31+1 a ja som začala ôsmy mesiac môjho tehotenstva. Dni mi začali zrarzu utekať akosi rýchlejšie a začala som akosi rýchlejšie aj rásť :D .

Tento mesiac ma čakala posledná poradňa u mojej lekárky až koncom mesiaca a tak bol čas začať sa už poctivo pripravovať na príchod našej princeznej.

Začala som s nákupmi pre seba aj pre malú slečnu. Najskôr sme postavili postieľku, a poviem vám, že ako stála tak zrazu to bolo všetko také ozajstné 🙂 .

Budúce maminy často diskutujú čo potrebujú do nemocnice, tak sa s vami podelím o tom čo som si kúpila ja:

- popôrodné vložky

- nepremokavé podložky

- dve podprsenky na kojenie

- dve nočné košele

- vložky do podprsenky

- jednorázové nohavičky

Pobalila som toho viac ale to až neskôr 🙂

A mojej princeznej som kúpila/podedila/dostala:

- postielka, matrac, baldachýn

- kočiar 

- vanička na kúpanie

- jednorázove plienky

- vlhčené obrúsky

- krém na zadok

- kém na telo

- 2 fľaše

- dudlík

- veľké bavlnené plienky

- malé bavlnené plienky

- deky

- mojkáčik

- oblečenie

- vankúš na kojenie

Toto bola základná výbava pre moju slečnu a pre mňa.

Takmer každý deň som prala a žehlila, asi v živote som sa toľko nenažehlila ako koncom môjho tehotenstva :D .

Aj keď som už začínala byť veľká a nemotorná celkom som bola v pohode. Čo však začínalo byť náročnejšie bol spánok. Keďze som vedela ležať hlavne na bokoch tak som to aj začínala už bolestivo pociťovať. No ukľudňovala som sa, že predsa zvládli iné zvladnem aj ja :D .

No stále som sa cítila dobre čo bolo super, pretože sme stále mohli chodiť na prechádzky. Síce to bolo slimačím tempom ale šlo to :D.

Pomaly sa blížil deň mojej poslednej poradne u lekárky. A ja som bola stále viac nadšená, pretože som vedela, že potom už ma čakajú poradne iba v nemocnici a to bol pre mňa nejaký veľký míľnik.

Konečne to tu bolo poradňa. Moč, tlak, váha všetko v poriadku. Na váhe mi pribudli znova dve kilá 🙂 .

Lekárka skontrolovala princeznu najskôr iba srdiečko, ale keďže ho nevedela dlhšie nájsť tak pre istotu spravila aj sono. Našťastie bolo všetko v úplnom poriadku, princezná už bola dolu hlavičkou, prietoky boli v poriadku a srdiečko krásne bilo. Mne aj lekárke spadol obrovský kameň zo srdca.

Chvíľku sme sa s lekárkou ešte zhovárali o pôrode a mojich pocitoch. Potom mi povedala, že sa mám prísť ukázať po šestonedelí, popriala všetko dobré a rozlúčili sme sa.

Na poradňu do nemocnice som mala prísť presne začiatkom deviateho mesiaca. 

A taký bol môj ôsmy mesiac, rýchli a pokojný aj napriek tomu, že ja som bola stále viac a viac nadšená 🙂

A ešte jedna rada na záver, topánky so šnúrkami sú v ôsmom mesiaci už ozaj ako za trest, snažte sa im vyhýbať :D

26+5, 7.mesias tehotenstva bol tu. Moje bruško rástlo snáď každým dňom a ja som sa už naozaj začínala cítiť o niečo väčšia. Ale stále som sa upokojovala tým, že to bude vlastne ešte horšie takže zatial sa vlastne nemám veľmi na čo sťažovať :D .

Koncom tohto mesiaca som mala ďalšiu poradňu, kde som sa mala dozvedieť výsledky z interného vyšetrenia a či teda mám cukrovku alebo nie. 

