Opäť začala začiatkom júna nastupovať v práci uhorková sezóna a moje vymýšľanie letnej dovolenky naberalo na obrátkach až som popri prímorských destináciách našla supiš pupiš ceny leteniek do Skopje na konci septembra. Pán manžel najprv v telefóne prevrátil oči (priam som to videla) ale po krátkom hovore odsúhlasil a tak som mala darček k jeho narodkám na konci júna. Ani neviem ako a zrazu sme sa v sobotu ráno zobudili s tým, že ideme pozrieť najnovší a najmenší prírastok do rodiny a pobaliť lebo večer letíme na Balkán. Neviem prečo ale fakt nám učaroval a z týchto jesenných tripov sa tuším začína stávať pravidelnosť (nie, že by mi to vadilo, práveže naopak). Lebo sme boli v Srbsku a teraz ideme do Macedónska. To sú dva roky po sebe a dva je už počítateľné číslo. Toľko moja matika, už jej aj stačilo. Skrátka sme sa napratali do jedného mini kufra, večer boli ešte na omši a po kostole sme sa vydali na letisko. Ešteže je čoby kameňom dohodil a nemusíme sa trepať ktovie kam do tramtárie. Takže sme vzlietli z už studeného Slovenska a vydali sa nočnou oblohou tralala do Skopje. Doleteli sme niekedy pred polnocou a keďže som úžasná, tak nás čakal taxikár s ceduľou Mrs. Galisova pred príletmi. Normálne jak v americkom filme. Cez viac-menej prázdnu letiskovú halu s balkánskym „obrázkovým“ písmom sme si to prefičali do auta a vyrazili sme do tmy. Letisko v Skopje je pomerne ďaleko od mesta takže sme mali asi polhodinovú cestu pred nami a v tme sme sa mohli kochať napr. tmou. Iba z diaľky sme videli mini pipi vysvietený kríž na kopci Vodno. Mám pocit, že na Balkáne majú vodiči tendenciu skúšať koľko to vydá na akejkoľvek ceste. Takže sme nemali len príchod ako z filmu ale aj presun z letiska do ubytka pripomínal Need for speed. Najzaujímavejšia časť večera ešte len prichádzala. Nastala vtedy keď nám taxikár oznámil, že nás nemá kto ubytovať ale že nemáme panikáriť, lebo má od majiteľa odložené kľúče od našej izby v stánku u zelovocára. WTF? Kde chce zohnať otvorený zelovoc o pól 1 ráno? Haha. Ale zasmiali sme sa my, keď sme videli, že v meste to žilo ako keby bolo poludnie. O jednej ráno sme sa išli teda poprechádzať, sadli sme si na vínko a pifko a nakúpili v zelovoci nejaké papaníčko. Tam je všetko totiž otvorené do 1. Nechápačky. Ale aspoň sme neumreli od hladu. Zachránili nás croassanty 7 days. Mali by ich premenovať na 7 days/nights rescue. Niekedy pred druhou nadránom sme došli kaputt umretí na izbu a padli ako kabele. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Pršiaka sme tentoraz úspešne nechali doma, zabarikádovaného, aby nás zas nenaháňal. Pochopil a ostal doma. Takže sme si najprv kúpili kofí, potom raňajky a nakoniec vodu a vydali sa do ulíc. Keďže sme bývali asi 200m od centra, na hlavné, Macedónske námestie sme to mali doslova na skok. Na to, že sme vedeli, že Macedónsko je tiež pomerne chudobná krajina sa musím priznať, že sme zažili celkom kultúrny šok. A nie jeden. V skratke – v Macedónsku žije asi 2 milióny ľudí a z toho je približne 800 000 v Skopje. Takže tam je všetko: pravoslávni, moslimovia, židia, kresťania, agnostici, Turci, Albánci. Na jednej ulici človek stretne od dievčaťa v plavkách, cez týpka v čiernom s klobúkom a „židovskými“ kučierkami až po moslimku, ktorej ledva vidno oči. A nikto nikoho nerieši, každý si žije po svojom. Živý to dôkaz, že multikulturalizmus funguje ak vznikne prirodzene a vyplýva z histórie. V meste vidno veľké rozdiely a kam sa človek pozrie, vidí iný štýl. Čo sa nám ale brutál rátalo bolo, že popri rieke Vardar, ktorá Skopje preteká a spája Macedónsko s Gréckom, boli všetky nové budovy stavané rovnakým historickým štýlom. V preklade: každá budova má krásne zdobené stĺporadie, ktoré jej pridávajú na krásne. Za nás 100 bodov. Taktiež sa tam nachádza nespočetne veľa sôch. Väčšina týchto budov v centre má iba 10 rokov, nakoľko macedónska vláda pracuje už roky na programe Skopje 2014, ktorého pointou je obnova mesta. Inak, k tým sochám – nesnažte sa ich rátať, je ich asi trilión a kým by ste ich dorátali, tak by medzitým postavili ďalšie a museli by ste rátať od začiatku. Takže toto mesto máva často prívlastok „mesto sôch“. Oprávnene. Ale späť k nám. Dominantou Macedónskeho námestia je socha bojovníka. Toľko oficiálny názov. Každý ale vie, že sa jedná o Alexandra III. Macedónskeho. Ale keďže Šaňi je niečo ako slovenský Jánošík, bijú sa oňho Macedónci aj Gréci. Ale pre pokoj v duši a na zalepenie očí sa vymyslelo, že to teda bude „Bojovník na koni“. Ešteže my sme nechali meno, lebo sochu pomenovať „Zbojník s hákom v hrudi“ by dopadlo neviem ako. Ale musím podotknúť, že Šaniho kôň vyzerá normálnejšie ako ten Svätoplukov na hrade. Ale to už som úplne vedľa. Ale už keď som pri Sväťovi, tak Šani je od neho o rok mladší (aj keď v skutočnosti je o 11 storočí starší. Nevermind.), keďže táto socha bola postavená v roku 2011. Nuž, už máme matiku a dejepis za sebou, pokračujeme s naším poznávaním mesta. Cez oblúk nápadne pripomínajúci ten Víťazný sme prešli až k pamätnému domu Matky Terezy. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila 26. augusta 1910 v dome kúsok od Macedónskeho námestia, ktorý bol ale pri veľkom zemetrasení v roku 1963 zničený. Pamätný dom stojí asi 5 minút chôdze od centra a predstavuje múzeum, kaplnku a pamätnú izbu v jednom. Vstup je zadarmo a ide o jeden z najzaujímavejších domov, aké som kedy videla. Jedna strana je kamenná, druhá je bielo-modrá fasáda a poschodie je z modrého skla. Expozícia zahŕňa celý jej život od narodenia (rodný list) cez život v ráde (vlastnoručne napísané modlitby, prvé ručne písané regule Kongregácie misionárok lásky, Nobelova cena za mier) až po smrť (fotky, rehoľné oblečenie a ruženec). Inak, toto bola asi jediná katolícka kaplnka široko-ďaleko. Po návšteve tejto najvýznamnejšej a najznámejšej skopijčanky sme sa túlali ulicami smerom k autobusovej stanici. Cestou sme pred bývalou budovou burzy ulovili býka. Teda, len fotku s býkom a opäť sme mali pocit, že sme v inom štáte. Vyzeral skoro ako Charging Bull na Wall Street. Takže povinná fotka krotiteľa býka a v ústrety neúprosnému slnku sme sa vydali na stanicu dúfajúc, že nájdeme lístky do Ohridu. Čo sa