2. časť 

LIANA

„Spíš?“ Liana cíti, ako si Filip líha vedľa nej do postele. Únava ju zmohla tak, že mu nedokáže ani odpovedať.

„Li, mám pocit, že sa už takmer ani nezhovárame,“ šepká a túli sa k nej zozadu, privoniava si k jej čerstvo umytým vlasom, láska ju za uchom. Leží nehybne, pozná ho pridobre. Vie, že chvíľu bude naliehať, no keď sa k nemu neotočí, rýchlosťou blesku zaspí. Počíta sekundy. V tme sa mu dá vyhýbať ľahko. Ťažšie to je počas bieleho dňa.

Filip nie je hlúpy, vidí, že sa naňho ani poriadne nepozrie. Ak má z práce prísť skôr, Liana zostane dlhšie. Zväčša mu pošle správu, aby si urobil náhradný program na večer, v poslednej dobe ho na to už nemusí ani upozorňovať. Robí si ho aj bez jej odporúčaní. Netuší, ako dlho to takto vydržia, bojuje s časom. No najmä sama so sebou.

Keď sa za ňou konečne začne ozývať pravidelné dýchanie, zmení polohu. Takto je k nemu bližšie, má však pocit, že ich delí múr. Pevný a studený. Aj v tme vidí ostré črty Filipovej tváre. Nezmenili sa. Sú také isté, ako keď sa doňho zamilovala. Je ťažké uveriť, že odo dňa, keď do seba vrazili vo vchode ich obľúbenej vinárne, ubehlo už dvanásť rokov. Znie to ako večnosť.

Neznie, je to večnosť, upozorní Lianu akýsi hlas v hlave, je jej cudzí, a predsa mu rozumie najlepšie. Skôr ako ju spomienky celú pohltia, sústredí sa na zajtrajšok. Premýšľa, či na nič nezabudla. Má nutkanie vykĺznuť z teplej postele, v diári ešte raz prebehnúť jednotlivé poznámky a skontrolovať, kedy má prísť do malebného kaštieľa na úpätí akejsi obce v Nitrianskom okrese. Bojí sa, že sa Filip zobudí, tak len klikne na budík na mobile.

Má plán. Vstane o piatej, hodí si rýchlu sprchu, zbalí raňajky a vypadne. Musí sa zastaviť v kvetinárstve, zobrať všetky veci, ktoré si počas dňa starostlivo pripravila, aj aranžmány, ktoré spolu s Ninou do neskorého večera robili. Čerstvá donáška ruží príde priamo do kaštieľa. V bruchu jej lietajú motýle, ako vždy, keď sa chystá na fotenie pre prestížne magazíny. Zbožňuje ich. Vždy ju vtiahnu do iného sveta. Niežeby kvety a svoju prácu nemilovala, tak to nie je. Len občas potrebuje prešpikovať všedné dni niečím výnimočným. A práve príprava aranžmánov pre Karola, ktorý je najlepším fotografom, akého pozná, ju z tej všednosti aspoň z času na čas vytrhne.

Filipovi namiesto vrúcneho zobudenia nechá len odkaz na stole. Robí to tak už celé mesiace. Na farebný útržok papiera mu čosi napíše, čosi krátke a výstižné. Nemusí nič hľadať, prihlásila sa na odber akýchsi noviniek, odvtedy ju každé ráno v maile čakajú rôzne motivačné citáty. Pri výbere si dáva záležať. Pridá zoznam, ak potrebujú niečo z obchodu, a dve slová – Ľúbim Ťa. Vie, že Filipovi nenahradia nič z toho, čo mu s láskou dávala v minulosti, no kým si v sebe neutrasie, čo od života vlastne chce a ako to chce, musia mu stačiť.

Dvojnásobná maminka. Tento titul som získala len prednedávnom a pýšim sa ním hrdo a všade na svete. Okej. Idylka občas pomienie... Poznáte to. Jedno dieťa plače uprostred prechádzky, lebo plienka, druhému hrajú v očiach iskričky. Len čo sa obzriete, ústa a vlastne pol tváre zalepila čokoláda, čosi sa ušlo aj tričku a mláka, ktorej ste sa kočíkom vyhýbali z oblúka, bola pre toho samostatného a občas dokonca neposlušného červíka neskutočným lákadlom. 

Prvá pomoc každej mamy - vlhčené obrúsky. Nosím ich so sebou všade! Nebudeme si klamať. Za obdobie posledných 4 rokov som ich vyskúšala hneď niekoľko. Jedny boli príliš suché, iné príliš drsné. Ďalšie parfumované a zadoček po nich zostával ako obsypaný krupicou. O vlhčených obrúskoch WaterWipes som sa dozvedela až vďaka Modrému koníku a aj vyskúšať ich som mohla práve vďaka spustenému testovaniu. 

