2. časť 

LIANA

„Spíš?“ Liana cíti, ako si Filip líha vedľa nej do postele. Únava ju zmohla tak, že mu nedokáže ani odpovedať.

„Li, mám pocit, že sa už takmer ani nezhovárame,“ šepká a túli sa k nej zozadu, privoniava si k jej čerstvo umytým vlasom, láska ju za uchom. Leží nehybne, pozná ho pridobre. Vie, že chvíľu bude naliehať, no keď sa k nemu neotočí, rýchlosťou blesku zaspí. Počíta sekundy. V tme sa mu dá vyhýbať ľahko. Ťažšie to je počas bieleho dňa.

Filip nie je hlúpy, vidí, že sa naňho ani poriadne nepozrie. Ak má z práce prísť skôr, Liana zostane dlhšie. Zväčša mu pošle správu, aby si urobil náhradný program na večer, v poslednej dobe ho na to už nemusí ani upozorňovať. Robí si ho aj bez jej odporúčaní. Netuší, ako dlho to takto vydržia, bojuje s časom. No najmä sama so sebou.

Keď sa za ňou konečne začne ozývať pravidelné dýchanie, zmení polohu. Takto je k nemu bližšie, má však pocit, že ich delí múr. Pevný a studený. Aj v tme vidí ostré črty Filipovej tváre. Nezmenili sa. Sú také isté, ako keď sa doňho zamilovala. Je ťažké uveriť, že odo dňa, keď do seba vrazili vo vchode ich obľúbenej vinárne, ubehlo už dvanásť rokov. Znie to ako večnosť.

Dvojnásobná maminka. Tento titul som získala len prednedávnom a pýšim sa ním hrdo a všade na svete. Okej. Idylka občas pomienie... Poznáte to. Jedno dieťa plače uprostred prechádzky, lebo plienka, druhému hrajú v očiach iskričky. Len čo sa obzriete, ústa a vlastne pol tváre zalepila čokoláda, čosi sa ušlo aj tričku a mláka, ktorej ste sa kočíkom vyhýbali z oblúka, bola pre toho samostatného a občas dokonca neposlušného červíka neskutočným lákadlom. 

Prvá pomoc každej mamy - vlhčené obrúsky. Nosím ich so sebou všade! Nebudeme si klamať. Za obdobie posledných 4 rokov som ich vyskúšala hneď niekoľko. Jedny boli príliš suché, iné príliš drsné. Ďalšie parfumované a zadoček po nich zostával ako obsypaný krupicou. O vlhčených obrúskoch WaterWipes som sa dozvedela až vďaka Modrému koníku a aj vyskúšať ich som mohla práve vďaka spustenému testovaniu. 

Dcérke sa páčili, hoci to na fotke tak nevyzerá! Nie som žiadna „biomatka", ktorá odsudzuje chémiu, veď mi robí službu v každodennom živote, ale... Dlho som sa bránila vziať vlhčený obrúsok a utrieť ním bábätku ústočká alebo aj rúčky, ktoré si v nestráženej chvíli ešte mokré a zapenené od obrúska princezná strčí do pusy. Až pri WaterWipes som sa konečne odhodlala. Dôvod je jednoduchý rovnako ako zloženie obrúskov. Dve prírodné ingrediencie - 99,9 % sterilnej vody a kvapku ovocného extraktu z grapefruitových jadierok, z ktorých sú zložené, ma totiž od takéhoto odvážneho činu neodradili. Takže žiadne mydliny či parfémy naozaj nehrozili. A po ich použití teda žiadne červené fliačky, vyrážky, či podráždená jemná pokožka!

Intímna hygiena drobca bez začervenia je tiež super. Navyše sú obrúsky skutočne dostatočne navlhčené, čo uľahčuje použitie naozaj na najrôznejšie účely. Kým som z inej značky musela použiť obrúskov viac, WaterWipes sa stali skvelými pomocníkmi bez plytvania. Majú jemný povrch, skvelú štruktúru, sú dostatočné hrubé, zároveň sa netrhajú, takže majú viac parametrov, ktoré ma o ich kvalite rozhodne presvedčili. 

Nosili sme ich so sebou všade.  

Čo však musím podotknúť je, že mi trochu nevyhovovalo ich otváranie. Občas mám plné ruky práce a tak je mojím veľkým pomocníkom starší synček (takmer 4 roky). Áno, práve ten s tou zalepenou pusou od nanuku, a on otváranie vôbec nezvládol, veď občas som naň potrebovala dve ruky aj ja. Namiesto rýchlej pomoci pribehol s balením s prosbou: „Mamka, otvor!"

Určite všetci poznáte krásnu edíciu Kúzelného čítania. Len pred niekoľkými dňami ju tvorcovia tohto úžasného zábavno-náučného projektu rozšírili o nové knižku Morské dobrodružstvá. Teraz si v nej môžete zalistovať spoločne s nami. 