tohto týka, odporúčam vytlačiť si doma mapu, tá nás zachránila. Aj keď domáci radi pomôžu. Aspoň, že Macedónci vedia aj po anglicky. Nie každý a nie dobre ale dohodnete sa. Okolo obeda sme sa teda vrátili do centra, kde sme sa najprv najedli a potom poobzerali každý z piatich mostov (sprava: most Matky Terezy, most Filipa II. Macedónskeho, most Umenia, most Obyvateľov Macedónska, Kamenný most), ktoré sú obsypané, ako inak, sochami. Pozreli sme tiež ortodoxný kostol Narodenia Panny Márie (Crkva Sv. Bogorodica), Old bazaar (Stara čaršija; v podstate staré mesto, v ktorom dýcha taká tá správna atmoška, ktorú sme my akosi nepostrehli...neva...), čínske trhy (a la Miletička), obišli asi milión rakiet (nickname pre mešitu; buďme úprimný, naozaj to tak vyzerá) a skončili v pevnosti Kale (Skopsko Kale). Dnes z nej už veľa nie je, ale je to celkom fajn prostredie, tiché a kľudné. Za predpokladu, že tam nie ste s partiou teenagerov ako my :D každopádne sa rozprestiera nad Vardarom na pomerne veľkej ploche, takže sa dá pubertiakom v pohode vyhnúť. Zachovala sa nejaká tá vežička, pár základov a obranný múr okolo celej pevnosti. Takže až toľko histórie človek zas nevdýchne, skôr je to o tom vychutnať si (trochu netradičnú) prechádzku. Cestou dolu do mesta sme nakukli do jednej rakety, konkrétne mešity Mustafu Pasha (Mustafa Pašina Džamija). Ja som nakukla len medzi dvere ale môj drahý si to napochodoval priamo do vnútra (vyzutý of course) za čo ho ženy vnútri skoro zrakom upálili zaživa. Nedal si dole ponožky, barbar jeden. To nám trklo až potom, že tam sa ráta naboso asi len naboso naboso. Unavení, uchodení, trochu spečení a hladní sme v centre znova pozdravili sochu Filipa II. Macedónskeho, ktorý zjednotil macedónske regióny do spoločného Macedónskeho kráľovstva v roku 359 pred Kristom. Takže je právom uznávaný za akéhosi otca Macedóncov, keďže premenil to, čomu Gréci dovtedy hovorili barbarská roľnícka zem na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť v tom čase. Bol otcom Alexandra III., ako inak, Macedónskeho, ktorý sa narodil v roku 356 pred Kristom. V tom istom roku vyhral aj Filipov kôň na Olympijských hrách. No neboli by sme naňho hrdí aj my? Životopis v skratke: Šani sa narodil v Pelle a kráľom sa stal v 20-tke. Celkom hardcore. To mu ale nezabránilo stať sa Veľkým. Jeho tútorom bol sám Aristoteles a dostal najlepšie možné vzdelanie. Mal moc, bohatstvo, vedomosti, empatiu, úctu a všetko čo si taký bežný kráľ mohol priať. Dostal sa až do Indie, zobral si niekoľko žien a nakoniec zomrel na vrchole svojho života ako 32-ročný. Čistá idylka. Ako to býva, jeho smrť je zahalená rúškom tajomstva a teórie od otravy cez chorobu až po vraždu odvtedy prúdia svetom. Večeru sme si vychutnali na Macedónskom námestí a plný dojmov z mesta s naplnenými bruchami sme sa pobrali spať. Ráno sme mali budíček už o 5, lebo veď prečo nie. O 6 sme sa uložili k pokračovanému spánku na stanici do Galeb busu, v ktorom sme mali stráviť nasledujúce tri hodiny. Nakoniec to boli 4 nekonečné hodiny trmácania sa celým macedónskym pohorím zo Skopje cez Tetovo až do Ohridu. Po vystúpení sme sadli do nejakej random lokál kaviarne a dali si najhnusnejšiu kávu v živote. Vlastne nedali. Po uchlipnutí sme usúdili, že si kávu dáme radšej inde a pobrali sa ďalej. Ešteže tam všetko stojí pár šupov a nemuselo nám to byť ľúto. Nuž ale čo tam po káve keď som zbadala zmrzlinárne. Pravé. Ohridské. Všade kam som pozrela. Utrela som liter slín čo mi nabehli a nasmerovala pána mangela k najbližšej. Namiesto kávy sme si vychutnali asi najlepšiu zmrzku ever. A to som už mala zmrzlinu po celej Európe a v kadejakých zmrzlinárňach. Na túto sa nehrabali. Ešte teraz sa zalizujem za ušami. Mňam! No ale okrem zmrzliny božskej chuti je Ohrid bohatý aj na históriu. A kostoly. Kedysi tu bolo 365 kostolov, na každý deň v roku pripadal jeden a preto dostal prezývku „Jeruzalem Balkánu“. Od roku 1980 je celá oblasť Ohridu zapísaná v zozname UNESCO ako jedna z 28 pamiatok ako prírodného, tak aj kultúrneho charakteru. Samotné jazero je jedno z najhlbších (takmer 300m) a najstarších európskych jazier s viac ako 200 endemickými druhmi. Prešli sme teda okolo tohto klenotu a zamierili do útrob starého Ohridu. Prvý nám prišiel do rany ortodoxný Chrám múdrosti/sv. Sofie (Crkva Sveta Sofija; netuším čo z toho je správne lebo to bolo označené ako „Church st. Sofija, Church of holy wisdom). Ide o najväčší a najstarší chrám z 11. storočia, ktorý bol postavený na základoch katolíckeho kostola z 5. storočia, ktoré sú na jednom mieste aj priznané a bolo to zaujímavé pozerať do jamy s prastarými šutrami s pocitom, že tie tam niekto šupol asi tak pred 15-timi storočiami. Vnútri sme nasali úplne originálnu a autentickú atmosféru dní dávno minulých a očumievali krásne starodávne fresky, ktoré sa ešte ako tak zachovali. Keďže slniečko svietilo jak lusk, rozhodli sme sa najesť sa na móle v reštike, kde sme čľapkali nohy vo vode kým sme čakali na jedlo. Po výbornom obede sme sa nahodili do plaviek a vychutnali si krásny horúci (ešte) letný deň. Naši doma už behali v bundách a my sme sa kúpali. Parádička. Nakoľko nám o 4 išiel autobus naspäť do Skopje, na kúpanie sme mali asi hodinku ale stálo to za to. Od jazera sme sa potom vydali pozrieť ortodoxný kostol sv. Jána v Kaneo (Sveti Jovan Kaneo) kam nás bez sviečky nechcela tetuš vpustiť. Nevadí, aj jeho okolie bolo krásne. Išli sme totiž strmákom a asi za 2-3 minúty sme už boli pomerne vysoko nad jazerom s prekrásnym výhľadom. Ďalej sme boli pozrieť veľmi zanedbateľné množstvo chrámov v porovnaní s ich počtom ale vážne sme na to nemali rok ale asi tak dve hodiny ak sme si chceli dať aj kafé, a to sme veru naozaj chceli. Medzi iným spomeniem, že sme videli chrám sv. Bohorodičky či chrám sv. Klimenta a Pantelejmona. Vyštverali sme sa mega strmákom až do Pevnosti cára Samuela (Samuilova tvrdina), ktorá sa týči na útese nad Ohridom. Postavená bola v 4. storočí pred Kristom a bola centrom starého Ohridu, ktorý bol akýmsi hlavným mestom Prvej Bulharskej ríše za vlády cára Samuela Bulharského na prelome 9. a 10. storočia. Podľa nedávnych výskumov bola však táto pevnosť postavená na mieste