Čakanie v čakárni mi zbehlo rýchlo. Sestrička mi opäť skontrolovala moč, tlak, váhu a opýatala sa ma na výsledky z interného oddelenia.

Moč, tlak v poriadku a váha + 2kg, takže tiež v poriadku 🙂 . Nuž a čo moje výsledky? Tak tie som nemala ani ja ani sestrička. Ako viete, ak by boli dobré tak mali byť u sestričky ak však sú zlé sú na internom a ja tam musím ísť. Takže čo mi z toho vychádzalo? Teda nie iba mne ale aj sestričke?

Že ich mám teda asi zlé, a že po poradni sa tu budem musieť ešte raz aj s nimi zastaviť.

Lekárka ma skontrolovala zo spodu, spravila sono a akonštatovala, že je všetko v poriadku. Naša princezná zodpovedala týždňu podľa ms, neotvárala som sa a vody akurát. 

Avšak dozvedela som sa, že ešte nie je dolu hlavičkou a sedká si na zadočku. Táto informácia ma však nijako nevystrašila, pretože má ešte stále dosť času na to aby sa otočila 🙂 .

Ďalšiu poradňu som mala o 4 týždne. No ešte v ten deň som sa tam mala ukázať s výsledkami z interného.

Takže rovno od mojej lekárky som zamierila po výsledky. V čakárni nikto nebol, a tak som si pomyslela: super toto pôjde rýchlo! Nuž ako ja som sa mýlila...

Takže zaklopala som sestričke na dvere a povedala, že som prišla po výsledky. Sestrička vzala kartičku poistenca, a že mám teda čakať.

Po 15.minútach a dvoch ošetrených pacientoch mi sestrička oznámila, že moje výsledky hľadajú...

Pomyslela som no čo už. Moje čakanie však pokračovalo ďalej. Poďalších 15.munútach ma sestrička zavolala, že mám ísť k lekárke. 

Samozrejme, že som čakala, vysvetlenie výsledkov a čo bude ďalej.

No to čo sa dialo by ma ani vo sne nenapadlo. Najskôr mi lekárka povedala, že ona tu moje výsledky nemá, že som si po ne bola, že mi ich ona osobne dávala do ruky. Po presviedčaní, že mi žiadne výsledky nedala, mi oznámila, že ich ASI teda sestrička poslala inému lekárovo. Na otázku, čo mám teraz robiť, mi odpovedala otázkou, že a čo ma ona s tým robiť. V tej chvíli už som naozaj začínala byť nahnevaná. Za prvé som stále nevedela aké vlastne výsledky mám a za druhé nik netušil kde vlastne sú. Po menšej výmene názorov, mi lekárka vytlačila správu so slovami tu máte správu. Ja som si ju vzala do ruky a čakala, aspoň niečo k tomu ako na tom som.

Lekárka sa na mňa ani len nepozrela, tak som sa jej opýtala, či mi k nim aj niečo povie. Odvrkla mi máte anémiu budete užívať lieky, cukrovku nemáte... Ja už z toho ako som bola nahnevaná som sa pousmiala poďakovala, a bez toho aby sa mi lekárka aspoň ospravedlnila, že nevedia kde sú moje výsledky odišla.

Cestou k svojej lekárke som sa ukľudnila 🙂 . Pri podávani správy sestričke som sa iba smiala a vysvetlila jej čo sa udialo, pretože ani ona netušila prečo jej dávam iba túto správu. 

Takže som si sadla do čakárne a čakala na recept. Po chvíľke ku mne prišla neznáma tehotná a dala mi do rúk moje výsledky z interného :O .

Moje výsledky sa zázračne našli v ambulancii lekárky. Po tomto zážitku s touto lekárkou viem, že by som k nej už nikdy nešla.

