V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Spýtalo sa jedno druhého:

„Veríš na život po pôrode?“

Druhé dieťa odpovie: „Samozrejme, prečo? Musí byť niečo po pôrode. Možno sa tu len pripravujeme na niečo, čo príde neskôr.“

„Nezmysel,“ hovorí druhé dieťa. „Po pôrode nie je žiaden život. Čo by to bol za život?“

„Neviem, ale možnože tam bude viac svetla, než tu. Možno budeme môcť chodiť našimi nohami a jesť našimi ústami.“

Druhé dieťa odpovedá: „No to je ale nezmysel! Chodiť sa nedá. A jesť ústami? To je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený, pupočná šnúra je už teraz príliš krátka.“

„Ja si myslím, že tam niečo je a možno je to úplne inakšie, než je to tu.“

Druhé odpovedá: „Nikto sa odtiaľ nikdy nevrátil. Pôrod je koniec života a potom už nie je nič viac, než temnota a úzkosť. Nevedie to nikam.“

„No ja neviem,“ hovorí prvé dieťa, „ale myslím si, že určite budeme vidieť matku a ona sa o nás postará.“

„Matka?? Ty veríš na matku? A kde je teraz?“

„Ona je všade okolo nás. V nej žijeme. Bez nej by nebol tento svet.“

„Nemôžem ju vidieť, takže je celkom nelogické myslieť si, že existuje.“

Prvé dieťa k tomu povedalo: „No ale niekedy, keď sme ticho, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladká náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom!“