ešte staršieho opevnenia, datovaného až do 4. storočia pred Kristom, postaveného Filipom II. Macedónskym (zas sme pri ňom. V Macedónsku sa všetko točí okolo tejto famílie. Opevnenia, ulice, námestia, pamiatky, sochy, jedlá, čaje, toaleťáky.....). Táto pevnosť je niečo podobné ako Kale ale Kale sa v porovnaní s týmto môže strčiť. Ten brutálny výhľad z vrcholu veže na celé Ohridské jazero až po albánsku pevninu si zapamätám snáď navždy. Slnko sa ligotalo na hladine modrej ako...no, ako čistá voda, jemný vánok rozvieval všadeprítomné macedónske vlajky a my sme sa kochali a kochali. Nakoniec sme zamierili dolu a vymákli celú prezentáciu pôvodnej kníhtlače v múzeu tradičnej výroby papiera (Narodna rabotilnica za račno izrabotena hartija Ljupčo Panevski). Najzaujímavejšia bola originálna kópia Guttenbergovho stroja; v Európe sú len dva – v Blede v Slovinsku a v Ohride. Ja ako správny knihomoľ som hltala každé tetuškine slovo a ochkala a achkala nad nádhernými obrázkami, ktoré vytlačila na ukážku. Fakt to bolo zaujímavé a strávili sme tam asi 15 minút. Silno odporúčam. To je už asi miliónta vec, kvôli ktorej sa do Ohridu ozaj oplatí ísť. Zmrzlina, jazero, kúpanie, výhľad, história, kníhtlač a to ešte môžem pokračovať ďalej. Nakoniec sme stihli už len výbornú kávu (Macedónci fakt asi nevedia robiť kávu lebo sme mali jednu hroznú kávu za druhou, až sme to vzdali a hľadali cedule s overenou chuťou, odporúčam chodiť len tam kde majú na podniku ceduľu Lavazza, Illy atď.). Okolo pól 4 sme dorazili na autobusku a sadli na bus, kde sme dali uchodeným nohám zaslúžený odpočinok v priebehu nasledujúcich troch hodín. V buse sme sa zoznámili s partiou postarších pánov zo Slovenska, s ktorými sme si celkom sadli a vymenili si rady a tipy čo ešte v posledný deň stihnúť a čo nie. Zvažovali sme Vodno s krížom alebo Matka kaňon ale Matku by sme vraj reálne nestihli a na Vodne nič vraj nie je (citujem: “kopec Vodno, je tam h***o”; len jedna kaviareň a výhľad na mesto, bez čoho sme usúdili, že sa zaobídeme. Výhľad z Pevnosti cára Samuela by to aj tak netromflo. Never. V Skopje sme sa rozlúčili a mierne skapaní sme sa cez mesto vydali naspäť na izbu. Cestou sme si kúpili pifčo a radler, ktoré sme si po večeri vychutnali na ihrisku obklopení milión deťmi, lebo macedónske deti zjavne nespia. Lietajú po uliciach v čase kedy sa my otáčame na druhý bok (a to na dovolenkách chodíme spávať najskôr o polnoci) a behajú už keď my len vstávame. Posledný deň sme chceli pozrieť múzeum holokaustu ale bolo zavreté kvôli rekonštrukcii ale nikto nevie dokedy. Tak sme išli do archeologického múzea, najmohutnejšej stavby na brehu Vardaru. V tejto nádhernej budove bolo niekoľko tisíc mincí a šutrov zoradených podľa období, keramiky, nástrojov, zbraní, ozdôb, dobovo oblečených voskových figurín či vosková rodinka Filipa II. Macedónskeho. Obed sme si vychutnali v „našej“ reštaurácii na Macedónskom námestí, poobede kávu, potom sme sa naposledy pomotali po centre a vydali sa na autobus na letisko. Domov sme doleteli neskoro v noci ovešaní fľašami macedónskeho vína a naložení kvantom cigaretových škatuliek. Za tú cenu, no nekúp to :D až doma sme zistili, že sme niektoré doslova prepašovali, nakoľko sme ich mali o dosť viac ako je dovolené prevážať. Kriminálnici jedni!

Kedže sme nevedeli či sa nám v lete podarí ísť na dovču, pri mojom pravidelnom checkovaní ryanair.com stránky ma ihneď zaujali letenky za 10e do srbského Nišu. Však to cenovo jak vlak ku svokrovcom len nás to dovezie kus ďalej. A do nového niečoho. Tak po krátkom telefonáte s mojím milým som už letenky kupovala a browsovala booking.com. A už som bola celá spokojná ako aspoň na chvíľu zmeníme prostredie a pôjdeme sa vyžiť. Predsa len, po pár hodinovom surfovaní (bohužiaľ len po internetových vlnách) som si uvedomila, že našinec tam bude niečo ako vyššia stredná vrstva. Ak nie rovno vyššia. Letenky sme kupovali v auguste a výlet bol naplánovaný na predĺžený víkend začiatkom októbra. Tak som bookla ubytko a na nejaký čas Niš vypustila z hlavy.

Medzitým sme spáchali fasa super mega upršanú dovolenku v Slovinsku, kde sme okrem Ľubľany a mora (ktoré sa až tak nekonalo) pochodili všetko v okruhu pár sto kilometrov. Zmoknutie, hiking, moknutie, city túry, lejaky, monzúnové dažde, mrholenie, pršanie,... no, skrátka všetko čo sa s dažďom dá aj nedá zažiť. Ale veď dovolenka our edition, bez nášho súkromného pršiaka nikam nejdeme. Ako by to bolo, veď ten je už ako člen rodiny. Ale iba našej, nechápem prečo ale našim vždy vyjde počasie jak lusk. Never mind. Raz to možno aj nám vyjde. Možno v Niš.

Každopádne sa október nebezpečne priblížil a ja som začala panikáriť. Že nemáme pasy a čo včul. Ale chvalabohu, a niekedy je to aj žiaľbohu, Slovensko je také mega super, že ono nám nakoniec pasy nebolo treba. Že občania SR môžu netuším prečo cestovať do Srbska len na OP. Uf! Prvý, nazvime to problém vyriešený. Druhý sme vlasne nakoniec vôbec neriešili lebo napriek tomu, že sme si chceli požičať auto a spraviť si aj výlet do Sofie, sme zistili, že srbi jazdia jak blázni a taxíky tam stoja pár šupov. Teda, dinárov. Odlet sme mali kráľovsky, v piatok poobede z Bratislavy, čiže prakticky 10 minút cesty od nás z domu. Na parádu! Takže po robote som nahádzala piate cez deviate do kufra a aby to malo nejakú formu a ja aby som bola spokojná, tak som to pekne poskladala, uhladila, natlačila a s jedným kufrom sme si to šinuli na autobus. Na letisko sme dofrčali asi pol hodinu pred odletom a stihli sme aj kafé. Ono, bratislavské letisko má až jednu kaviareň a mini pipi “duty-free shop” (ak sa to tak dá nazvať). Skrátka, rýchla káva a sedeli sme v lietadle. Síce sme išli low-costovo a na budget a nemali sme teda miesta pri sebe, jednej rodinke vyšli sedadlá naopak ako nám tak sme to vymenili a už sme sedeli pekne krásne bok po boku. Môj milý technicky závislák nainštaloval ešte rýchlo appku na meranie výšky a rýchlosti a celý nadšený sledoval ako rýchlosť rástla pri rozbehu a tešil sa ako bude velice sledovať výšku. Tudle! Spal ešte sme nevystúpali ani nad 1000 m. A tak som cestu strávila kochaním sa na krásne oblaky sama a on si zatiaľ pospal ako bábatko. Klasika.

