Vianočné... teplo

„Podaj mi ruku Mirka,“ načahuje sa mama za mnou. Je to zvláštny pocit. Doteraz sme sa v mojich snoch len rozprávali. Sem tam ma objala, aspoň som o tom bola presvedčená, sem tam pohladkala, ale nikdy ma nedržala za ruku.

Pomaly sa za ňou načahujem, s istou dávkou opatrnosti, bojím sa mrazivého dotyku smrti. Som však milo prekvapená, ten jej je príjemne teplý. Dokonca roztápa ľadovú skrehnutosť mojej ruky.

„Poď,“ do ticha vyriekne môj anjel a spolu vykročíme ruka v ruke smerom k malému domčeku uprostred ničoho. Keď rozprávam, pred ústami sa mi robia obláčiky, zráža sa teplý vzduch so studeným. Pred mamkinými perami nie, hoci z nej sála teplo a zvláštny pokoj.

„Čo je v tom dome?“ premáha ma zvedavosť.

Úsmevom som utvrdená v tom, že sa to dozviem až na mieste. Takmer nečujne otvára staré drevené dvere, vchádzame dnu. Miestnosť, v ktorej sa ocitáme, je osvetlená svetlom sviec, ktoré sa hrdo týčia uprostred starého mohutného stola. Okolo neho nie sú stoličky, ale dve dlhé lavice aj s operadlom a na mieste na sedenie je natiahnutá hrubá ľanová deka. Kedysi bola určite biela, no podpísalo sa na nej nejedno jedlo servírované v kuchyni.

Vo vnútri je príjemné teplo, sála z piecky. Takej tej tradičnej, do ktorej treba neustále prikladať drevo, aby nevyhasla. Na lopatke pod pieckou sú dokonca kusy spílených konárov čerešne. Vzduch vonia tak inak. Až keď sa mi zrak prispôsobí prítmiu, všimnem si, že nie sme v miestnosti sami. Nadýchnem sa, ale mama hneď reaguje: „Psst,“ priložený prst k perám je jasným znamením, že nemám rušiť.

Spoza obrovského voňavého smreku zazriem mamu. Zmätene pozerám na ňu, stojacu vedľa mňa a na jej vernú kópiu pri stromčeku. Rozdiel je iba v jedinom. Mama vedľa mňa, je mojím anjelom strážnym v nebi. Mama pri stromčeku nosí pod srdcom dieťa. Pod hrubým vlneným svetrom chráni bruško pred prípadným chladom a smeje sa. Podáva otcovi zo škatúľ vianočné ozdoby, on stojí na ošúchanom drevenom šamlíku a vešia ich od vrchu smreka veľmi nepravidelne ku spodným konárom. Všímam si, že všetko je trošku iné, ako dnes. Miesto žiarivých rôznofarebných gúľ na stromčeku visia ozdobené medovníčky, slamené snehové vločky a mama práve vyťahuje smiešnu bielo striebornú reťaz. Pripomína mi vatu. Až teraz som si všimla, že pod stromčekom na zemi sedí malý chlapček v menčestrových nohaviciach na traky. V jednej ruke má drevené autíčko, v druhej sa prehŕňa v strieborných balíčkoch, ktoré mi nápadne pripomínajú salonky. Až po chvíli si uvedomím, že to chlapča je Ľuboš a dieťaťom pod maminým srdcom predsa musím byť ja! Rozžiarené oči upieram na mamu, iba potichu prikývne. Stále však nerozumiem prečo tu sme.

Otec zavesí aj poslednú ozdobu, zíde zo šamlíka a zozadu objíme mamu okolo pása, niečo jej pošepká do ucha, pobozká ju na líce a ona sa krásne rozosmeje. Zo sporáku ku nám zatiahne vôňa šošovicovej polievky. Babka pri nej stojí a jednou rukou dobrotu v hrnci mieša. Dedko sedí pri piecke a šúpe varené zemiaky. Takto teda chutili Vianoce kedysi. Za oknom sa z ničoho nič zotmie. V dome aj naďalej zostáva príjemne teplo. Celá moja rodina sedí za kuchynským stolom, dedko sa nahlas modlí. Všetci okrem mamy majú ruky zopäté k nebu, dokonca i otec. Mamka si hľadí veľké bruško, ale pery sa jej pohybujú v modlitbe. Ľuboš sedí otcovi na kolenách. Zrazu už nepočujem, či sa ešte modlia alebo rozprávajú, vzďaľujem sa a opäť sa ocitám na akejsi zasneženej lúke. Mráz mi preniká do každej bunky, trasie ma zima.

„Neviň otca z toho, čo sa mi stalo,“ počujem mamin hlas, už ju však nevidím.

„Preto si mi ukázala vaše šťastie? Aby som verila, že si s ním naozaj bola šťastná?“

„Neukázala som ti len šťastie, dieťa moje.“

„A čo ešte?“

„Ukázala som ti, že na Vianoce má byť rodina pokope. Mirka, si už dospelá. Ži každý deň tak, aby si nikdy neoľutovala, že si niekomu nestihla niečo povedať, že si niekoho nestihla objať.“

„Mami, čo sa mi to snažíš povedať?“ zaštípu ma slzy v očiach. Po lícach sa mi kotúľajú už malé zmrznuté kryštáliky.

„Vianoce sú sviatky rodiny,“ znova sa ozve niekde pri mojom uchu.

„Ale ja mám už len otca,“ myknem plecami. Ani v duchu mi nenapadlo, nechať ho na sviatky samého.

„A dedko? Otcov otec? Je správne, aby zostal na Vianoce v domove dôchodcov?“

„Ale on sa tak rozhodol, otec bol predsa za ním.“

„Šťastné a veselé Vianoce moja,“ počujem už pol spiaca, pol prebudená. V izbe je zima, ale tma sa rozplynula spolu s mojím snom. Opatrne vstávam opantaná zmiešanými pocitmi zo stretnutia s mamou. Skôr ako zamierim do kúpeľne idem do kuchyne. Na chladničke je magnetkou z akejsi letnej dovolenky pripnuté telefónne číslo domova dôchodcov, v ktorom dedko prežíva svoju starobu. Nedbám, že je príliš skoro, vyťukávam do mobilu kostrbatým písmom napísané číslo. Na tretie zazvonenie sa ozýva príjemný ženský hlas: „Domov dôchodcov, Martincová. Ako Vám môžem pomôcť?“

„Dobrý deň pani Martincová,“ zopakujem slušne jej meno. „Miriam Domanická pri telefóne. Chcela by som si vziať starého otca na sviatky domov. Prišla by som dnes okolo obeda. Po pána Domanického,“ spresním.

„Pani Domanická, budeme Vás čakať. Váš starý otec by tu zostal pri štedrovečernom stole ako jediný mobilný,“ v hlase výčitku nemá, ale ja ju cítim. Ozýva sa moje vlastné svedomie.

„Okolo jednej som u vás,“ skladám telefón a v mojom vnútri sa mieša radosť z dedkovej prítomnosti pri večeri s akýmsi smútkom, že nechcel Vianoce prežiť u syna, s jedinou vnučkou. Zapínam rýchlovarnú kanvicu, ohrievam vodu, ktorú tam asi nechal otec, potrebujem sa vzpružiť kávou. Najvyšší čas začať pripravovať štedrovečernú večeru.