Dcérke sa páčili, hoci to na fotke tak nevyzerá! 🙂 Nie som žiadna „biomatka", ktorá odsudzuje chémiu, veď mi robí službu v každodennom živote, ale... Dlho som sa bránila vziať vlhčený obrúsok a utrieť ním bábätku ústočká alebo aj rúčky, ktoré si v nestráženej chvíli ešte mokré a zapenené od obrúska princezná strčí do pusy. Až pri WaterWipes som sa konečne odhodlala. Dôvod je jednoduchý rovnako ako zloženie obrúskov. Dve prírodné ingrediencie - 99,9 % sterilnej vody a kvapku ovocného extraktu z grapefruitových jadierok, z ktorých sú zložené, ma totiž od takéhoto odvážneho činu neodradili. Takže žiadne mydliny či parfémy naozaj nehrozili. A po ich použití teda žiadne červené fliačky, vyrážky, či podráždená jemná pokožka!

Intímna hygiena drobca bez začervenia je tiež super. Navyše sú obrúsky skutočne dostatočne navlhčené, čo uľahčuje použitie naozaj na najrôznejšie účely. Kým som z inej značky musela použiť obrúskov viac, WaterWipes sa stali skvelými pomocníkmi bez plytvania. Majú jemný povrch, skvelú štruktúru, sú dostatočné hrubé, zároveň sa netrhajú, takže majú viac parametrov, ktoré ma o ich kvalite rozhodne presvedčili. 

Nosili sme ich so sebou všade. 🙂 

Čo však musím podotknúť je, že mi trochu nevyhovovalo ich otváranie. Občas mám plné ruky práce a tak je mojím veľkým pomocníkom starší synček (takmer 4 roky). Áno, práve ten s tou zalepenou pusou od nanuku, a on otváranie vôbec nezvládol, veď občas som naň potrebovala dve ruky aj ja. Namiesto rýchlej pomoci pribehol s balením s prosbou: „Mamka, otvor!"

Okej, ani to by nemuselo byť kritérium pre skonštatovanie, že nám otváranie „nevoňalo" ibaže... V noci a potme mi veľmi vyhovujú balenia, z ktorých po vybratí obrúska automaticky aspoň kúsok vytŕča ďalší a tak nemusím šušťať a šramotiť pri uchu bábätka, kým vydolujem potrebné množstvo. Možno práve vyššia vlhkosť obrúskov tiež spôsobila, že zostávali „veľmi na sebe" a teda, keď som už dolovala, vybrala som opakovane hneď niekoľko obrúskov naraz. Nie vždy som ich minula. Čo sa teda na jednej strane javí ako výhoda, môže byť pokojne pre niekoho aj nevýhodou. Ak by sa výrobcom podarilo vykúzliť, vyrobiť praktickejšie vyberanie so zachovaním šetrnosti k prírode, budú naozaj top. 

Keďže ich doma naozaj míňam na kilá a otvorené balíčky mám asi v každej miestnosti, kočíku a kabelke, budem musieť zvážiť ich spotrebu - kvôli menej priaznivému parametru - vyššej cene. Za kvalitu si rada priplatím, budú preto súčasťou intímnej hygieny mojej princeznej, a na plytvanie na čistenie čokoládových škvŕn, ulepenej časti nábytku (áno, aj na to všetko sa u nás vlhčené obrúsky používajú a ruku hore u koho nie!) budem používať cenovo menej náročné značky. 

Keďže som sama silnou alergičkou, chcem pre svojich „mrňousov" to najlepšie! Koniec koncov, kto nie... 

#test_waterwipes_bio #recenzia #skusenosti_waterwipes³⁹

Určite všetci poznáte krásnu edíciu Kúzelného čítania. Len pred niekoľkými dňami ju tvorcovia tohto úžasného zábavno-náučného projektu rozšírili o nové knižku Morské dobrodružstvá. Teraz si v nej môžete zalistovať spoločne s nami. 

Knižka nášho Peťka nadchla už po rozbalení! Toľko morských živočíchov pokope! a musím priznať, že aj ja som bola riadne zvedavá, ako sa s ňou autori popasovali tentoraz. Tak sme sa spolu zoznámili s Majkou a Dankom, malými námorníkmi, a nechali sa unášať na morských vlnách. 

Kniha je určená deťom od 3 do 10 rokov a už na prvej strane som prišla na to, ako môže zaujať tak široké vekové rozpätie. 

Danko na každej z ôsmych dvojstránok vyzve deti, aby si spolu zacvičili. Peťko (2,5 roka) hneď bežal po podložku, a hoci sú cviky nenáročné, ešte sme mali trochu problém s koordináciou počúvania a vykonávania pokynov, ktoré rozdávala Majka. Hlas Zuzky Kaprálikovej je veľmi príjemný a pokojný, žblnkot, ktorý počuť v pozadí naozaj navádza atmosféru morského prostredia. 

Cvičenie sme síce po prvej lekcii odložili na neskôr, ale toľko názvov nových živočíchov, zvukov a dialógov sme si nemohli zapamätať na prvý raz, preto si knihu Peťko vezme do rúk takmer každý deň. Oceňujem to nielen pre množstvo informácií, ktoré získa, ale aj preto, že si vďaka ALBI elektronickej ceruzke trénuje jemnú motoriku a trpezlivosť. Nie vždy totiž pri kvízoch nasmeruje ceruzku presne, potom spolu dolaďujeme pohyby, pozornosť a presnosť. Za mňa veľké plus. 