Prileteli sme celkom načas na letisko Alexandra Veľkého. Netuším prečo ale ten názov vo mne celú cestu evokoval nejaké letisko typu Bratislava (aspoň). No, aspoň tam teraz bola už búdka, ktorú srbi honosne nazývajú “letisko”. Pred rokom tam bol len vojenský stan a to bolo všetko. To sme sa dozvedeli od našich, teraz už kamošov z lietadla. Hneď som bola na naše mini bratislavské letisko o kúsok viac hrdá. My máme aspoň budovu a riadiacu vežu. Tu ešte minimálne pár rokov nebude. Inak, celkom haluz po pristátí bola keď sa pilot zrazu otočil na dráhe, normálne na mieste sa s tým hebedom otočil akoby sa nechumelilo a vydal sa naspäť. Prvý moment mi napadlo, že náš výlet práve skončil a ide vzlietnuť smer Bratislava. Lenže oni mali to letisko také malé, že k hlavnej “budove” sa dalo dostať len jednou cestičkou, ktorá bola na začiatku dráhy. Pasová kontrola prebehla v pohode aj keď som mala pocit, že sa tam ako jediný oháňame občianskym. Každopádne sme zrazu stáli pred letiskom a hľadali taxík. Čakala som samé rozsypané šunky a tam zástup elektromobilov. Prvý kultúrny šok. Nastúpili sme, po anglicky vysvetlili kam chceme ísť a už sme leteli. Takmer doslova. Týpek si to šinul miestami 120 km/h po preplnenej uličke a my sme sa modlili, aby to nebola naša posledná jazda ever. V duchu som ďakovala všetkým svätým a Bohu, že sme to auto nakoniec nepožičali lebo tam takto jazdili všetci a to by sme teda my, velice poslušní a disciplinovaní vodiči asi strávili celý predĺžený víkend na križovatke z letiska. Nuž, domáci sa vyznal a už nás vykladal v centre mesta kde….pršalo. Haha, pršiak nás dobehol. V lietadle isto nebol, nevidela som ho takže musel chytiť nejaký fajný vzdušný prúd a frčať za nami ako verný spoločník. Náš hotel vyzeral na bookingu fakt krásne, raňajky v cene, hodnotenia služieb, lokality a jedla výborné. Len bol trošku...mini. Ledva sme náš mini kufor zmestili do izby. No ale hlad bol medzitým už brutálny takže sme neriešili a vydali sa pokukať okolie a nájsť nejaké miesto kde sa najeme. Zistili sme, že z pohľadu chodcu sú cesty ešte nebezpečnejšie a prechody sú takmer zbytočné. Po asi 10 uličkách bez reštiky a bez dáždnika (naša klasika) sme zmoknutí ako kurence našli niečo čo by sa dalo charakterizovať ako pajzel strednej triedy. Len chudák chalanko keď sme naňho spustili po anglicky vytreštil oči a zaradil spiatočku, že “no”. Doniesol akúsi wanna-be anglickú verziu jedálneho lístka a velike rýchlo zmizol. Nedajbože by sme niečo chceli. Nakoniec sa nám lámavo anglicko-slovensko-srbsky podarilo vypýtať jedlo a dúfali sme, že príde to čo sme chceli. Teda čevapčiči (horčicu sme ani po ruky-nohy vysvetľovaní nezvládli a reku, prežijeme aj bez toho), medajlónky z diviny, hranolky ako príloha a dve jahňacie polievky. Inak, jahňacinu tam majú všade a vo všetkom a´la kura na Slovensku. No, lenže upsík, nevšimli sme si, že tie porcie boli každá 400g takže sme zrazu mali narvatý stôl a skoro nám oči vyliezli z jamiek z toľkého jedla. Hladní sme boli, to áno, ale zas žalúdok máme tiež len jeden. Tak sme zjedli čo sme vládali a ostatné sme s ťažkým srdcom nechali tak. Bolo to vynikajuce. Omnomnom. Polouschnutí sme sa vytrepali späť do dažďa a inými uličkami sme sa pretúlali až do hotela.

Ráno nás čakali raňajky s kávou a pokusom o slniečko. Kedže som sa zase raz poctivo pripravovala na tento výlet, ujo Google nám poradil, že sa dá kúpiť lístok na 4 najznámejšie atrakcie Nišu za cenu jedného. Samy vám ho neponúknu ale keď sa opýtate, nemajú s tým problém. Hneď na prvom mieste, archeologickom múzeu, sme zistili, že angličtina nie je zrovna silnou stránkou srbov a po slovensko-srbsky sa dohovoríme úplne v pohodičke. Výrobne, našli sme spoločnú reč. Archeologické múzeum je malá budova ale má naozaj zaujímavý obsah. Mňa odjakživa takéto veci bavia a zaujímajú, čo potvrdzuje aj fakt, že som v 5. triede na ZŠ po prvej hodine dejepisu doma zavelila, že budem archeologička. Takže som genetička, celkom príbuzné :D každopádne sa nám tam veľmi páčilo a našli sme pár fakt fasa pamiatok. Naplnený takým tým správnym cestovateľsko-poznávacím dojmom sme sa vydali do začínajúceho dažďa spoznávať centrum mesta. Niš je tretie najväčšie srbské mesto a jedno z najstarších miest na Balkáne odjakživa spájajúci východ so západom. Prvé zmienky sú z 3. storočia pred naším letopočtom a narodil sa tu Alexander Veľký, ktorý má na každom kroku nejakú pripomienku toho, že je to jeho rodné mesto. Svoje meno nesie po rieke Nišave, ktorá ním preteká a kúsok za Nišom sa vlieva do Južnej Moravy. Zašlú slávu mesta ešte kde-tu vidieť, hlavne v oblastiach kde sa čo-to z histórie zachovalo. Inak sme z tohto mesta mali dojem akoby sme sa vrátili do socialistického Slovenska (aj keď ja si to samozrejme nepamätám keďže som ešte nebola) a zrazu nám aj naša Bratislava pripadala ako najmodernejšie a najvyspelejšie mesto. Niš je skrátka miesto, kam by mal ísť každý kto nadáva na Slovensko. Ľudia tu nemajú veľa a aj v obchodoch vidno mnoho ľudí, ktorí porovnávajú produkty, ktorý je lacnejší, ktorý dlhšie vydrží, čo si môžu dovoliť a čo nie. Síce tam pre nás bolo brutál lacno ale pre nich to boli vysoké ceny. Tento pocit nám potvrdil aj jeden milý ujo, ktorý nás videl s mapou v ruke ako hľadáme cerkvu Svätej trojice. Vykľul sa z neho bývalý sprievodca na dôchodku takže vedel o všetko všetko. Chodiaca encyklopédia, vôbec nepreháňam. Keď videl, že máme záujem o viac vedomostí, ponúkol sa, že nás môže sprevádzať a výklad môžme mať buď po srbsky alebo taliansky. Keďže ja v taliančine začínam aj končím pri buongiorno a grazie a obaja sme na tom dosť podobne, rozhodli sme sa pre srbčinu. A čuduj sa svete, úplne v pohodke sme si navzájom rozumeli. Že slovenčina, medzinárodný jazyk?! Tu je dôkaz. Podozvedali sme sa o meste, Alexandrovi Veľkom, všetkých cerkvách (pravoslávnych kostoloch) a politickej situácii. Strávili sme spolu asi 2 hodiny a s dobrým pocitom, že neodídeme úplne nevedomí z tohto mesta sme sa poďakovali ujovi a dali mu nejaké peniaze. Nakoniec nám predal ešte bankovky s hodnotou 5 000 000, 50 000 000 a 500 000 000 dinarov z čias inflácie. Veď milá pamiatka a človek nikdy nevie kedy sa mu pól miliardová bankovka zíde 🙂 aj keď teraz má hodnotu asi tak...nula. No, aspoň pocit milionárska sa dostavil. Každopádne nám odporučil super reštiku Stará Serbija, v ktorej sú ale “vyššie ceny”. Poďakovali sme sa aj za túto info a s prázdnym žalúdkom sa vybrali rovno tam. Krásna veľká reštaurácia v srdci mesta s historickým interiérom a mňamóznou vôňou. Keď sme taký zmoknutý a vyhladovaný došli, cítili sme sa akosi mimo. Tých pár ľudí čo tu jedlo bolo v oblekoch, kostýmoch, fotili sa a tak. Niečo ako keby sme my išli do Hiltona na večeru. Alebo priamo k prezidentovi. Tá “vyššia suma” za jedlo bola okolo 5e za komplet obed aj s pitím. Takže takto, ešte stále máte pocit, že chudobné Slovensko? Pravdepodobne v tomto momente sa nám otvorili oči a zrazu sme sa cítili akoby sme objavili Ameriku. Že nám je fakt super, máme všetkého dostatok, jedla, vecí, oblečenia a ešte môžme ísť hocikedy na pivo, do kina, na dovolenku. A ešte stále nám čo-to ostane. To je realita. Tam to mnoho ľudí nepozná. Nevedia aké to je ísť hocikedy hocikam. Proste raz na to možno majú, raz nie. Ale milí sú stále. Keď vedia a môžu, pomôžu. A nezištne.

