Macedónsko (9/2018)

Opäť začala začiatkom júna nastupovať v práci uhorková sezóna a moje vymýšľanie letnej dovolenky naberalo na obrátkach až som popri prímorských destináciách našla supiš pupiš ceny leteniek do Skopje na konci septembra. Pán manžel najprv v telefóne prevrátil oči (priam som to videla) ale po krátkom hovore odsúhlasil a tak som mala darček k jeho narodkám na konci júna. Ani neviem ako a zrazu sme sa v sobotu ráno zobudili s tým, že ideme pozrieť najnovší a najmenší prírastok do rodiny a pobaliť lebo večer letíme na Balkán. Neviem prečo ale fakt nám učaroval a z týchto jesenných tripov sa tuším začína stávať pravidelnosť (nie, že by mi to vadilo, práveže naopak). Lebo sme boli v Srbsku a teraz ideme do Macedónska. To sú dva roky po sebe a dva je už počítateľné číslo. Toľko moja matika, už jej aj stačilo. Skrátka sme sa napratali do jedného mini kufra, večer boli ešte na omši a po kostole sme sa vydali na letisko. Ešteže je čoby kameňom dohodil a nemusíme sa trepať ktovie kam do tramtárie. Takže sme vzlietli z už studeného Slovenska a vydali sa nočnou oblohou tralala do Skopje. Doleteli sme niekedy pred polnocou a keďže som úžasná, tak nás čakal taxikár s ceduľou Mrs. Galisova pred príletmi. Normálne jak v americkom filme. Cez viac-menej prázdnu letiskovú halu s balkánskym „obrázkovým“ písmom sme si to prefičali do auta a vyrazili sme do tmy. Letisko v Skopje je pomerne ďaleko od mesta takže sme mali asi polhodinovú cestu pred nami a v tme sme sa mohli kochať napr. tmou. Iba z diaľky sme videli mini pipi vysvietený kríž na kopci Vodno. Mám pocit, že na Balkáne majú vodiči tendenciu skúšať koľko to vydá na akejkoľvek ceste. Takže sme nemali len príchod ako z filmu ale aj presun z letiska do ubytka pripomínal Need for speed. Najzaujímavejšia časť večera ešte len prichádzala. Nastala vtedy keď nám taxikár oznámil, že nás nemá kto ubytovať ale že nemáme panikáriť, lebo má od majiteľa odložené kľúče od našej izby v stánku u zelovocára. WTF? Kde chce zohnať otvorený zelovoc o pól 1 ráno? Haha. Ale zasmiali sme sa my, keď sme videli, že v meste to žilo ako keby bolo poludnie. O jednej ráno sme sa išli teda poprechádzať, sadli sme si na vínko a pifko a nakúpili v zelovoci nejaké papaníčko. Tam je všetko totiž otvorené do 1. Nechápačky. Ale aspoň sme neumreli od hladu. Zachránili nás croassanty 7 days. Mali by ich premenovať na 7 days/nights rescue. Niekedy pred druhou nadránom sme došli kaputt umretí na izbu a padli ako kabele. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Pršiaka sme tentoraz úspešne nechali doma, zabarikádovaného, aby nás zas nenaháňal. Pochopil a ostal doma. Takže sme si najprv kúpili kofí, potom raňajky a nakoniec vodu a vydali sa do ulíc. Keďže sme bývali asi 200m od centra, na hlavné, Macedónske námestie sme to mali doslova na skok. Na to, že sme vedeli, že Macedónsko je tiež pomerne chudobná krajina sa musím priznať, že sme zažili celkom kultúrny šok. A nie jeden. V skratke – v Macedónsku žije asi 2 milióny ľudí a z toho je približne 800 000 v Skopje. Takže tam je všetko: pravoslávni, moslimovia, židia, kresťania, agnostici, Turci, Albánci. Na