Ani búrka, ktorá zastihla na mori Danku a Majka nás neodradila, aby sme si spolu zahrali kvíz. Opäť oceňujem, že sa na každej dvojstránke nachádzajú rovno dva, jeden jednoduchší, pre malých drobcov, druhý náročnejší, na ktorý majú deti odpovedať pomocou dvoch ikon - háčika a krížika. Nemôžem si pomôcť, ale hlas Ľuboša Kostelného už pre mňa ku knihám Kúzelného čítania jednoducho patrí! 

Až keď sme s Peťkom preskúmali poklad na morskom dne, objavili ostrov plný exotických zvierat a vypočuli si Majku, ktorá Danka upozornila na maják, ktorý v noci dáva plavcom výstražné znamenia, odhodlali sme sa oddýchnuť si na vzducholodi a vypočuť si relaxačnú časť. Tú som si po všetkých otázkach - prečo je na ostrove domorodec? Načo má korytnačka pancier? Kde sa vzala morská hviezdica? Padla z neba? - na ktoré som spolu s knihou hľadala odpovede, vychutnala najviac. 

Môj akčný syn si určite relaxáciu obľúbi v inej časti dňa - napríklad večer či pred popoludňajším spánkom, nie ráno, keď je plný energie, a preto nás nedočkavo hnal na hru, ktorá prevedie malých čitateľov všetkým, s čím sa v knihe oboznámili. Zatiaľ nám chýbal parťák na hranie, keďže hrou zabavíte ľubovoľný počet potomkov. U nás s mamou pri spoločenských hrách nie je až taká zábava... čakáme na kamošku od susedov, aby sme si hru s kockou skutočne vychutnali, ktorej ako aj vám všetkým knihu určite odporučíme. Prečo? Už teraz Morské dobrodružstvá chválime za všetko - za ilustrácie, hovorené slovo, nápaditosť, motivovanie detí k pohybu a chvíľu oddychu, ktorú si doprajú na každej stránke vďaka relaxačnému cvičeniu. 

Veľmi sa tešíme, že do našej super zbierky knižiek Kúzelného čítania pribudli Morské dobrodružstvá! Už teraz sa nevieme dočkať, čo ďalšie si pre nás ALBI pripraví. 

Knihu kúpite na eshope Albi:

https://eshop.albi.sk/hovoriaca-kniha-morske-dobrodruzstva/

Titul: Morské dobrodružstvá

Text: Monika Nikodemová, Katarína Kočutová 

Ilustrácie: Veronika Balcarová 

Nahovorili: Zuzana Jurigová Kapráliková, Martinka Kapráliková a Ľuboš Kostelný 

Rok vydania: 2020

Vydavateľstvo: Albi

Foto: Eva Hrašková

„Podaj mi ruku Mirka,“ načahuje sa mama za mnou. Je to zvláštny pocit. Doteraz sme sa v mojich snoch len rozprávali. Sem tam ma objala, aspoň som o tom bola presvedčená, sem tam pohladkala, ale nikdy ma nedržala za ruku.

Pomaly sa za ňou načahujem, s istou dávkou opatrnosti, bojím sa mrazivého dotyku smrti. Som však milo prekvapená, ten jej je príjemne teplý. Dokonca roztápa ľadovú skrehnutosť mojej ruky.

„Poď,“ do ticha vyriekne môj anjel a spolu vykročíme ruka v ruke smerom k malému domčeku uprostred ničoho. Keď rozprávam, pred ústami sa mi robia obláčiky, zráža sa teplý vzduch so studeným. Pred mamkinými perami nie, hoci z nej sála teplo a zvláštny pokoj.

„Čo je v tom dome?“ premáha ma zvedavosť.

Úsmevom som utvrdená v tom, že sa to dozviem až na mieste. Takmer nečujne otvára staré drevené dvere, vchádzame dnu. Miestnosť, v ktorej sa ocitáme, je osvetlená svetlom sviec, ktoré sa hrdo týčia uprostred starého mohutného stola. Okolo neho nie sú stoličky, ale dve dlhé lavice aj s operadlom a na mieste na sedenie je natiahnutá hrubá ľanová deka. Kedysi bola určite biela, no podpísalo sa na nej nejedno jedlo servírované v kuchyni.

Vo vnútri je príjemné teplo, sála z piecky. Takej tej tradičnej, do ktorej treba neustále prikladať drevo, aby nevyhasla. Na lopatke pod pieckou sú dokonca kusy spílených konárov čerešne. Vzduch vonia tak inak. Až keď sa mi zrak prispôsobí prítmiu, všimnem si, že nie sme v miestnosti sami. Nadýchnem sa, ale mama hneď reaguje: „Psst,“ priložený prst k perám je jasným znamením, že nemám rušiť.

