Všetko, či (ne)chcem

2. časť 

LIANA

„Spíš?“ Liana cíti, ako si Filip líha vedľa nej do postele. Únava ju zmohla tak, že mu nedokáže ani odpovedať.

„Li, mám pocit, že sa už takmer ani nezhovárame,“ šepká a túli sa k nej zozadu, privoniava si k jej čerstvo umytým vlasom, láska ju za uchom. Leží nehybne, pozná ho pridobre. Vie, že chvíľu bude naliehať, no keď sa k nemu neotočí, rýchlosťou blesku zaspí. Počíta sekundy. V tme sa mu dá vyhýbať ľahko. Ťažšie to je počas bieleho dňa.

Filip nie je hlúpy, vidí, že sa naňho ani poriadne nepozrie. Ak má z práce prísť skôr, Liana zostane dlhšie. Zväčša mu pošle správu, aby si urobil náhradný program na večer, v poslednej dobe ho na to už nemusí ani upozorňovať. Robí si ho aj bez jej odporúčaní. Netuší, ako dlho to takto vydržia, bojuje s časom. No najmä sama so sebou.

Keď sa za ňou konečne začne ozývať pravidelné dýchanie, zmení polohu. Takto je k nemu bližšie, má však pocit, že ich delí múr. Pevný a studený. Aj v tme vidí ostré črty Filipovej tváre. Nezmenili sa. Sú také isté, ako keď sa doňho zamilovala. Je ťažké uveriť, že odo dňa, keď do seba vrazili vo vchode ich obľúbenej vinárne, ubehlo už dvanásť rokov. Znie to ako večnosť.

Neznie, je to večnosť, upozorní Lianu akýsi hlas v hlave, je jej cudzí, a predsa mu rozumie najlepšie. Skôr ako ju spomienky celú pohltia, sústredí sa na zajtrajšok. Premýšľa, či na nič nezabudla. Má nutkanie vykĺznuť z teplej postele, v diári ešte raz prebehnúť jednotlivé poznámky a skontrolovať, kedy má prísť do malebného kaštieľa na úpätí akejsi obce v Nitrianskom okrese. Bojí sa, že sa Filip zobudí, tak len klikne na budík na mobile.

Má plán. Vstane o piatej, hodí si rýchlu sprchu, zbalí raňajky a vypadne. Musí sa zastaviť v kvetinárstve, zobrať všetky veci, ktoré si počas dňa starostlivo pripravila, aj aranžmány, ktoré spolu s Ninou do neskorého večera robili. Čerstvá donáška ruží príde priamo do kaštieľa. V bruchu jej lietajú motýle, ako vždy, keď sa chystá na fotenie pre prestížne magazíny. Zbožňuje ich. Vždy ju vtiahnu do iného sveta. Niežeby kvety a svoju prácu nemilovala, tak to nie je. Len občas potrebuje prešpikovať všedné dni niečím výnimočným. A práve príprava aranžmánov pre Karola, ktorý je najlepším fotografom, akého pozná, ju z tej všednosti aspoň z času na čas vytrhne.

Filipovi namiesto vrúcneho zobudenia nechá len odkaz na stole. Robí to tak už celé mesiace. Na farebný útržok papiera mu čosi napíše, čosi krátke a výstižné. Nemusí nič hľadať, prihlásila sa na odber akýchsi noviniek, odvtedy ju každé ráno v maile čakajú rôzne motivačné citáty. Pri výbere si dáva záležať. Pridá zoznam, ak potrebujú niečo z obchodu, a dve slová – Ľúbim Ťa. Vie, že Filipovi nenahradia nič z toho, čo mu s láskou dávala v minulosti, no kým si v sebe neutrasie, čo od života vlastne chce a ako to chce, musia mu stačiť.