Knižka nášho Peťka nadchla už po rozbalení! Toľko morských živočíchov pokope! a musím priznať, že aj ja som bola riadne zvedavá, ako sa s ňou autori popasovali tentoraz. Tak sme sa spolu zoznámili s Majkou a Dankom, malými námorníkmi, a nechali sa unášať na morských vlnách. 

Kniha je určená deťom od 3 do 10 rokov a už na prvej strane som prišla na to, ako môže zaujať tak široké vekové rozpätie. 

Danko na každej z ôsmych dvojstránok vyzve deti, aby si spolu zacvičili. Peťko (2,5 roka) hneď bežal po podložku, a hoci sú cviky nenáročné, ešte sme mali trochu problém s koordináciou počúvania a vykonávania pokynov, ktoré rozdávala Majka. Hlas Zuzky Kaprálikovej je veľmi príjemný a pokojný, žblnkot, ktorý počuť v pozadí naozaj navádza atmosféru morského prostredia. 

Cvičenie sme síce po prvej lekcii odložili na neskôr, ale toľko názvov nových živočíchov, zvukov a dialógov sme si nemohli zapamätať na prvý raz, preto si knihu Peťko vezme do rúk takmer každý deň. Oceňujem to nielen pre množstvo informácií, ktoré získa, ale aj preto, že si vďaka ALBI elektronickej ceruzke trénuje jemnú motoriku a trpezlivosť. Nie vždy totiž pri kvízoch nasmeruje ceruzku presne, potom spolu dolaďujeme pohyby, pozornosť a presnosť. Za mňa veľké plus. 

Ani búrka, ktorá zastihla na mori Danku a Majka nás neodradila, aby sme si spolu zahrali kvíz. Opäť oceňujem, že sa na každej dvojstránke nachádzajú rovno dva, jeden jednoduchší, pre malých drobcov, druhý náročnejší, na ktorý majú deti odpovedať pomocou dvoch ikon - háčika a krížika. Nemôžem si pomôcť, ale hlas Ľuboša Kostelného už pre mňa ku knihám Kúzelného čítania jednoducho patrí! 

„Podaj mi ruku Mirka,“ načahuje sa mama za mnou. Je to zvláštny pocit. Doteraz sme sa v mojich snoch len rozprávali. Sem tam ma objala, aspoň som o tom bola presvedčená, sem tam pohladkala, ale nikdy ma nedržala za ruku.

Pomaly sa za ňou načahujem, s istou dávkou opatrnosti, bojím sa mrazivého dotyku smrti. Som však milo prekvapená, ten jej je príjemne teplý. Dokonca roztápa ľadovú skrehnutosť mojej ruky.

„Poď,“ do ticha vyriekne môj anjel a spolu vykročíme ruka v ruke smerom k malému domčeku uprostred ničoho. Keď rozprávam, pred ústami sa mi robia obláčiky, zráža sa teplý vzduch so studeným. Pred mamkinými perami nie, hoci z nej sála teplo a zvláštny pokoj.

„Čo je v tom dome?“ premáha ma zvedavosť.

Úsmevom som utvrdená v tom, že sa to dozviem až na mieste. Takmer nečujne otvára staré drevené dvere, vchádzame dnu. Miestnosť, v ktorej sa ocitáme, je osvetlená svetlom sviec, ktoré sa hrdo týčia uprostred starého mohutného stola. Okolo neho nie sú stoličky, ale dve dlhé lavice aj s operadlom a na mieste na sedenie je natiahnutá hrubá ľanová deka. Kedysi bola určite biela, no podpísalo sa na nej nejedno jedlo servírované v kuchyni.

Vo vnútri je príjemné teplo, sála z piecky. Takej tej tradičnej, do ktorej treba neustále prikladať drevo, aby nevyhasla. Na lopatke pod pieckou sú dokonca kusy spílených konárov čerešne. Vzduch vonia tak inak. Až keď sa mi zrak prispôsobí prítmiu, všimnem si, že nie sme v miestnosti sami. Nadýchnem sa, ale mama hneď reaguje: „Psst,“ priložený prst k perám je jasným znamením, že nemám rušiť.

Mnohé z nás (mnohí, lebo oteckov nemôžeme vynechať) poznajú ten pocit. Po dlhokánskych deviatich mesiacoch sme sa konečne dočkali toho radostného dňa - svoje vytúžené, vysnívané a očakávané dieťatko držíme v náručí...

Kým opadnú prvotné emócie, mamičkám sa zbláznia hormóny a oteckovia svoje ratolesti poriadne oslávia, treba myslieť aj na povinnosti. A to nielen rodičovské a príjemné, ale najmä úradné a administratívne... 

Tak teda ako na to? 

Prvé kroky otecka by mali viesť na matričný úrad. Ako prvé totiž musíte vybaviť rodný list vášho malého potomka. Aby vás neobrátili odo dverí, nezabudnite so sebou priniesť Hlásenie o narodení dieťaťa, ktoré dostane mamička v pôrodnici. 