Spoza obrovského voňavého smreku zazriem mamu. Zmätene pozerám na ňu, stojacu vedľa mňa a na jej vernú kópiu pri stromčeku. Rozdiel je iba v jedinom. Mama vedľa mňa, je mojím anjelom strážnym v nebi. Mama pri stromčeku nosí pod srdcom dieťa. Pod hrubým vlneným svetrom chráni bruško pred prípadným chladom a smeje sa. Podáva otcovi zo škatúľ vianočné ozdoby, on stojí na ošúchanom drevenom šamlíku a vešia ich od vrchu smreka veľmi nepravidelne ku spodným konárom. Všímam si, že všetko je trošku iné, ako dnes. Miesto žiarivých rôznofarebných gúľ na stromčeku visia ozdobené medovníčky, slamené snehové vločky a mama práve vyťahuje smiešnu bielo striebornú reťaz. Pripomína mi vatu. Až teraz som si všimla, že pod stromčekom na zemi sedí malý chlapček v menčestrových nohaviciach na traky. V jednej ruke má drevené autíčko, v druhej sa prehŕňa v strieborných balíčkoch, ktoré mi nápadne pripomínajú salonky. Až po chvíli si uvedomím, že to chlapča je Ľuboš a dieťaťom pod maminým srdcom predsa musím byť ja! Rozžiarené oči upieram na mamu, iba potichu prikývne. Stále však nerozumiem prečo tu sme.

Otec zavesí aj poslednú ozdobu, zíde zo šamlíka a zozadu objíme mamu okolo pása, niečo jej pošepká do ucha, pobozká ju na líce a ona sa krásne rozosmeje. Zo sporáku ku nám zatiahne vôňa šošovicovej polievky. Babka pri nej stojí a jednou rukou dobrotu v hrnci mieša. Dedko sedí pri piecke a šúpe varené zemiaky. Takto teda chutili Vianoce kedysi. Za oknom sa z ničoho nič zotmie. V dome aj naďalej zostáva príjemne teplo. Celá moja rodina sedí za kuchynským stolom, dedko sa nahlas modlí. Všetci okrem mamy majú ruky zopäté k nebu, dokonca i otec. Mamka si hľadí veľké bruško, ale pery sa jej pohybujú v modlitbe. Ľuboš sedí otcovi na kolenách. Zrazu už nepočujem, či sa ešte modlia alebo rozprávajú, vzďaľujem sa a opäť sa ocitám na akejsi zasneženej lúke. Mráz mi preniká do každej bunky, trasie ma zima.

„Neviň otca z toho, čo sa mi stalo,“ počujem mamin hlas, už ju však nevidím.

„Preto si mi ukázala vaše šťastie? Aby som verila, že si s ním naozaj bola šťastná?“

„Neukázala som ti len šťastie, dieťa moje.“

„A čo ešte?“

„Ukázala som ti, že na Vianoce má byť rodina pokope. Mirka, si už dospelá. Ži každý deň tak, aby si nikdy neoľutovala, že si niekomu nestihla niečo povedať, že si niekoho nestihla objať.“

„Mami, čo sa mi to snažíš povedať?“ zaštípu ma slzy v očiach. Po lícach sa mi kotúľajú už malé zmrznuté kryštáliky.

„Vianoce sú sviatky rodiny,“ znova sa ozve niekde pri mojom uchu.

„Ale ja mám už len otca,“ myknem plecami. Ani v duchu mi nenapadlo, nechať ho na sviatky samého.

„A dedko? Otcov otec? Je správne, aby zostal na Vianoce v domove dôchodcov?“

„Ale on sa tak rozhodol, otec bol predsa za ním.“

„Šťastné a veselé Vianoce moja,“ počujem už pol spiaca, pol prebudená. V izbe je zima, ale tma sa rozplynula spolu s mojím snom. Opatrne vstávam opantaná zmiešanými pocitmi zo stretnutia s mamou. Skôr ako zamierim do kúpeľne idem do kuchyne. Na chladničke je magnetkou z akejsi letnej dovolenky pripnuté telefónne číslo domova dôchodcov, v ktorom dedko prežíva svoju starobu. Nedbám, že je príliš skoro, vyťukávam do mobilu kostrbatým písmom napísané číslo. Na tretie zazvonenie sa ozýva príjemný ženský hlas: „Domov dôchodcov, Martincová. Ako Vám môžem pomôcť?“

„Dobrý deň pani Martincová,“ zopakujem slušne jej meno. „Miriam Domanická pri telefóne. Chcela by som si vziať starého otca na sviatky domov. Prišla by som dnes okolo obeda. Po pána Domanického,“ spresním.

„Pani Domanická, budeme Vás čakať. Váš starý otec by tu zostal pri štedrovečernom stole ako jediný mobilný,“ v hlase výčitku nemá, ale ja ju cítim. Ozýva sa moje vlastné svedomie.