jednej ulici človek stretne od dievčaťa v plavkách, cez týpka v čiernom s klobúkom a „židovskými“ kučierkami až po moslimku, ktorej ledva vidno oči. A nikto nikoho nerieši, každý si žije po svojom. Živý to dôkaz, že multikulturalizmus funguje ak vznikne prirodzene a vyplýva z histórie. V meste vidno veľké rozdiely a kam sa človek pozrie, vidí iný štýl. Čo sa nám ale brutál rátalo bolo, že popri rieke Vardar, ktorá Skopje preteká a spája Macedónsko s Gréckom, boli všetky nové budovy stavané rovnakým historickým štýlom. V preklade: každá budova má krásne zdobené stĺporadie, ktoré jej pridávajú na krásne. Za nás 100 bodov. Taktiež sa tam nachádza nespočetne veľa sôch. Väčšina týchto budov v centre má iba 10 rokov, nakoľko macedónska vláda pracuje už roky na programe Skopje 2014, ktorého pointou je obnova mesta. Inak, k tým sochám – nesnažte sa ich rátať, je ich asi trilión a kým by ste ich dorátali, tak by medzitým postavili ďalšie a museli by ste rátať od začiatku. Takže toto mesto máva často prívlastok „mesto sôch“. Oprávnene. Ale späť k nám. Dominantou Macedónskeho námestia je socha bojovníka. Toľko oficiálny názov. Každý ale vie, že sa jedná o Alexandra III. Macedónskeho. Ale keďže Šaňi je niečo ako slovenský Jánošík, bijú sa oňho Macedónci aj Gréci. Ale pre pokoj v duši a na zalepenie očí sa vymyslelo, že to teda bude „Bojovník na koni“. Ešteže my sme nechali meno, lebo sochu pomenovať „Zbojník s hákom v hrudi“ by dopadlo neviem ako. Ale musím podotknúť, že Šaniho kôň vyzerá normálnejšie ako ten Svätoplukov na hrade. Ale to už som úplne vedľa. Ale už keď som pri Sväťovi, tak Šani je od neho o rok mladší (aj keď v skutočnosti je o 11 storočí starší. Nevermind.), keďže táto socha bola postavená v roku 2011. Nuž, už máme matiku a dejepis za sebou, pokračujeme s naším poznávaním mesta. Cez oblúk nápadne pripomínajúci ten Víťazný sme prešli až k pamätnému domu Matky Terezy. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila 26. augusta 1910 v dome kúsok od Macedónskeho námestia, ktorý bol ale pri veľkom zemetrasení v roku 1963 zničený. Pamätný dom stojí asi 5 minút chôdze od centra a predstavuje múzeum, kaplnku a pamätnú izbu v jednom. Vstup je zadarmo a ide o jeden z najzaujímavejších domov, aké som kedy videla. Jedna strana je kamenná, druhá je bielo-modrá fasáda a poschodie je z modrého skla. Expozícia zahŕňa celý jej život od narodenia (rodný list) cez život v ráde (vlastnoručne napísané modlitby, prvé ručne písané regule Kongregácie misionárok lásky, Nobelova cena za mier) až po smrť (fotky, rehoľné oblečenie a ruženec). Inak, toto bola asi jediná katolícka kaplnka široko-ďaleko. Po návšteve tejto najvýznamnejšej a najznámejšej skopijčanky sme sa túlali ulicami smerom k autobusovej stanici. Cestou sme pred bývalou budovou burzy ulovili býka. Teda, len fotku s býkom a opäť sme mali pocit, že sme v inom štáte. Vyzeral skoro ako Charging Bull na Wall Street. Takže povinná fotka krotiteľa býka a v ústrety neúprosnému slnku sme sa vydali na stanicu dúfajúc, že nájdeme lístky do Ohridu. Čo sa tohto týka, odporúčam vytlačiť si doma mapu, tá nás zachránila. Aj