Kedže som úžasná a pripravená takmer vždy a vedela som, že bude pršať, dohodla som týždeň dopredu párovú masáž v jedinom wellness centre v Niš. Dali sme si teda kávu a išli hľadať ZEN centar za masažu. Baby boli super, mali zlaté ruky a masáž celého tela s pohárom vína, no čo viac si v takom upršanom dni želať? Vymasírovaní a oddýchnutí sme sa vydali k Nišave, na ktorej sme našli takú cozy kaviareň s výbornou kávou, do ktorej sme sa aj nasledujúci deň vrátili. Nakoľko sme po dvoch dňoch mali jahňacini už po uši, vybrali sme sa do Irish pubu na hamburger (hanba nám, sypem si popol na hlavu ale fakt bol eňo-ňuňo). Aspoň chvíľu sme sa cítili opäť ako doma v Irish pube na Sedlárskej. Avšak hneď nás švagrová vrátila na zem zdžubom, že sme v Srbsku a dávame si hambáče namiesto pljeskavice. So záväzkom, že to do odchodu treba napraviť sme sa cez celé centrum vybrali naspäť do hotela. Stále vytrvalo mrholilo ale aspoň to nebol lejak ako z filmu o monzúnových dažďoch. Večer sme sa skamošili ešte s jednou českou dvojkou, ktorá bývala oproti nám a dohodli sme sa, že ďalší deň budeme tráviť spolu.

Ráno sme si spoločne dali raňajky a na kávu sme išli do “našej” kaviarne v centre. Odtiaľ sme vzali taxík do Mediany, archeologickej oblasti na okraji Nišu, ktorá predstavuje druhé významné miesto v tomto meste. Ide o neskoro-rímske obydlia z času Alexandra Veľkého, teda zo 4. storočia. Je to veľký areál s pozostatkami základov domov a nejakých mozaik v obrovitánskom oblúku, ktorý toto miesto chráni pred nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Celkom výnimočne v ten deň nepršalo a dokonca svietilo slnko. Popozerali sme čo sa dalo a vydali sme sa hľadať kaviareň. Po dnes deň netuším ako sa to stalo ale skončili sme v tipérskej búdke, kde mali vynikajúce cappuccino. Normálne sme vymákli jediný voľný stolík na ktorý sa ledva zmestili štyri kávy lebo veď bol stavaný na malé lotériové lístky. Čo už. Keď sme “dobili baterky”, išli sme pozrieť tretiu veľkú, i keď pomerne smutnú, atrakciu Nišu - Cele Kula. V podstate je to spomienka na srbské povstanie proti Turkom z roku 1809, ktorým sa nepáčilo, že hoci srbov bola len hŕstka, pozabíjali im veľkú časť armády. Turecký veliteľ ako pomstu padlým srbom nariadil stiahnuť kožu z lebky a postavil z nich vežu hneď pri hlavnej ceste z východu na západ ako vyhrážku. Spôsobilo to však opačný efekt a srbi sa zmobilizovali a druhým povstaním porazili Turkov (alebo niečo podobné ale dej plus mínus tento). Z pôvodných 952 lebiek tu zostalo už len 54, keďže dosť dlho boli vystavené na milosť a nemilosť počasiu a mnohí príbuzní vyberali náhodné lebky, ktoré pochovali. Teraz je veža obmurovaná väčšou vežou a ostala ako smutná spomienka na túto udalosť. Otrasený touto temnou minulosťou sme pokračovali do poslednej, taktiež smutnej pamiatky - koncentračného tábora Crvený krst (Červený kríž). Bol to pomerne malý tábor na opačnom konci mesta, v ktorom sa podaril najväčší masový útek zo všetkých. Za útek 105 väzňov na výstrahu zastrelili na kopci Bubanj 1100 ďalších väzňov. Na tomto kopci doteraz stojí pamätník všetkým padlým v tomto tábore hrôzy. Inak, prostredie je fakt pekne a nebyť tohto pamätníka, išlo by o veľmi milú prechádzku. Celkom hustá bola aj prechádzka po miestnom cintoríne medzi panelákmi, na ktorom sa podľa mňa v noci musia bát aj všetci čudáci čo vyhľadávajú takéto fancy zážitky. Prosto staré zarastené rozbité rodinné hrobky, kedysi slúžiace ako ubytko zdarma pre bezdomovcov a feťákov, ktorí tieto miesta tiež radšej opustili. Brr, ešte teraz mám zimomriavky. Ešteže bol deň a držala som sa môjho drahého ako kliešť. Ale vlastne….veď hneď za plotom bola bytovka, to by ma hádam dakto zachránil keby čosi. Aj keď… musí to byť zvláštne bývať takmer na cintoríne, o ktorý sa zjavne nikto nestará a stal sa domovom už len túlavých mačiek a psov. Tých je tam mimochodom mrte veľa.

Unavení sme sa potom rozlúčili s čechmi a vydali sa každý svojím smerom. Inak, celkom haluz, že chudáci česi museli všetko riešiť cez nás lebo čeština a srbčina je ako slovenčina a maďarčina a nerozumeli si ani prd. Zrazu nám bola slovenčina aká dobrá! Ja to furt hovorím, svetový jazyk. Kam sa hrabe angličtina? Do Srbska isto nie, tam napriek tomu, že nič nedabujú a všetko v telke majú po anglicky iba so srbskými titulkami, tak nič sa na domácich akosi nelepí. Večer sme išli ešte na omšu, kde bolo asi 10 ľudí, z toho sme boli my dvaja a “naša výmenná” rodinka z lietadla slováci. Zvyšok boli nejaké tetušky a mladý kňaz, ktorý nás pekne privítal. Omša bola celkom zaujímavá nakoľko im vypadol prúd a bola pri sviečkach za príjemného, i keď drobátko hlučného, pracovného nasadenia na stavbe hneď vedľa. Po omši sme sa s touto rodinkou zoznámili a zistili, že sú rovnako trafení ako my. Tak isto sme sa porozprávali aj s miestnym farárom, ktorý nám povedal, že rímskych katolíkov má od Nišu až po bulharské hranice (asi 200 km) iba okolo 2000 a aj to o nich vie až pri pohreboch. Skrátka, v Srbsku je dominanté náboženstvo pravoslávne a tých je tam ozaj požehnane. Nakoniec sme sa rozlúčili a zamierili späť do hotela. Dnešný deň sme si odfajkli aj pljeskavicu.