„Okolo jednej som u vás,“ skladám telefón a v mojom vnútri sa mieša radosť z dedkovej prítomnosti pri večeri s akýmsi smútkom, že nechcel Vianoce prežiť u syna, s jedinou vnučkou. Zapínam rýchlovarnú kanvicu, ohrievam vodu, ktorú tam asi nechal otec, potrebujem sa vzpružiť kávou. Najvyšší čas začať pripravovať štedrovečernú večeru.

Mnohé z nás (mnohí, lebo oteckov nemôžeme vynechať) poznajú ten pocit. Po dlhokánskych deviatich mesiacoch sme sa konečne dočkali toho radostného dňa - svoje vytúžené, vysnívané a očakávané dieťatko držíme v náručí...

Kým opadnú prvotné emócie, mamičkám sa zbláznia hormóny a oteckovia svoje ratolesti poriadne oslávia, treba myslieť aj na povinnosti. A to nielen rodičovské a príjemné, ale najmä úradné a administratívne... 

Tak teda ako na to? 

Prvé kroky otecka by mali viesť na matričný úrad. Ako prvé totiž musíte vybaviť rodný list vášho malého potomka. Aby vás neobrátili odo dverí, nezabudnite so sebou priniesť Hlásenie o narodení dieťaťa, ktoré dostane mamička v pôrodnici. 

Isto vám nemusíme pripomínať peripetie, ktoré ste mali s výberom toho najlepšieho pediatra pre vašu ratolesť... Vsadiť na šediny a skúsenosti alebo na modernú medicínu a vybrať si mladšiu generáciu? Túto dilemu ste už určite vyriešili, keďže si domov nesiete svoj malý uzlíček. Nezabudnite, že prepúšťaciu správu o novorodencovi musíte vybranému detskému lekárovi odovzdať prvý pracovný deň po prepustení z nemocnice! A čaká vás aj prvá poradňa... Od lekára závisí, či  vás navštívi doma alebo sa vydáte na prvý dobrodružný výlet do detskej ambulancie.

Aj váš drobček musí zmeniť svoju adresu. Z bruška u maminky sa musí stať riadne prihlásený občan! Takže máte tri dni na to, aby ste mu zahlásili jeho trvalý pobyt... Tri dni je pre maminky po únavnom pôrode dosť málo, takže oteckovia, opäť ste na rade. 🙂 

Pre ostrieľané maminky nie je nič nové, ak vám povieme, že prvé vitamíny, lieky, D vitamín a všetko, čo detský lekár predpíše, vyberiete v lekárni s mamičkinou kartičkou poistenca. A tu hľa, pred vami nová dilema. Vďaka našim štátnikom máte na výber. A to konkrétne výber zdravotnej poisťovne. Vaša ratolesť  totiž bude zdravotný preukaz  najbližších 99 rokov potrebovať. (Alebo aspoň do zmeny systému). A na výber máte 3 rôzne poisťovňe. Výhoda jednej  bude nevýhodou druhej a naopak. Požiadať o vydanie preukazu musíte do 60 dní od narodenia. Tak smelo do toho! Presvedčia vás určite aj balíčky, ktoré vám počas tehotenstva odovzdá váš gynekológ, prípade vás vzorkami plienok, krémikov a letáčikov obdarujú v nemocnici. 

Koho okrem rodiny musíte o narodení vášho miláčika informovať?

Poznáte radostník? Nielenže sa vám z účtu zrazu rozkotúľajú všetky finančné prostriedky, lebo treba kúpiť kočík, postieľku, dupačky, plienky.... Ale peniažky potrebujete aj ak stále dodržiavate staré dobré zvyky. Otecko vezme fľašu (nie jednu, ale pre každého jednu) a obíde čerstvé babičky, dedkov, budúcich krstných rodičov, tety, ujov... Každému koľko chutí...

Do práce mamičky však netreba zájsť s radostníkom. Zamestnávateľa musíte len infomovať, že sa vám dieťatko narodilo a doručiť mu fotokópiu rodného listu. Tu odporúčam nezabudnúť oteckovi na uplatnenie daňového bonusu! Tiež treba merať cestu na personálne oddelenie a okrem bohatej zásoby fotiek v telefóne, odovzdať fotokópiu rodného listu a podpísať v daňovom vyhlásení príslušného roka, že aj vy chcete od štátu úľavu na daniach. Nespasí vás, ale prečo ju nechať úhorom... 

Ak ste pred pôrodom poctivo pracovali...a aspoň 270 dní boli nemocensky poistené, začala vám plynúť materská dovolenka a s ňou vám vznikol aj nárok na materské. Aby vám Sociálna poisťovňa túto dávku vyplácala aj naďalej, musíte na príslušnú pobočku SP doručiť fotokópiu rodného listu.

Všetkým sme sa prelúskali... No ešte čosi predsa... Príspevok pri narodení dieťaťa, rodinné prídavky... Tak všetko k nim vám určite vysvetlia milé tety na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Veľa síl na vystávanie v radoch ale hlavne veľa radostí z vašich maličkých drobčekov 🙂 

PS: Od 1.1.2016 máme vyššie materské! Hurá! Hurá! Hurá! 