keď domáci radi pomôžu. Aspoň, že Macedónci vedia aj po anglicky. Nie každý a nie dobre ale dohodnete sa. Okolo obeda sme sa teda vrátili do centra, kde sme sa najprv najedli a potom poobzerali každý z piatich mostov (sprava: most Matky Terezy, most Filipa II. Macedónskeho, most Umenia, most Obyvateľov Macedónska, Kamenný most), ktoré sú obsypané, ako inak, sochami. Pozreli sme tiež ortodoxný kostol Narodenia Panny Márie (Crkva Sv. Bogorodica), Old bazaar (Stara čaršija; v podstate staré mesto, v ktorom dýcha taká tá správna atmoška, ktorú sme my akosi nepostrehli...neva...), čínske trhy (a la Miletička), obišli asi milión rakiet (nickname pre mešitu; buďme úprimný, naozaj to tak vyzerá) a skončili v pevnosti Kale (Skopsko Kale). Dnes z nej už veľa nie je, ale je to celkom fajn prostredie, tiché a kľudné. Za predpokladu, že tam nie ste s partiou teenagerov ako my :D každopádne sa rozprestiera nad Vardarom na pomerne veľkej ploche, takže sa dá pubertiakom v pohode vyhnúť. Zachovala sa nejaká tá vežička, pár základov a obranný múr okolo celej pevnosti. Takže až toľko histórie človek zas nevdýchne, skôr je to o tom vychutnať si (trochu netradičnú) prechádzku. Cestou dolu do mesta sme nakukli do jednej rakety, konkrétne mešity Mustafu Pasha (Mustafa Pašina Džamija). Ja som nakukla len medzi dvere ale môj drahý si to napochodoval priamo do vnútra (vyzutý of course) za čo ho ženy vnútri skoro zrakom upálili zaživa. Nedal si dole ponožky, barbar jeden. To nám trklo až potom, že tam sa ráta naboso asi len naboso naboso. Unavení, uchodení, trochu spečení a hladní sme v centre znova pozdravili sochu Filipa II. Macedónskeho, ktorý zjednotil macedónske regióny do spoločného Macedónskeho kráľovstva v roku 359 pred Kristom. Takže je právom uznávaný za akéhosi otca Macedóncov, keďže premenil to, čomu Gréci dovtedy hovorili barbarská roľnícka zem na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť v tom čase. Bol otcom Alexandra III., ako inak, Macedónskeho, ktorý sa narodil v roku 356 pred Kristom. V tom istom roku vyhral aj Filipov kôň na Olympijských hrách. No neboli by sme naňho hrdí aj my? Životopis v skratke: Šani sa narodil v Pelle a kráľom sa stal v 20-tke. Celkom hardcore. To mu ale nezabránilo stať sa Veľkým. Jeho tútorom bol sám Aristoteles a dostal najlepšie možné vzdelanie. Mal moc, bohatstvo, vedomosti, empatiu, úctu a všetko čo si taký bežný kráľ mohol priať. Dostal sa až do Indie, zobral si niekoľko žien a nakoniec zomrel na vrchole svojho života ako 32-ročný. Čistá idylka. Ako to býva, jeho smrť je zahalená rúškom tajomstva a teórie od otravy cez chorobu až po vraždu odvtedy prúdia svetom. Večeru sme si vychutnali na Macedónskom námestí a plný dojmov z mesta s naplnenými bruchami sme sa pobrali spať. Ráno sme mali budíček už o 5, lebo veď prečo nie. O 6 sme sa uložili k pokračovanému spánku na stanici do Galeb busu, v ktorom sme mali stráviť nasledujúce tri hodiny. Nakoniec to boli 4 nekonečné hodiny trmácania sa celým macedónskym pohorím zo Skopje cez Tetovo až do Ohridu. Po vystúpení sme sadli do nejakej random lokál kaviarne a dali si najhnusnejšiu kávu v