Ako mi sestrička vyniesla recept, odovzdala som jej znovunájdené ýsledky, tá sa iba pousmiala a pokrútila hlavou. Nuž aj takto vyzerá to naše zdravotníctvo.

Ja som sa už pomaly blížila na koniec 7.mesiaca, ktorý bol, nebyť tohto zážitku, kľudný a pokojný 🙂

22+2tt a 6. mesiac sa nám začal práve v období Vianoc a Nového roku 🙂 .

V tomto mesiaci ma čakala aj ďalšia poradňa. A keďže bolo to vianočné obdobie, tak dni utekali veľmi rýchlo a ja ani neviem ako, a už som sedela v čkárni na ďalšiu poradňu :D .

Zo sebou som už mala aj výsledky z  3D sona. U sestričky ma znova čakalo pravidelné meranie tlaku, váženie a kontrola moču. Ručička na váhe ukazovala +2kg a aj všetko ostatné bolo v poriadku 🙂 .

Lekárka mi tentokrát sono nerobila. Skontrolovala výsledky z 3D sona, skontrolovala ma od spodu, zmerala bruško a popočúvali sme srdiečko malej princeznej 🙂.

Všetko bolo ako tak v poriadku, iba som bola stále dosť tvrdá/tuhá ako pri poslednej kontrola a občas ma ešte aj pobolievalo a tvrdlo podbruško, tak mi lekárka znova predpísala magnosolv a prikázala mi kúpiť si ešte magnezium po jednej tablete ráno a večer. A že ak to bude lepšie tak dávku znížiť. Pred odchodom ma ešte poslala, na interné oddelenie, nech sa objednám u nich na kontrolu a na glukózový test :( . 

Ďalšia poradňa ma čakala o mesiac.

Poviem úprimne celkom som sa toho testu bála. Keďže mi sladkosti na prázdny žalúdok nerobia dobre.

No ale nevadí. Na test a kontrolu ma sestrička objednala hneď ďalší týždeň.

Tak a bol tu ten deň na test. Najskôr mi sestrička zobrala krv zo žili do skúmavky a potom ešte z prsta, do takej maličkej skúmavky. Potom som vypila tú naozaj veľmi sladkú vodu. O hodinu som sa mala vrátiť. Jesť som nesmela, ale našťastie som mohla piť aspoň vodu. V priebehu tej hodiny mi naozaj prišlo tak nejak nevoľno. Nebolo mi zle ale skôr taká slabosť.

Po hodine, som sa vrátila do ambulancie, kde mi znova zobrala sestrička krv z iného prsta a to isté sa opakovala poďalšej hodine. Po odobrati z posledného prsta, mi sestrička vravela, že sa môžem ísť konečne najesť a potom sa vrátiť na vyšetrenie. 

Vyšetrenie prebehlo naozaj veľmi rýchlo. A teda lekárka nebola veľmi milá, no ale tak čo už každý máme nejakú povahu.

Takže najskôr som sa zvážila a sestrička mi spravila EKG. Všetko bolo v poriadku, dokonca mi sestrička aj povedala, že som ani veľa nepribrala, ale že tak akurát. No a potom prišla doktorka.

Najskôr sa na mňa vyziapala, že som stráááášne veľa pribrala ( pre objasnenie vtedy som mala + cca 7 až 8kg ) a že mám určite už cukrovku. Potom som dostala krik za to, že nemám zopnuté vlasy a ona me nemôže poriadne popočúvať :-O .

Pred odchodom mi povedala, že o výsledky nemám volať, ale mám počkať až budem mať poradňu. Ak budú v poriadku budú u mojej gynekologičky ak nebudú v poriadku tak sú výsledky u nich a po poradni mám prísť.

Takže z interného som odchádzala nahnevaná a taká nejaká rozcítená zároveň. 

Keď sme sa o tom zhovárali s manželom, tak iba nechápavo krútil hlavou ako sa môže jedna lekárka takto k pacientom chovať...