Svet sa ponáhľa. Deň sa strieda s iným bez toho, aby sme si to stihli všimnúť. Mesiac si podáva ruku s mesiacom a my bez reptania otáčame strany v kalendári. A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

Zúčastnila som sa výberového konania. Nie je na tom nič zvláštne, keďže už ani neviem koľký rok pracujem ako personalistka, takmer každý rok v inej firme. Zvláštne, však? Taká fluktuácia! Prečo to tak je? A čím bol ten pohovor iný, keďže mi hlboko utkvel v pamäti? Sedela som na opačnej strane ako zvyčajne... 

A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? 

A tak som sa pekne oblečená, s pevne stiahnutými vlasmi do prísneho drdola, ocitla na recepcii veľkej medzinárodnej spoločnosti. Viac z recesie ako z potreby. Prečo? Pretože ma headhunterka presvedčila, že za pokus nič nedám. A prečo som sa pokúšala? Pretože slovo perspektíva sa mi stále viac spája iba s vtákmi, a pretože sa mi opäť raz končí pracovný pomer na dobu určitú. Aby mi tento raz nebolo ľúto, suplujem miesto na zastupovanie počas rodičovskej dovolenky. 

Osobný prínos z pohovoru: pozrieť si techniky náboru svojich kolegov, niečo nové sa naučiť, niečo dozvedieť a v neposlednom rade nahliadnuť do kultúry veľkého kolosu, okolo ktorého som niekoľkokrát so zatajeným dychom prešla. Pozhovárať sa v pracovnom mode s ľuďmi, s ktorými som sa niekoľkokrát na job fairoch stretla, na prednáškach rozprávala a vymieňala si rady, tipy, hovorila o svojich doterajších skúsenostiach. 

A tak som sa zoči voči stretla s najneobľúbenejšou otázkou: Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? Pozrela som recruiterke priamo do očí a bez ostychu som jej odpovedala; Žijeme v zvláštnej dobe, nezamysleli ste sa niekedy nad tým? Práce nie je na rozdávanie, zvlášť v personalistike. Každý chce od vás vysokoškolský diplom, najlepšie červený, čerstvých dvadsaťpäť rokov aspoň s päť ročnou praxou... Hlavu plnú nápadov, kreatívny prístup k práci, neustále vzdelávanie a keď príde na lámanie chleba, nik nechce vybočiť zo zaužívaných koľají, vaša kreativita je na príťaž, na vzdelávanie nie sú peniaze... A čo je najhoršie, diskriminačné otázky už lexikón úspešného náboru neobsahuje. Takže na otázku kde sa vidíte v horizonte piatych až desiatych rokov určite neodpovedajte; pri sporáku so spiacim dieťaťom v postieľke! Každý chce karieristu, ktorý sa ale nechce šplhať na vedúci post. A hlavne! Chce ho na dobu určitú. A to je jedným z dôvodov, prečo na žiadnom pohovore nekladiem otázku kde sa uchádzač vidí o päť či desať rokov... A zvlášť ju nekladiem ženám... 

Keďže som vycítila, že moja odpoveď nebola postačujúca, pokračovala som. Viete, nezvyknem ľuďom klamať a pri akomkoľvek rozhovore si s ľuďmi hľadím najradšej do očí. Neuhýbam pohľadom, ani nečítam informácie v životopise pred sebou, pretože na pohovory chodím zvyčajne pripravená. Rada udržujem očný kontakt a nenávidím vyhýbavé odpovede. Pomyslela som si, no radšej som volila slová: Tento svet sa točí okolo doby určitej. Pre zamestnávateľa aj pre zamestnanca. Je prirodzené, že akýkoľvek prah firmy dnes prekročíte, nik vám neodpovie iné ako: Pracovný pomer štandardne uzatvárame na dobu určitú. Uhýba pohľadom a slovo štandardne vyslovujú menej isto, pretože vždy existujú výnimky, ktoré majú za úlohu potvrdiť pravidlo. A tieto výnimky sa potom podpisujú na vzťahoch vo firme. Samozrejme, po vzájomnej dohode a spokojnosti vieme poskytnúť zmluvu na dobu neurčitú. Nie je to pre nás problém. Snaží sa personalista presvedčiť uchádzača, keď vidí jeho nedôverčivý výraz. Ibaže vám zabudne povedať, že vám o vašom osude povedia dva - tri dni pred koncom doby určitej. Ak je to náhodou týždeň, môžete si tlieskať. A možno vám zabudnú povedať, že vaša pozícia bude v danom momente závisieť od objemu výroby, od toho, ako dlho sa váš predchodca/predchodkyňa rozhodne zotrvať na rodičovskej dovolenke, zabudnú vám povedať, že... 

A tak nám utekajú kvalitní ľudia, zvyšujú sa náklady na nábor... 