Ráno, ako inak, pršalo. Vydali sme sa teda nakúpiť suveníry, pozrieť pevnosť Niš, z ktorého sa vykľul len veľký ohradený areál a podzemné trhovisko. Oni majú normálne celú hlavnú ulicu podkopanú a asi kilometer dlhé a rozvetvené stánky číňanov pod zemou. Že wauki! Úplne sme čumeli. Po poslednej káve na lodi sme si chytili prvý elektrotaxík a zamierili na letisko. Večer sme prišli domov celý spokojný s naším výletom, plný dojmov a zážitkov, na ktoré nikdy nezabudneme.

Tož, dočkali sme sa. Pracujúci sme už obaja a ľahšie sa nám dýcha. Predsa len, keď robí len jeden a druhý študuje ostošesť, nedá sa veľmi plniť cestovateľské sny, užívať si či len tak sadnúť na pivo. Prím hrá nájom, strava, doprava, poistka, aspoň nejaké sporenie. Treba šetriť každú korunku a sledovať čo naozaj potrebujeme a čo už je navyše a iba srdce po tom piští. Presne ako ja a cestovanie. Och, keby bolo na mne a mala som neobmedzený (resp. hooodne veľký) budget, zbalím sa a hybaj do sveta. Lenže sme dvaja. Dospelí. S povinnosťami. A obmedzeným počtom dovolenkových dní. A navyše, ten druhý cestovanie až tak neobľubuje.No dočkala som sa a nadišiel konečne ten čas. Všetko dopodrobna naplánované, kadiaľ, kam, čo vidieť, ubytko booknuté, auto od rodičov požičané. Predsa len, naša 20-ročná šunka, pardon, chcela som povedať zelený Blesk, by tú cestu už nezvládol. On to dá už len lokálne. A niekedy sa proste rozhodne, že už ani to nedá a skrátka ostane stáť a ani sa nepohne. Fakt. Môj šikovník ho potom musí kriesiť a mňa začnú chytať nervy, že veď ešte nemôže umrieť. Že ho ešte potrebujeme. A Blesk moje prosby vyslyší a zas chvíľu chodí. Teda jazdí. A sme opäť všetci spokojný. Blesk, že sme mu venovali chvíľu času a povzbudenia, manžel, že to zase raz zvládol a ja, že teda zatiaľ nemusím panikáriť, že veď na nové nemáme.Ale späť k môjmu dlhoočakávanému týždnu. Veci zbalené, plavky taktiež a samozrejme opaľovák. Ideme predsa po 5 rokoch k moru a to by chcelo chytiť riadne slniečko. Vitamín D predsa. A vitamín sea ako bonus. Och, paráda. Nič mi tento týždeň nemohlo pokaziť. Dokonca aj môj najdrahší sa tešil. A to už je čo povedať. Už sa len riadne vyspať a smer dovča.Ráno sme začali výborne. Nezvonil nám budík a tak sme hneď chytili dve hodiny sklz. Ná, kašľať na to, máme dovolenku, dajak to postíhame. Na hraniciach sme kúpili nálepku a hybaj v ústrety krásnemu slniečku čo sľubovalo zaslúžený oddych po toľkých rokoch. Juj, už som sa videla vyvalená na pláži s knihou v jednej a s chladeným drinkom v druhej ruke. Môj najdrahši bude vychádzať z mora ako Daniel Craig v Jamesovi Bondovi a ja budem ochkať, že aký je dokonalý, ja aká šťastná, more aké modré, nebo aké krásne, voda aká teplá a aká super dovolenka. Skrátka dovolenková idylka.Cesta ubehla celkom fajn a už sme vystupovali v Ľubľane. Dokonca sme v pohode našli aj parkovacie miesto. Vybalili sme sa, prezliekli a vybrali objavovať mesto. Pre tých, čo tam nikdy neboli, Ľubľana je mesto podobné Bratislave. Maličké centrum, nejaké námestia, promenáda, dva slávne mosty, dve katedrály a hrad. Ako inak, Ľubľanský. Na kopci. V strede mesta. A okolo neho pod kopcom klasické bratislavské uličky. Trochu upravené, trochu nie, trochu dočmárané, také slov(i/e)nské. Podľa tety Wiki má však asi o polovicu obyvateľov menej. Na atraktivite jej to však neuberá. Táto krásavica na Ľubľanici, ktorá Ľubľanou preteká má v erbe okrem hradby aj svoj najznámejší symbol - draka. Alebo zmaja, ak chcete po slovinsky. Predsa len, hádam som sa tých pár slov nenaučila nadarmo. Takže naše kroky zamierili najprv k najslávnejšiemu a najdračejšiemu mostu. Čakala som, že Zmajski most bude obrovský, predsa len, taký drak je väčší ako pes alebo somár. Nuž, slovinské draky sú asi prešľachtené lebo už zjavne stratili svoju dávnu majestátnosť a sú pomerne malé. Dokonca sa v pohode zmestia na fotku. Do maličkého foťáku. Žartujem, veď tam vleze snáď všetko. Okrem toho stojí za zmienku tzv. Tomostovje, čo je vlastne tiež pomerne malý most ale skladá sa z troch mostov spájajúcich sa na jednom konci. Takže, o tomto mini hlavnom meste už v podstate všetko vieme, môžme ísť objavovať romantické zákutia. Lenže tie až také romantické nie sú keďže nám žačalo liať. Nie tak jemne letno ale tak riadne, skoro monzúnovo. Však romantika jak delo. Samozrejme bez dáždnika. Takže rovnako ako v Salzburgu naše kroky vedú najprv do obchodov zháňať dáždnik. Po asi polhodine sme konečne našli obchod kde majú aj takéto zboží, len už nám bol mierne zbytočný nakoľko sme boli mokrí ako myši. Aj keď som matematické drevo, bolo mi jasné, že nepriama úmera: čím viac dažďa, tým horšia nálada sa asi skôr či neskôr prejaví, držala som sa statočne. Mesto sme pochodili krížom-krážom a zistili, že namiesto dvoch dní, ktoré som na Ľubľanu rezervovala nám stačí pól upršaného dňa. Dokonca sme stihli pozrieť na komplet aj Ľubľanský hrad a stihli sme aj večernú omšu v katedrále sv. Nikolaja (Mikuláša). No a čuduj sa svete, vychádzame z tejto krásnej katedrály a slniečko svieti akoby sa nechumelilo. Že veď ja nič, ja si tu len tak svietim. Takže hybaj tretí okruh centrom a krásne fotky sú zrazu realitou. Už len ten poskladaný mega dáždnik (jediný čo sme zohnali) nám pripomína “trošku” upršaný začiatok našej letnej idylky. Takže sme si dali v centre na promenáde našu prvú slovinskú večeru a tešili sa na ďalší deň.Lenže ráno sme sa zobudili do monzúnového rána a podráždenosť bola späť s naším odteraz verným spoločníkom - dáždnikom. Takže z brunchu pri Ľubľanici nič nebolo, len sme naložili naše caki-paki a vyrazili smer Triglavski narodni park, dedinka Bled. Cesta bola krátka, je to asi hodinka cesty. Tešili sme sa na krásnu oblasť na okraji Triglavu, majestátne Julské Alpy a jedno z najcharakteristickejších slovinských miest - kostolík Nanebovzatia Panny Márie na mini ostrovčeku uprostred Bledskeho jazera. Možno vám to nič nehovorí ale kebyže vidíte fotku tak sa plesnete po čele, že “Jáááj, toto poznám!” Tak to je presne ten kostolík. Plán bol popozerať okolie (okolo jazera vedie chodník asi 5 km), dať kafčo, požičať čln a preplaviť sa na ostrov, ísť na Vintgar