Zvyšné dni a týždne 6. mesiaca boli pokojné a kľudné. Moje tvrdnutie a bolesti bruška sa zlepšovali a tak som postupne začala znižovať dávku magnézia.

Čo sa ale zvyšovalo, bola moja únava. Takmer každý deň som začínala byť veľmi unavená, točievala sa mi hlava, mala som pocit stlačeného hrudníka a búšilo mi srdce. Najskôr som to nejak neriešila, ale ako sa blížila ďalšia poradňa, tak sa to stále stupňovalo, takže som sa rozhodla o tom povedať lekárke.

Ale o tomto až v našom 7.mesiaci tehotenstva 🙂

     Ráno som už bolesti nemala, skôr pichanie a slabé tlaky.

Tak som sa rozhodla, zavolať sestričke na gynekológiu. Sestrička mi povedala, že som nemala čakať ale hneď ísť na pohotovosť a teda, že mám hneď prísť.

Mala som pár dní pred poradňou tak mi ju sestrička hneď spravila, moč aj tlak som mala v poriadku a pribrala som necelé dve kilá.

Ako som prišla k lekárke a povedala jej prečo som tu skôr, povedala mi to isté, že sme mali ísť hneď na pohotovosť, pretože takéto bolesti nie sú v poriadku.

Samozrejme ma lekárka skontrolovala a prehliadla či som pozatváraná. Ako končila, povedala, že našťastie áno, pretože ak by nie tak by sme tu teraz plakali obe. K tomu dodala, že som ale stále dosť tuhá/tvrdá/napnutá, tak som dostala hneď injekciu nospy.

Ultrazvuk mi nerobila, iba počúvala srdiečko, ktoré najskôr nevedela nájsť. A ja aj napriek tomu, že som tam bábo cítila som sa strašne zľakla. No po chvíľke bolo krásne počuť srdiečko lekárka sa potešila a mne od šťastia vyhrkli slzy. 

Lekárka sa ma opýtala, či chcem ísť ležať do nemocnice, že by to bolo dobré. To som však odmietla a tak som jej prísľúbila kľudový režim doma. So zdyvhnutým ukazovákom, že ak budem mať znova takéto bolesti tak sa mám hneď zbaliť a ísť na pohotovosť. 

Predpísala mi magnosolv, no-spu a guajacuran. 

Sestrička ma objednala na ďalšiu poradňu ale že ak budem potrebovať mám prísť hneď. Po injekcii som ešte mala 10 minút sedieť vonku v čakárni. 

Napísala som manželovi že je všetko v poriadku, ale že musím spomaliť a menej stáť a chodiť a akokoľvek sa namáhať.

Deň za dňom utekali a my sme sa konečne dočkali 3D sona.

Lekár sa ma najskôr opýtal na výsledky testov a či som mala alebo mám nejaké ťažkosti, tak som ukázala výsledky testov a opísala udalosti posledných dní.

Keď som už ležala vošiel dnu manžel a naše 3D sa začalo. Najskôr nám lekár ukázal a skontroloval všetky orgány, tváričku a chrbticu. Našťastie bolo všetko v poriadku. Merianie bolo trošku náročnejšie pretože bábo sa stále hýbalo :D takže aj spraviť nejakú peknú fotku zabralo dosť času. Manžel sa pýtal viac ako ja, zaujímalo ho kde čo je 🙂. Chvíľku pred koncom sa nás lekár opýtal či už vieme pohlavie. To sme samozrejme nevedeli.

Tak sa nás opýtal čo by sme chceli. Naša odpoveď bola jednoznačná, že nám záleží hlavne na tom aby bolo v poriadku. Lekár bol však neoblomný :D a opýtal sa teda inak, že čo by sme radšej.

Ja aj keď som si myslela, že to bude dievčatko povedala som, že chlapčeka a manžel taktiež, že chlapčeka :D.