Isto vám nemusíme pripomínať peripetie, ktoré ste mali s výberom toho najlepšieho pediatra pre vašu ratolesť... Vsadiť na šediny a skúsenosti alebo na modernú medicínu a vybrať si mladšiu generáciu? Túto dilemu ste už určite vyriešili, keďže si domov nesiete svoj malý uzlíček. Nezabudnite, že prepúšťaciu správu o novorodencovi musíte vybranému detskému lekárovi odovzdať prvý pracovný deň po prepustení z nemocnice! A čaká vás aj prvá poradňa... Od lekára závisí, či  vás navštívi doma alebo sa vydáte na prvý dobrodružný výlet do detskej ambulancie.

Aj váš drobček musí zmeniť svoju adresu. Z bruška u maminky sa musí stať riadne prihlásený občan! Takže máte tri dni na to, aby ste mu zahlásili jeho trvalý pobyt... Tri dni je pre maminky po únavnom pôrode dosť málo, takže oteckovia, opäť ste na rade.  

Svet sa ponáhľa. Deň sa strieda s iným bez toho, aby sme si to stihli všimnúť. Mesiac si podáva ruku s mesiacom a my bez reptania otáčame strany v kalendári. A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

Zúčastnila som sa výberového konania. Nie je na tom nič zvláštne, keďže už ani neviem koľký rok pracujem ako personalistka, takmer každý rok v inej firme. Zvláštne, však? Taká fluktuácia! Prečo to tak je? A čím bol ten pohovor iný, keďže mi hlboko utkvel v pamäti? Sedela som na opačnej strane ako zvyčajne... 

A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? 

A tak som sa pekne oblečená, s pevne stiahnutými vlasmi do prísneho drdola, ocitla na recepcii veľkej medzinárodnej spoločnosti. Viac z recesie ako z potreby. Prečo? Pretože ma headhunterka presvedčila, že za pokus nič nedám. A prečo som sa pokúšala? Pretože slovo perspektíva sa mi stále viac spája iba s vtákmi, a pretože sa mi opäť raz končí pracovný pomer na dobu určitú. Aby mi tento raz nebolo ľúto, suplujem miesto na zastupovanie počas rodičovskej dovolenky. 

Osobný prínos z pohovoru: pozrieť si techniky náboru svojich kolegov, niečo nové sa naučiť, niečo dozvedieť a v neposlednom rade nahliadnuť do kultúry veľkého kolosu, okolo ktorého som niekoľkokrát so zatajeným dychom prešla. Pozhovárať sa v pracovnom mode s ľuďmi, s ktorými som sa niekoľkokrát na job fairoch stretla, na prednáškach rozprávala a vymieňala si rady, tipy, hovorila o svojich doterajších skúsenostiach. 

Právnička? Lekárka? Policajtka? Asistentka, sekretárka, účtovníčka, učiteľka, upratovačka... Čo ich spája? Také jednoduché! Pohlavie! A ešte jeden hendikep. Chceli by pracovať, ale majú doma malé dieťa. Prípadne dve. 

Moja veľmi dobrá kamarátka mala život, po akom by túžila každá. Pred menom sa hrdo pýši titulom právničky, za menom sa jej vynímajú ďalšie tri písmenká. A takto ovenčená zo všetkých strán, sa tesne pred tridsaťpäťkou rozhodla vymeniť piedestál kariéry za materské povinnosti. Až také jednoduché to však nebolo! 

Svojho vytúženého potomka porodila v slnečný zimný deň. Vo vzduchu sa znášali jemné snehové vločky, jej líca zdobili slzy šťastia, dojatia aj smútku. Nemohla si pomôcť, keď jej lekár oznámil, že Paulínka navždy zostane jej jediným dieťaťom. Oslava jej tridsiatich deviatich narodenín mala teda sladko-trpkú príchuť. 

S pribúdajúcimi dňami nadobúdala presvedčenie, že jediné materstvo vo svojom živote chce prežiť naplno. Kariére už obetovala viac ako dosť, a tak jej vnútorný pocit nahováral jediné - vrátiť sa do práce až po uplynutí rodičovskej dovolenky. Keď navyše ohlásili úpravu Zákonníka práce, s prísľubom, že každá žena venujúca sa rodine, ktorá je pre nás Slovákov tak dôležitá, sa po rodičovských povinnostiach vráti na svoju pôvodnú stoličku, utvrdila sa vo svojom presvedčení. 

Rovnako urobila aj Andreja. Ihneď po dokončení atestácie sa vrhla s nadšením na najkrajšie obdobie v živote ženy. A urobila tak aj Soňa. Pred tým, ako otehotnela upratovala v administratívnych priestoroch veľkej finančnej spoločnosti. Aj Monika. Trošku neplánovane, ale predsa. V pravej ruke stískala červený diplom, v ľavej podávala spolužiačkam z výšky fotku z 3D sona svojho malého pokladu, ktorý nosila pod srdcom. 

Vyzerá to, že ich osudy sú dokonale odlišné. Pretína ich jediný bod. Materstvo.