nikto nebýva, takže sme mohli rozjímať koľko sme chceli. Super neplánované ale o to lepšie to vyšlo. Potom som si dala prvýkrát v živote ornament henou na ľavú ruku a fakt sa mi to páčilo. Keď sme mali ešte dosť času a nič na pláne, spontánne ma môj drahý ukecal na okružnú plavku loďou, ktorá trvala skoro dve hodiny. Velice nám sľubovali aj delfíny ale videli sme len jedného - plastového, veľkého ako čln. V skutočnosti to bol čln :D neviem či niekedy priplával nejaký skutočný delfín do týchto končín ale silno o tom pochybujem. Never mind. Keď sme sa vrátili vydali sme sa pomaly naspäť k autu. V Lidli sme si spravili cik pauzu, kúpili žemle s nátierkami (veď slovač) a išli späť do auta. Lenže za tých asi 10 minút sa spustil taký lejak, že naše auto už plávalo v mega mláke a kým sme prebehli tých asi 10 m od vchodu do auta, boli sme do nitky mokrí. Tomu sa vraví načasovanie! Pecka! Takže cesta späť bola v znamení neutíchajúceho lejaku, ktorý trval až do ďalšieho dňa.Ráno sme zvažovali, že pôjdeme aj napriek kose a dažďu ešte na kapurkovú kúpačku ale keď sme vyšli do tej zimy, rýchlo sme si to rozmysleli. Pobalili sme všetko a naložili sa do Kamila (auto). Rozlúčili sme sa s našími bláznivými spoluhostelníkmi a vyrazili na 570-kilometrovú cestu domov plný zážitkov, suvenírov, mokrého oblečenia, dojmov, poznatkov a parádne oddýchnutí. Foťák strávil celý týždeň v kufri lebo sme ho do toho dažďa radšej ani nevyťahovali. Ten si oddýchol tiež. Cestou sme ešte kúpili typickú slovinskú slanú čokoládu a vrátili sa naspäť do krutej pracovnej reality.