A lekárová odpoveď? No tak máte smolu bude to slečna :D. Naša radosť bola stále rovnako veľká, pretože sme boli hlavne radi že je v poriadku. Predpokladaná váha našej princeznej bola 429g čo zodpovedalo presne 21+4tt a v takomto týždni sme boli aj podľa posledného dňa menštruácie 🙂.

Z ambulancie sme obaja vychádzali s úsmevom na perách a šťastný.

Zvyšok 5.mesiaca sme sa pripravovali na Vianoce a prežili ich hlavne v kľude a pokoji. Manžel mi začal pomáhať ešte viac vo všetkom v čom sa dá.

A čo  moje bolesti?

Tak pokial som veľa nestála alebo nechodila tak bolo všetko v poriadku. A aj prípadné bolesti mi prešli do piatich minút ako som si ľahla. A aj tvrdnutie bruška bolo občasné a hlavne nebolestivé.

A čo na záver?

Snáď iba toľko, že 3D ultrazvuk je naozaj dobrý pre pokoj duše, že je bábo v poriadku. A že ja som sa v tomto mesiaci poučila, že je naozaj lepšie ísť na pohotovsť zbytočne ako potom plakať. Dnes už viem, že by som tak dlho nečakala.

17+6tt konečne 5.mesiac tehotenstva. Dni utekali a tak ako manžel aj ja som bola šťastná, že je všetko v poriadku a tešili sme sa na ďalšiu poradňu a samozrejme 3D ultrazvuk.

Bábo v brušku už o sebe dávalo vedieť každý deň aj keď som si nebola na začiatku istá či cítim správne alebo nie :D. Každá budúca mamina tieto prvé pohyby opisuje inak. A keďže ja som prvorodička, nemala som ani tušenie čo mám očakávať.

Takže ako by som tieto pohyby opísala ja? No tak asi ako jemné narážanie alebo ťukanie v brušku. Veľa budúcich mamičiek hovorí o bublinkách v brušku, ja som však toto bublinkovanie necítila 🙂.

A keď som si už bola istá, že naozaj cítim bábo tak som bola veľmi preveľmi šťastná, je to naozaj krásny pocit, keď vám to malinké stvorenie vedome alebo nevedome dáva o sebe vedieť.

Od teraz som tomu venovala pozornosť každý deň. A často som iba ležala, dívala sa na bruško, občas ho hladila a užívala si tento zázrak prírody.

Niekedy to skúšal aj manžel, ale vtedy sa bábo schovalo a hralo sa na schovávačku :D a keď dal ruku preč znova sa začalo vrtieť.

No tento povedzme neúspech manžela neodradil a skúšal každý deň. Až raz sa bábo rozhodlo, že dobre teda no tak ja sa ti ukážem :D od tej chvíle už bolo jedno či som mala na brušku ruku ja, manžel alebo ani jeden z nás bábo sa nám prestalo hrať na schovávačku.

Ale boli aj dni keď som ho celý deň necítila, tak ako každá budúca mamička aj som sa vtedy trochu zľakla. A tak som začala hľadať čo robiť aby som ho ucítila.

Niekde som vyčítala, že je treba si ľahnúť na chrbát a 3x sa z hlboka nadýchnuť do bruška. Povedala som si, že to teda skúsim. A ono to fungovalo :D.

Všetko bolo v poriadku až do obedia pár dni pred poradňou.

Niekedy okolo obeda ma začalo bolieť podbruško, ako keby som mala každú chvíľu dostať menštruáciu. Hneď so si ľahla a dúfala, že to prejde. Manžel mi priniesol večeru, spravil mi čaj a staral sa o mňa ako vedel. No na bolestiach sa nič nemenilo, stále trvali a občas boli trošku silnejšie. Každá návšteve wc bola pre mňa utrpením, pretože som sa bála toho, čo uvidím na toaletnom papiery.