Je jedno, či sedím na strane zamestnávateľa, či na zamestnanca, snažím sa hrať fér. O oznámení skončenia, či ponuky na zotrvanie v pracovnom pomere hovorím tak skoro, ako mi to situácia dovolí. A viete prečo? Pretože chápem, že ľudia v svete plnom neistoty potrebujú vedieť čo bude zajtra. Pretože mladí ľudia potrebujú plánovať svoj život, vziať si hypotéku, pretože potrebujú vedieť, čo pre spoločnosť znamenajú. A chápem to nielen preto, lebo aj ja som viackrát stála na druhej strane.

Akoby dnešný svet bol postavený na dobe určitej a ľuďom to tak vyhovovalo. A tak sa z firiem strácajú mladí zamestnanci, plní elánu a nadšenia z práce. Nečudujme sa im... V dobe, v ktorej vládne dvojciferné percento nezamestnaných, v dobe, v ktorej banky prikladajú nože na krk, v dobe, v ktorej vládnu termíny, utekajú k perspektíve, utekajú na miesta, kde im možno opäť niekto ponúkne na začiatok dobu určitú, ale majú nádej... Nádej na to, že tá doba určitá potrvá aspoň ďalší rok a o ich osude sa dozvedia skôr, ako sa stihnú poobzerať okolo seba. 

Na počudovanie sa mi moja úprimnosť vyplatila. Možno preto, že som si od pohovoru nič nesľubovala a ani som neprahla po novej práci, získala som nové priateľstvo. Osoba na druhej strane totiž zdieľala podobné názory, len sa ich bála vysloviť nahlas. 

Poučenie pre ostatných: 

Buďte ku všetkým vždy úprimní, no najúprimnejší buďte sami k sebe. 

Fenoménu doby určitej neujdeme, je len na nás či ju vezmeme ako výhodu alebo nevýhodu. Totižto nielen zamestnávateľ ale aj zamestnanec má šancu rozhodnúť sa. Dohoda o predĺžení sa totiž nazýva dohodou, lebo je nevyhnutný súhlas oboch strán! Tak si urobme z nevýhody výhodu. Nemajte strach, kvalita uchádzača nespočíva v tom, koľkými dobami určitými ste si prešli, našťastie v dnešnej dobe záleží od viacerých faktorov: od typu vašej osobnosti, od vašich jazykových zdatností, komunikačných schopností, od vašich praktických skúseností, s primiešaním čarovného úsmevu a trošky šťastia máte tie správne ingrediencie na dokonalý výsledok. Či bude až taký dokonalý ukáže ďalší koniec doby určitej... 

Právnička? Lekárka? Policajtka? Asistentka, sekretárka, účtovníčka, učiteľka, upratovačka... Čo ich spája? Také jednoduché! Pohlavie! A ešte jeden hendikep. Chceli by pracovať, ale majú doma malé dieťa. Prípadne dve. 

Moja veľmi dobrá kamarátka mala život, po akom by túžila každá. Pred menom sa hrdo pýši titulom právničky, za menom sa jej vynímajú ďalšie tri písmenká. A takto ovenčená zo všetkých strán, sa tesne pred tridsaťpäťkou rozhodla vymeniť piedestál kariéry za materské povinnosti. Až také jednoduché to však nebolo! 

Svojho vytúženého potomka porodila v slnečný zimný deň. Vo vzduchu sa znášali jemné snehové vločky, jej líca zdobili slzy šťastia, dojatia aj smútku. Nemohla si pomôcť, keď jej lekár oznámil, že Paulínka navždy zostane jej jediným dieťaťom. Oslava jej tridsiatich deviatich narodenín mala teda sladko-trpkú príchuť. 

S pribúdajúcimi dňami nadobúdala presvedčenie, že jediné materstvo vo svojom živote chce prežiť naplno. Kariére už obetovala viac ako dosť, a tak jej vnútorný pocit nahováral jediné - vrátiť sa do práce až po uplynutí rodičovskej dovolenky. Keď navyše ohlásili úpravu Zákonníka práce, s prísľubom, že každá žena venujúca sa rodine, ktorá je pre nás Slovákov tak dôležitá, sa po rodičovských povinnostiach vráti na svoju pôvodnú stoličku, utvrdila sa vo svojom presvedčení. 

Rovnako urobila aj Andreja. Ihneď po dokončení atestácie sa vrhla s nadšením na najkrajšie obdobie v živote ženy. A urobila tak aj Soňa. Pred tým, ako otehotnela upratovala v administratívnych priestoroch veľkej finančnej spoločnosti. Aj Monika. Trošku neplánovane, ale predsa. V pravej ruke stískala červený diplom, v ľavej podávala spolužiačkam z výšky fotku z 3D sona svojho malého pokladu, ktorý nosila pod srdcom. 

Vyzerá to, že ich osudy sú dokonale odlišné. Pretína ich jediný bod. Materstvo.

Zuzane krátko pred koncom rodičovskej dovolenky zazvonila pri dverách poštárka. Podávala jej veľkú bielu obálku, ako inak, na doručenku. Keď uvidela pečiatku svojho zamestnávateľa, stislo jej žalúdok. V obálke bolo oznámenie o zrušení pracovného miesta z nadbytočnosti. A z kolotoča, ktorý nasledoval, sa jej roztočila hlava. 