George a náš jediný hiking - Malu Osojnicu odkiaľ si všetci robia selfíčka s jazerom a ostrovom. Nuž, dorazili sme skoro ráno a teda sme mali dosť času. Foťák sme nechali radšej v aute, nepotrebovali sme ho utopiť v daždi hneď na druhý deň. Takže sme brali nepremokavé boty, nepremokavé bundy, dáždnik a pokus o dobrú náladu. Rozvrh sme mali na dva dni. Tie nám celkom stačili aj keď, viem si predstaviť ísť sem ešte niekedy aj na týždeň. Auto sme odparkovali v hosteli a pokochali sa neexistujúcim výhľadom na Julské Alpy. Nechápte ma zle, tie Alpy tak boli, neodišli nikam ale skrátka hmla, oblačnosť a hustý lejak si vypýtal svoju daň. Nevideli sme z nich ani holé …. No, skrátka nič. Prešli sme sa okolo jazera aspoň kúsok, usúdili, že čln na tých rozbúrených vodách ani skúšať nebudeme a zistili sme, že sme vymákli posledný, exhibičný deň majstrovstiev sveta v kanoistike čo sa každoročne odohráva na Bledskom jazere. Inak, voda v jazere bola aj napriek dažďu krištáľovo modrá, priezračná a úplne nádherná keďže motorové člny majú na vodu zakázaný vstup a iba na člnoch s autopohonom (=makáš sám) sa dá člnkovať. Popozerali sme dedinku, kostol sv. Martina, v ktorom sme aspoň na chvíľu našli útočisko pred neúprosným dažďom a išli sa ubytovať. Majiteľ bol úplne milý, ukecaný, tak správne trafený, spoločenský, nápomocný, skrátka taký, aký by podľa mňa mal byť každý majiteľ hostelu. Ospravedlnil sa nám, že kvôli chybe v systéme dostaneme väčšiu izbu s terasou a výhľadom na Alpy čomu sme sa velice potešili, že sa nebudeme tlačiť s našimi prepočenými vecami v zatuchnutej dvojposteľovej izbe. Tie Alpy...no, snáď ich niekedy uvidíme. Tak isto nám dal dobrú radu, aby sme na Vintgar nešli doobeda lebo je to tam samí turista ale ešte v ten deň, niekedy po 16, že vtedy tam je už prázdno. Takže sme si dali obed a išli sa ešte pošpacírovať a okúsiť bledskú kávu a typický bledski koláčik, z ktorého sa tam idú všetci zblázniť a je preto celkom predražený. Nakoniec sa z neho vykľul klasický, len dosť presladený krémeš. Nič v zlom, ale moja babka robí božské krémeše a teda som nejak ohúrená nebola, len som si zaspomínala na babkine mňamózne koláče. Kdeže Vintgar bol asi 15-20 minút cesty, niekedy pred 16 sme sadli do auta a vydali sa hľadať túto “stezku”. No a keďže naša navigácia nebola upovedomená, že koniec tej najužšej cesty akou som kedy drivovala je uzavretý, tak som si to pekne musela aj vycúvať. Kamenný múr na jednej strane a pomerne strmý zráz na druhej pričom na každej strane auta som mala asi 10 cm. Nakoniec ma môj drahý nejakým spôsobom navigoval niekomu do dvora, aby som sa mohla otočiť a ísť túto fasa trasu normálne predkom (týmto sa chcem neznámemu dobrodincovi poďakovať a ospravedlniť, že sme mu tam tak vpálili). Nakoniec sme našli alternatívnu cestu a okolo 5 sme sa vykladali na ľudoprázdnom parkovisku, čo sľubovalo, že sa fakt tlačiť nebudeme. Zaplatili sme vstupné (vstupné na prechádzku lesom? Nuž, v Slovinsku všetko možné) a vyrazili na asi najkrajšiu časť našej dovolenky. Krásne drevené chodníky lemujúce skalnaté útesy a rozbúrená rieka v strede tohto, nazvime to, kaňonu. S ubúdajúcim dažďom, ktorý postupne prešiel len do mrholenia to bola romantika jak lusk a naša nálada vystrelila raketovou rýchlosťou. Na konci asi hodinovej prechádzky sme prišli k vodopádu George od ktorého sme síce čakali, že bude väčší ale na kráse mu to neubralo. Domáci neklamal, stretli sme tak asi dva ďalšie páry a to bolo všetko. Netuším ako by sme sa tam vyhýbali s milion ľuďmi keďže na niektorých miestach sme ledva po jednom prešli. Takže, ak sa náhodou ocitnete v týchto končinách, Vintgar je MUST SEE, ale chodte tam po 16. Večer sme prišli už po tme a celkom sa potešili, že zapli kúrenie a môžme si dať uschnúť premoknuté nepremokavé boty, premoknuté nepremokavé bundy, batoh a vlastne všetko čo sme mali na sebe. Dúfali sme, že aspoň ráno uvidíme krásne Alpy ale videli sme...no, nebudem napínať - hustý lejak. Lebo veď náš súkromný pršiaci obláčik nenecháme predsa doma, nie? Ešte by mu bolo náhodou smutno. Takže sme hodili do seba raňajky a vyrazili na Malú Osojnicu, čo je asi 200 m prevýšenie (pre záujemcov o Veľkú osojnicu, tá je kúsok vyššia, takže takmer 300 m prevýšenie). Ešteže tie topánky na radiátore fakt stihli uschnúť. Nakoľko už niekoľko dní vkuse lialo, ten strmý úzky chodníček bol fasa šmykľavý a celý čas som tŕpla a čakala kto vyhrá v tom, že prvý kydne. Ale veď sme šikovní najšikovnejší, tak sme sa bez ujmy dotrepali až hore čo bol v daných podmienkach fakt nadľudský výkon. A tak trochu sme čakali, že nič neuvidíme ale slniečko sa rozhodlo, že nás poteší a na tie dve fotky s jazerom sa vykuklo spomedzi oblakov a máme celkom husté dve fotky. Cesta dole bola obdobný zabijak ako hore ale zvládli sme aj to bez pádu a hrdí sme sa išli popakovať a naložiť do auta. Inak, celkom sa oplatí pokukať aj okolie, parkovisko priamo pod Osojnicou nie je síce nejak extra drahé ale my sme sa len kúsok ďalej previezli a objavili dáke opustené free parkovisko čož bolo úplne v pohode nakoľko to bolo na pešo asi o 5 minút viac. Rozlúčili sme sa s “naším” domácim, sľúbili si, že sa ešte uvidíme a vyrazili konečne k moru. A dokonca nám vykukol spomedzi oblakov jeden jediný končiar Julských Álp, takže sme si odfajkli aj toto. Itinerár splnený. Cesta do Portorož nám trvala asi 2,5 hodiny. Z Bledu do tohto cípu slovinskej pevniny je to asi 170 km takže sme opäť stihli preschnúť a posharovať navzájom čo sa nám páčilo. Viac-menej sme sa zhodli na Vintgare, ten fakt stojí za to. Aj za to vstupné.Akosi sme nečakali, že naše ubytko bude na celkom veľkom kopci a cesta na pláž bude hotový hiking. Fakt sme si to cez jednu appku odmerali a prevýšenie bolo takmer 90 m. Takže aktívny oddych. Zložili sme sa a využili, že neprší a vydali sa na pláž a pozrieť Piran. Aby ste v tom mali jasno: ubytovaní sme boli v Portorož, ktorý je prepojený s Piranom. Piran je dedinka úplne v cípe slovinskej pevniny a je tam zakázaný vstup motorových vozidiel. A je nádherný. Historický, malebný, farebný, prímorský, taký aký sme si ho vysnívali. Hneď prvý večer nám