Ani jeden z nás netušil čo robiť. Ísť na pohotovosť? Neísť na pohotovosť? Prejde to? Neprejde to? 

Ja som nejako zaspala. Presne o polnoci som sa zobudila na bolesti. Stále so strachom som šla na wc, rozhodnutá, že pôjdeme na pohotovosť.

Po wc som si ešte na chvíľu ľahla a v tej chvíli zrazu všetko prešlo, žiadne bolesti, ťahanie, nič. A hneď som ucítila aj bábo.

Manžel sa zobudil a opýtal sa ma ako mi je, povedala som, že dobre. Od tohoto večera, vždy keď večer vstávam na wc, sa zobudí aj manžel a opýta sa ma či je všetko v poriadku.

Asi si viete predstaviť ako som sa ukľudnila a znovu ani neviem ako zasapala.

Ako to celé pokračovalo a čo nám ukázalo 3D v ďalšom článku 🙂

    Po prečítaní odkazu od manžela, som išla do práce s naozaj o veľa lepšou náladou a už som verila iba tomu, že to naše bábo bude v poriadku.

Aby sme nemysleli na nedávne udalosti tak sme si s manželom na každý deň a víkend pripravili nejaký pekný program. Boli to hlavne výlety do prírody ale aj do miest kde sme ešte neboli.

No ja sa priznám, že aj napriek tomu som sa stále trochu bála a keď som mala v práci voľnú chvíľku tak som si ešte stále niečo o tom prečítala.

Dni v práci aj voľna ubiehali a ja som sa konečne dočkala ďalšej poradne. Pri sestričke prebehla kontrola moču, váhy a vzala druhý odber na triple test.

Potom som išla k lekárke. Tá sa ma najskôr opýtala ako sa mám a potešilo ju že som pribrala (hoci iba kilo, ale pribrala ;) ). Potom sa pozrela na výsledky z prvého odberu a ihneď mi začala všetko vysvteľovať a zároveň ma ukľudňovať. Povedala mi aj o možnosti odbere plodovej vody, v prípade, že aj ďalší výsledok bude pozitívny. To som však hneď odmietla, s tým že veríme, že bude v poriadku, a ak nie tak sme aj s manželom rozhodnutý si to malé šťastie nechať.

Potom prišlo na rad sono. Bábo nám krásne narástlo a všetko bolo v úplnom poriadku, lekárka zmerala ešte aj nosovú kostičku a jej dĺžka bola tiež v poriadku. Podľa PM sme boli 16+3 a podľa sona stále dva dni pozadu 16+1 ako na prvom meraní.

Na pohlavie som sa rozhodla ešte nepýtať. A nedostala som ani fotku, pretože bábo sa nám po kontrole otočilo chrbátikom a riťkou, takže na fotke by som mala iba chrbticu :D . Pri odchode z ambulancie mi lekárka povedala, že si mám volať o výsledky už o pár dni a keď budú pozitívne mám hneď prísť. Ak negatívne, tak ďalšia poradňa o 4 týždne.

Od sestričky som už odchádzala, naozaj utvrdená v tom, že bábo bude v poriadku. Hneď som zavolala manželovi a oznámila mu že bábo je podľa sona v poriadku a výsledky z druheho odberu budem mať o pár dní.

Cez víkend sme ja ani manžel ani raz nespomenuli triple testy. V pondelok ráno som volala.

A výsledky boli negatívne čísla vyskočili krásne hore DS 1:2 800 a NTD 1:11 000. A úprimne vám poviem, že sestrička mi to hovorila s ozajstnou radosťou v hlase 🙂 . 

Ja som hneď písla sms manželovi, a ten bol rovnako šťastný ako ja. Takže teraz už bolo iba treba čakať do ďalšej poradne, ktorú budem mať až v 5.mesiaci.