živote. Vlastne nedali. Po uchlipnutí sme usúdili, že si kávu dáme radšej inde a pobrali sa ďalej. Ešteže tam všetko stojí pár šupov a nemuselo nám to byť ľúto. Nuž ale čo tam po káve keď som zbadala zmrzlinárne. Pravé. Ohridské. Všade kam som pozrela. Utrela som liter slín čo mi nabehli a nasmerovala pána mangela k najbližšej. Namiesto kávy sme si vychutnali asi najlepšiu zmrzku ever. A to som už mala zmrzlinu po celej Európe a v kadejakých zmrzlinárňach. Na túto sa nehrabali. Ešte teraz sa zalizujem za ušami. Mňam! No ale okrem zmrzliny božskej chuti je Ohrid bohatý aj na históriu. A kostoly. Kedysi tu bolo 365 kostolov, na každý deň v roku pripadal jeden a preto dostal prezývku „Jeruzalem Balkánu“. Od roku 1980 je celá oblasť Ohridu zapísaná v zozname UNESCO ako jedna z 28 pamiatok ako prírodného, tak aj kultúrneho charakteru. Samotné jazero je jedno z najhlbších (takmer 300m) a najstarších európskych jazier s viac ako 200 endemickými druhmi. Prešli sme teda okolo tohto klenotu a zamierili do útrob starého Ohridu. Prvý nám prišiel do rany ortodoxný Chrám múdrosti/sv. Sofie (Crkva Sveta Sofija; netuším čo z toho je správne lebo to bolo označené ako „Church st. Sofija, Church of holy wisdom). Ide o najväčší a najstarší chrám z 11. storočia, ktorý bol postavený na základoch katolíckeho kostola z 5. storočia, ktoré sú na jednom mieste aj priznané a bolo to zaujímavé pozerať do jamy s prastarými šutrami s pocitom, že tie tam niekto šupol asi tak pred 15-timi storočiami. Vnútri sme nasali úplne originálnu a autentickú atmosféru dní dávno minulých a očumievali krásne starodávne fresky, ktoré sa ešte ako tak zachovali. Keďže slniečko svietilo jak lusk, rozhodli sme sa najesť sa na móle v reštike, kde sme čľapkali nohy vo vode kým sme čakali na jedlo. Po výbornom obede sme sa nahodili do plaviek a vychutnali si krásny horúci (ešte) letný deň. Naši doma už behali v bundách a my sme sa kúpali. Parádička. Nakoľko nám o 4 išiel autobus naspäť do Skopje, na kúpanie sme mali asi hodinku ale stálo to za to. Od jazera sme sa potom vydali pozrieť ortodoxný kostol sv. Jána v Kaneo (Sveti Jovan Kaneo) kam nás bez sviečky nechcela tetuš vpustiť. Nevadí, aj jeho okolie bolo krásne. Išli sme totiž strmákom a asi za 2-3 minúty sme už boli pomerne vysoko nad jazerom s prekrásnym výhľadom. Ďalej sme boli pozrieť veľmi zanedbateľné množstvo chrámov v porovnaní s ich počtom ale vážne sme na to nemali rok ale asi tak dve hodiny ak sme si chceli dať aj kafé, a to sme veru naozaj chceli. Medzi iným spomeniem, že sme videli chrám sv. Bohorodičky či chrám sv. Klimenta a Pantelejmona. Vyštverali sme sa mega strmákom až do Pevnosti cára Samuela (Samuilova tvrdina), ktorá sa týči na útese nad Ohridom. Postavená bola v 4. storočí pred Kristom a bola centrom starého Ohridu, ktorý bol akýmsi hlavným mestom Prvej Bulharskej ríše za vlády cára Samuela Bulharského na prelome 9. a 10. storočia. Podľa nedávnych výskumov bola však táto pevnosť postavená na mieste ešte staršieho opevnenia, datovaného až do 4. storočia pred Kristom, postaveného Filipom II. Macedónskym (zas sme pri ňom. V Macedónsku sa všetko točí