učaroval. Poprechádzali sme sa popri mori a pomaly sme sa začali škriabať k nám na kopec. Doslova. Celý Piran a Portorož by sa dal charakterizovať jednou dopravnou značkou, ktorá bola na každom kroku: 40% stúpanie. Takže tak. Mám pocit, že po tých pár dňoch sme mali aj akési vyrysovanejšie lýtka. V utorok síce nepršalo ale bolo chladno tak sme sa dôkladnejšie poprechádzali týmito dvoma dedinkami, ochutnali miestnu kuchyňu, kávu, koláče, víno. Z takých must see by som spomenula isto kostol sv. Jurija (Juraja), maják v najcípovejšom cípe pevniny, Prešernovo námestie a nádherné uličky. Také tie ako sú všade v Chorvátsku, idylické, romantické. Napísali sme pohľadnice, nakúpili magnetky a suveníry a celkom oddychovo a konečne v suchu strávili deň. Streda bol náš deň. Naše tretie výročie od svadby. A počasie nám prialo, takže sme asi 3 hodiny strávili vyvalený na lehátku a v mori. Potom sme išli na vynikajúci obed v centre Piranu a ja som zistila, že som asi závislá na morských príšerkách (dovtedy som ich nikdy nemala). Poobede sa nám počasie trochu pokazilo, tak sme to veľkou okľukou po pobreží zobrali pomaly hore, k nám. Priubytovala sa k nám fasa partia, ktorá sa spoznala cez nejakú počítačovú hru a že chodia spolu na dovolenky, vždy to niekto z nich organizuje. Celkom veselá zmes: portugalec, fín, chorváti, srb, brazílčanka a už neviem kto. Tak sme sa naučili vyznať si lásku po fínsky. Len si to už nepamätám. Tak nič. Náš výročník bol jednen z tých troch najkrajších. Lebo každé výročie je krásne. Posúva nás v pred. A vždy sa ľúbime viac ako rok pred tým. A aj zážitkov máme viac, na ktoré môžme spomínať. No lenže na ďalší deň zas pršalo. Však štvrtok, prečo nie? Tak sme sa rozhodli, že vytiahneme záložný plán B. Smer Trieste. Cez dedinky asi 1,5 hodiny autom, cez rôzne krkaháje a úzke uličky a´ la Itália. V jednej chvíli ma chytil doteraz nepoznaný klaustrofobický amok, že umreme uviaznutý v aute lebo nás navigačka prehnala cez takú úzku uličku, že nám temer späťáky urvalo a to v tomto prípade naozaj nepreháňam. Ešte aj domáci na nás pozerali akoby v tej uličke auto v živote nevideli. Nuž, darmo, v Taliansku všetci jazdia na motorkách tak širšie uličky nepotrebujú. No, ale asi po 5 minútach stresov sme sa opäť zhlboka nadýchly a vydýchli si. Znova sme boli na “normálnej” ceste. Takže náš spoločný, štvrtý rok ako manželia sme sa začali pravým talianskym ristrettom a cappuccinom na promenáde v centre Trieste. Inak, celkom milé mesto, len sme nevedeli na obed nájsť pizzériu. Áno, v Taliansku. Hups. Nakoniec sme ju našli ale menu mali iba po taliansky, takže ja som si dala margharitu a manželík po dnes deň nevie čo mal na tej pizzi. Pokukali sme klasicky, centrum, kostol, cerkvu (grekokatolícky kostol), ďalší kostol, promenádu a of course sme (som) okúsili talianske more. Síce som si zo schodíkov len ruky namočila ale aj to sa ráta. Fotka z tohto historického momentu tiež existuje. Parking sme vymysleli bravúrne, odparkovali sme v obchodnom centre na okraji Trieste a zaplatili si len lístky na bus. Ušetrili sme asi 15e, za ktoré sme nakúpili magnetky, olivové oleje celej famílii, cigy, kafé a pečivo. Jup! Ako pre nás, aj pršať prestalo takže sme mali krásne pod mrakom, priam ideálne na potulky mestom. Jasné, že na zámok/hrad Miramar som si spomenula až cestou naspäť. Aj sa mi zdalo, že máme nejak veľa voľného času na to, koľko som toho naplánovala. Nevadí, ešte sem isto do smrti zavítame. V piatok, čuduj sa svete, svietilo slnko ale bola zima jak fras. Síce nás nádherné uličky Piranu neomrzia asi nikdy, povedali sme si, že chceme vidieť ešte viac. Naskočili sme opäť do auta a vybrali sa opačným smerom - do Chorvátska. Asi po hodine a pól jazdy malebnou krajinou sme vystupovali pri Lidli v Rovinj. Parking som znova našla za free a dokonca asi len 20 min. pešo od centra. Ako by povedal jeden nemenovaný starosta jednej nemenovanej obce: Na parádu! Slniečko po týždni svietilo akoby chcelo dohnať zameškané a dokonca sa aj oteplilo. Rovinj je celkovo jedno z najdrahších miest v severnom Chorvátsku a bolo to aj cítiť. Ešteže existuje môj drahý tripadvisor.com, ktorý nás sprevádzal celú dovolenku. Našli sme lacnú reštiku s chutným jedlom a napísali 5* recenziu. Oblizovali sme sa až za ušami. Po obede sme sa túlali uličkami, kostolmi a historickými pamiatkami. Jak králi sme boli v kostole sv. Eufémie deň pred jej 1713 výročím úmrtia, čo je najväčší sviatok na Istrii a vtedy tam príde asi milión chorvátov, ktorí sa tlačia pri jej malom hrobe s haldami turistov. Lenže deň pred tam nikto nebýva, takže sme mohli rozjímať koľko sme chceli. Super neplánované ale o to lepšie to vyšlo. Potom som si dala prvýkrát v živote ornament henou na ľavú ruku a fakt sa mi to páčilo. Keď sme mali ešte dosť času a nič na pláne, spontánne ma môj drahý ukecal na okružnú plavku loďou, ktorá trvala skoro dve hodiny. Velice nám sľubovali aj delfíny ale videli sme len jedného - plastového, veľkého ako čln. V skutočnosti to bol čln :D neviem či niekedy priplával nejaký skutočný delfín do týchto končín ale silno o tom pochybujem. Never mind. Keď sme sa vrátili vydali sme sa pomaly naspäť k autu. V Lidli sme si spravili cik pauzu, kúpili žemle s nátierkami (veď slovač) a išli späť do auta. Lenže za tých asi 10 minút sa spustil taký lejak, že naše auto už plávalo v mega mláke a kým sme prebehli tých asi 10 m od vchodu do auta, boli sme do nitky mokrí. Tomu sa vraví načasovanie! Pecka! Takže cesta späť bola v znamení neutíchajúceho lejaku, ktorý trval až do ďalšieho dňa.Ráno sme zvažovali, že pôjdeme aj napriek kose a dažďu ešte na kapurkovú kúpačku ale keď sme vyšli do tej zimy, rýchlo sme si to rozmysleli. Pobalili sme všetko a naložili sa do Kamila (auto). Rozlúčili sme sa s našími bláznivými spoluhostelníkmi a vyrazili na 570-kilometrovú cestu domov plný zážitkov, suvenírov, mokrého oblečenia, dojmov, poznatkov a parádne oddýchnutí. Foťák strávil celý týždeň v kufri lebo sme ho do toho dažďa radšej ani nevyťahovali. Ten si oddýchol tiež. Cestou sme ešte kúpili typickú slovinskú slanú čokoládu a vrátili sa naspäť do krutej pracovnej reality.