Sestrička mi ešte odporučli pre pokoj duše 3D sono. Dlho som premýšľala či ísť alebo nie. Nakoniec sme sa však rozhodli, že pôjdeme. Nech bábo poriadne ešte premerajú a skontrolujú. Na 3D sono ma pán doktor (moja lekárka 3D nemá) objednal na 21.12. takže by to mohol byť taký predčasný vianočný darček.

4.mesiac stále bežal a ja som na sebe konečne začala pozorovať, že mi je dobre a začína mi chutiť jesť. Dokonca som mávala dni kedy som mala pocit že to jedlo ide do studne bezo dna :D . Po niekoľkých mesiacoch som sa konečne poriadne najdela. 

Bruško zatiaľ moje okolie nijako neregisrovalo, keďže pod vetrovkou, kabátom alebo hrubším svetrom ho vidieť nebolo.

Ja som si však už začínala aj vďaka nemu plne uvedomovať, že som tehotná.

Tak napríklad také obyčjané obutie topánok a zaviazanie šnúrok mi už začínalo trvať dlhšie. 

V tomto období som už začínala, premýšľať nad kúpou nejakého tehotenského oblečenia. Ako prvé som sa rozhodla si kúpiť nejaké pekné šaty na zimu, tehotenské pančucháče a nejaké tie tehotenské nohavice. No zatiaľ som iba pozerala a nič nekupovala pretože som chcela počkať do 5.meisaca.

A čo na záver? Možno iba toľko, že 4.mesiac je z hľadiska práve týchto triple testov pre väčšinu budúcich mamičiek psychicky asi najnáročnejší. A pokial si každá z nás týmto neprejde, tak si naozaj neuvedomí aké je ťažké mylsieť pozitívne a veriť, že všetko dobre dopadne 🙂

13+3tt začiatok 4.mesiaca bol tu. Dni ubiehali ako voda, a ja som si už zvykala na vykukujúce bruško z ktorého som sa každý deň viac a viac tešila.

Ako som písla v predošlom článku, posledný týždeň 3.mesiaca sme s manželom premýšľali ako to oznámiť jeho rodičom a mojim sestrám.

Rozhodli sme sa, že najskôr to oznámime rodičom. V nedeľu sme išli k nim na návštevu aj s fotkou zo sona, že im to povieme. Problém bol iba v tom, že sme ešte stále nevedeli ako :D .

Takže to vzal do svojích rúk manžel, že to rodičom povie on a vypýtal si fotku sona. Ja som nemala ani tušenia ako to bude prebiehať a myslím, že môj manžel tiež nie. Ale súhlasila som, veď prečo nie, sú to predsa jeho rodičia.

Ako sme tak u nich sedeli a prešli prvotnou konverzáciou o tom ako sa máme a čo máme nové, manžel vytiahol fotku a povedal im, že im niečo ukáže.

Nasledujúcich asi 5 minút bolo pre nás naozaj zábavných. Rodičia fotku otáčali, študovali, premýšľali a dokonca si vypýtali aj lupu, pretože nevedeli prísť na to, na čo sa to vlastne dívajú :D.

Keď sa potom otec opýtal čo to teda má byť, manžel dopovedal : budete dedo! :D Obaja sa na nás pozreli a zhodne sa opýtali s radosťou v hlase ANO?! No a po gratuláciach a objatiach prišlo na rad opätovné študovanie fotky, keďže už vedeli na čo sa to vlastne dívajú.

V pondelok prišli na rad moje sestry. Keďže každá z nás býva inde, a ja som nechcela aby to jedna vedela skôr ako druhá, tak som im obom cez internet poslala v rovnakom čase fotografiu s popisom : ahojte ak pôjde všetko ako má vidíme sa niekedy koncom apríla ;). Tam nebolo čo vysvetľovať keďže obe už deti majú.

Tak a takto sme to oznámili najbližšej rodine, nikomu inému sme to zatiaľ nehovorili. 