okolo tejto famílie. Opevnenia, ulice, námestia, pamiatky, sochy, jedlá, čaje, toaleťáky.....). Táto pevnosť je niečo podobné ako Kale ale Kale sa v porovnaní s týmto môže strčiť. Ten brutálny výhľad z vrcholu veže na celé Ohridské jazero až po albánsku pevninu si zapamätám snáď navždy. Slnko sa ligotalo na hladine modrej ako...no, ako čistá voda, jemný vánok rozvieval všadeprítomné macedónske vlajky a my sme sa kochali a kochali. Nakoniec sme zamierili dolu a vymákli celú prezentáciu pôvodnej kníhtlače v múzeu tradičnej výroby papiera (Narodna rabotilnica za račno izrabotena hartija Ljupčo Panevski). Najzaujímavejšia bola originálna kópia Guttenbergovho stroja; v Európe sú len dva – v Blede v Slovinsku a v Ohride. Ja ako správny knihomoľ som hltala každé tetuškine slovo a ochkala a achkala nad nádhernými obrázkami, ktoré vytlačila na ukážku. Fakt to bolo zaujímavé a strávili sme tam asi 15 minút. Silno odporúčam. To je už asi miliónta vec, kvôli ktorej sa do Ohridu ozaj oplatí ísť. Zmrzlina, jazero, kúpanie, výhľad, história, kníhtlač a to ešte môžem pokračovať ďalej. Nakoniec sme stihli už len výbornú kávu (Macedónci fakt asi nevedia robiť kávu lebo sme mali jednu hroznú kávu za druhou, až sme to vzdali a hľadali cedule s overenou chuťou, odporúčam chodiť len tam kde majú na podniku ceduľu Lavazza, Illy atď.). Okolo pól 4 sme dorazili na autobusku a sadli na bus, kde sme dali uchodeným nohám zaslúžený odpočinok v priebehu nasledujúcich troch hodín. V buse sme sa zoznámili s partiou postarších pánov zo Slovenska, s ktorými sme si celkom sadli a vymenili si rady a tipy čo ešte v posledný deň stihnúť a čo nie. Zvažovali sme Vodno s krížom alebo Matka kaňon ale Matku by sme vraj reálne nestihli a na Vodne nič vraj nie je (citujem: “kopec Vodno, je tam h***o”; len jedna kaviareň a výhľad na mesto, bez čoho sme usúdili, že sa zaobídeme. Výhľad z Pevnosti cára Samuela by to aj tak netromflo. Never. V Skopje sme sa rozlúčili a mierne skapaní sme sa cez mesto vydali naspäť na izbu. Cestou sme si kúpili pifčo a radler, ktoré sme si po večeri vychutnali na ihrisku obklopení milión deťmi, lebo macedónske deti zjavne nespia. Lietajú po uliciach v čase kedy sa my otáčame na druhý bok (a to na dovolenkách chodíme spávať najskôr o polnoci) a behajú už keď my len vstávame. Posledný deň sme chceli pozrieť múzeum holokaustu ale bolo zavreté kvôli rekonštrukcii ale nikto nevie dokedy. Tak sme išli do archeologického múzea, najmohutnejšej stavby na brehu Vardaru. V tejto nádhernej budove bolo niekoľko tisíc mincí a šutrov zoradených podľa období, keramiky, nástrojov, zbraní, ozdôb, dobovo oblečených voskových figurín či vosková rodinka Filipa II. Macedónskeho. Obed sme si vychutnali v „našej“ reštaurácii na Macedónskom námestí, poobede kávu, potom sme sa naposledy pomotali po centre a vydali sa na autobus na letisko. Domov sme doleteli neskoro v noci ovešaní fľašami macedónskeho vína a naložení kvantom cigaretových škatuliek. Za tú cenu, no nekúp to :D až doma sme zistili, že sme niektoré doslova prepašovali, nakoľko sme ich mali o dosť viac ako je dovolené prevážať. Kriminálnici jedni!