"V životopise uvádzate, že ste do roku 2012 pracovali na pozícii firemnej právničky. Momentálne ste na rodičovskej dovolenke, dobre tomu rozumiem?" spýtala sa milá pani v personálnej agentúre a pozrela na ňu ponad veľké okuliare. Zuzana len placho prikývla. Absolvovala práve svoj pätnásty pohovor v priebehu dvoch mesiacov. A všetky sa končili rovnako - zavoláme vám. Táto milá teta jej však vliala aspoň malú nádej - povedala, že dieťa určite nemôže byť prekážkou a manažérka z firmy, pre ktorú obsadzuje voľné pracovné miesto, sa s ňou rada stretne. Nič okrem príjemného posedenia pri jemne perlivej minerálke z toho však nebolo...

Andrea sa do práce vrátila už po materskej dovolenke. Dieťaťu vybavila jasle, po prvej výplate však zažila obrovský šok! Jej plat nepokryl ani náklady na súkromnú starostlivosť o batoľa (lebo štátne jasle boli plné), a keďže babka bývala 220 km od mladej rodiny, vrátila sa na rodičovskú dovolenku. 

Sonina rodičovská dovolenka končila v lete. Predchádzajúci pracovný pomer sa jej skončil, pretože doba určitá jej stoličku neochránila. A Monika? Absolvovala nespočetné množstvo výberových konaní, zo všetkých obdržala zamietací mail. Zašla teda ku kariérnej poradkyni a tá sa na ňu kriticky pozrela: "Viete, mladá pani, dnes  červený diplom naozaj nič neznamená." So sklonenou hlavou teda vyšla do parku s takmer trojročnou cupkajúcou dcérkou po boku. V hlave jej vírila jediná otázka: Čo bude ďalej? 

Je naozaj žena po návrate z materskej či rodičovskej dovolenky hendikepovaná? 

Zuzana úplne stratená nebola. Po skončení rodičovskej dovolenky sa zaevidovala na úrade práce a počas najbližších šiestich mesiacov si mohla hľadať zamestnanie. Zaťala zuby, ignorovala diskriminačné otázky, ktoré jej niektorí zamestnávatelia kládli a rozhodla sa bojovať a za každú cenu vyhrať. Monika to šťastie nemala. Ako čerstvá absolventka nikdy zamestnaná nebola, a tak po poslednom rodičovskom príspevku zostala napospas osudu a vlastnej rodine. Keďže z prídavku na dieťa sa na Slovensku vyžiť nedá, mohla to ešte skúsiť v krajine, ktorá sa pýši kráľovnou a perfektne vybudovaným sociálnym systémom, ale nemala odvahu, ani recept ako na to. 

Soňa po dvoch odpracovaných rokoch tiež zaklopala na dvere Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, no  ich verdikt jej vohnal slzy do očí. Hoci jej hrubá mzda pred materskou dovolenkou bola viac ako 500 eur, pokazila si priemer na výpočet dávky v nezamestnanosti vlastnou nedbanlivosťou (alebo skôr snahou?). Posledné dva mesiace rodičovskej dovolenky totiž pracovala na dohodu. Predávala zmrzlinu v stánku pred činžiakom, za čo jej milý pán platil 100 eur mesačne. A poctivo odvádzal odvody! Jej mesačný príjem počas nasledujúcich šiestich mesiacov (alebo kým si so svojím trojročným hendikepom nenájde prácu) bude čistých 50 EUR. 

Štatisti sa trasú, pretože ženy odkladajú rodičovstvo na neskorší vek. Lebo sa naháňajú za peniazmi, snažia sa zabezpečiť si bývanie, (vo väčšine prípadov samozrejme na hypotéku), alebo aspoň akúsi prax po ukončení stredných či vysokých škôl. K materstvu sa teda dostávajú po tridsiatke. Tam sa začína kolotoč zdravotných problémov, vyšetrení, a krivých pohľadov s otázkou Kde ste boli doteraz?  Odpoveď žien je jednoduchá: V práci. V práci, aby sme neskôr nezostali stáť v dlhokánskom rade na úrade práce, aby sme z každého pohovoru nešli s pocitom menejcennosti, aby sme svojim deťom mohli vyčariť úsmev na perách a kúpiť im čokoládu, keď o ňu s upretými očami na nás prosíkajú. 

Deti totiž netušia, že kvôli nim sa nás pozerajú akoby sme mali hendikep, deti nepoznajú hodnotu peňazí, deti sú tak čisté a úprimné, že sa od nich všetci máme čo učiť. A viete na čo dôležité zabúdajú zamestnávatelia? Že žena, ktorá sa stala matkou, je zodpovedná, dochvíľna a svoju prácu si urobí s maximálnou presnosťou na prvý raz, pretože po práci, sa ponáhľa do škôlky. A ešte možno na niečo, že žena, ktorú doma čaká zdravé, krásne a zvedavé dieťa, príde každý deň nabitá energiou, s úsmevom na perách a tento úsmev bude šíriť ďalej! Toto je jej jediný hendikep!