Deti by nemali trpieť...

V pondelok nám operovali synčeka. Má iba rôčik, je ešte taký maličký, bezbranný a nevinný. Keby to bolo v mojich silách, ľahla by som si na ten operačný stôl radšej ja namiesto neho. Žiaľ, nešlo to a ja som sa mohla len bezmocne prizerať, ako mi ho berú z náručia na operačnú sálu a zatvárajú predo mnou dvere. Do poslednej chvíle sme však s manželom boli s ním, pestovali ho, bozkávali, objímali. Aby vedel, že sme tam s ním, že ho nekonečne milujeme a vždy budeme. Ale o inom som chcela.  

Na oddelení som spoznala malú Laurinku - dievčatko so stómiou. Mohlo mať tak zo 5 rokov, ale pohľad taký smutný, akoby odrážal storočné zlé skúsenosti. Hrdinsky si so sebou nosila svoj sáčok napojený na umelý vývod a všetkých pacientov zásobovala plastovou zeleninou, ktorú sama "uvarila". Stretli sme sa na chodbe, pri dverách do synčekovej izby. Nesmelo stála na prahu a váhala, či vojsť alebo radšej nie. A potom ma chytila za ruku a opýtala sa, či môže ísť dovnútra so mnou. Lebo sa bojí uja. Vnútri bol iba môj manžel, tak som ju uistila, že jeho sa nemusí báť. Namietla: "Ujovia bijú deti!" Opäť som ju uistila, že tento ujo detičky nebije, on ich ľúbi a opatrne som sa opýtala, či ju jej ocko bije. Ešte viac zosmutnela a len smutne prikývla. Až neskôr som sa dozvedela, že Laurinku doma čaká ďalších 7 súrodencov, preto ju mama nesprevádzala pri hospitalizácii. Na druhý deň ju mali operovať. My sme už doma z nemocnice, no toto dievčatko mi neschádza z mysle. Mám ju pred očami, ako smutne blúdi nemocničnými chodbami na odrážadle a každému kladie zvedavé otázky typu "prečo?" "Teta, a ty sa prečo nevoláš Ružena?" V deň operácie pri nej nikto nestál, nedržal ju za drobnú rúčku, nehladkal po vláskoch. Ten smutný pohľad budem mať ešte dlho pred očami. Tváričku, ktorá nepozná úsmev. Drobné telíčko stratené vo vzorovanom pyžamku. A cítim strašný smútok na duši. Deti by nemali trpieť, prvé roky ich života by mali byť naplnené šťastím a smiechom. A každý deň by mali cítiť, že sú chcené a milované. Oni sa na tento svet nepýtali, to my - rodičia im dávame život. Z rozmanitých dôvodov. Ale ak už sú raz tu, majú dostať všetku lásku, ktorej sme schopní. Ich očká majú žiariť šťastím a detskou bezstarostnosťou a domov má byť ich bezpečným prístavom. Kiežby už žiadne nemuselo trpieť...