4. mesiac ubiehal a ja som sa už nevedela dočkať toho super obdobia o ktorom všade píšu, že sa vám vráti energia a ústúpia žalúdočné problémy. Zatiaľ sa nedostavilo.

Ale prišlo niečo iné, niečo čomu som do tej doby bola odhodlaná venovať minimálnu pozornosť, pretože veď sú to len čísla, ktoré nemusia vôbec nič znamenať.

Avšak ako mi sestrička zavolala a oznámila mi výsledky moje odhodlanie sa niekam stratilo a ja som sa v zlomku sekundy cítila ako ten najmenší človek na tejto planéte.

Výsledky z prvého odberu triple testov bol POZITÍVNY 1:110.

Sestrička počula na mojom hlase, že som z toho smutná a tiež mi vravela, že sa nad tým nemám zbytočne stresovať a či som náhodou nebola chorá. Že to môže tento výsledok ovplyvniť. S obrovskou hrudou v hrdle som sestričke odpovedala, že nie nebola, a že sa teda pokúsim byť v kľude.

Opak bol však pravdou. Hneď ako som zložila sa mi do očí vtisli slzy a ja som ich nevedela nijako zastaviť. V práci som bola našťastie sama a tak som nemusela nikomu nič vysvetľovať.

Zbytok pracovného dňa som premýšľala či a ako to mám povedať manželovi a vo voľnej chvíľke som sa o tom čo to snažila nájsť na internete. Nechcela som aj jeho zbytočne stresovať. 

No potrebovala som to niekomu povedať a tak som mu cestou z práce zavolala a povedala, čo sa teda udialo.

Manželova reakcia ma naozaj prekvapila a na rozdiel odomňa zachoval chladnú hlavu a snažil sa ma upokojiť keďže ja som sa zasa rozplakala. Po telefóne sa mu podarilo ma ukľudniť a pozdvihnúť mi náladu s tým, že to bude určite v poriadku.

Po príchode z práce sme sa o tom znova začali zhovárať, teda začala som ja, manžel videl ako ma to trápi a tak prišlo opäť na rad ukľudňovanie a zmena témy aby som na to nemyslela.

Čo sa mu aj podarilo. Ale tento náhly stres a strach sa na mne prejavil a ja som asi o hodinku neskôr kľačala nad záchodom a zvracala. Moj žalúdok bol tak stiahnutý, že nestrávil nič čo som v ten deň zjedla. Až vtedy som si uvedomila, že takto naozaj ubližujem babätku aj sebe a vzala som si manželove slová k srdcu a verila som, že bude všetko v poriadku.

Ráno pred cestou do práce som na stole v kuchyni našla napísaný na papieriku odkaz od manžela. Pred odchodom do práce (chodí do práce skoro ráno) mi napísal na papierik, že už na to nemám myslieť, že bude všetko v poriadku, že sú to len čísla a že ma ľúbi. 

Asi si viete predstaviť ako niečo také poteší a naozaj pomôže ak sa cítite zle.

Viac o našom 4. mesiaci v ďalšom článku nech toho nie ja na jedno prečítanie veľa a nech vás to veľmi nenudí ;)

9+0tt, bez nejakých väčších ťažkostí som sa prehupla do 3. mesiaca. Od posledného sona som stále premýšľala, nad tým malým srdiečkom, ktoré tak krásne bilo. Nevedela som sa dočkať ďalšej návštevy lekárky a ďalších správ a našom malom stvorení.

Pomaly mi začínalo vykúkať malé bruško, a ja už som mala problém sedieť v zapnutých nohaviciach. Takže som si pri každej príložitosti keď som mohla rozopla gombík :D. 

Moja váha sa prvé dva mesiace nijako nezmenila. A tak ma to bruško tak trochu prekvapilo ale aj potešilo, asi ako každú budúcu mamičku.

Konečne som bola 9+4tt. To bol deň keď som bola objednaná k lekárke na ďalšiu kontrolu.

K lekárke som išla znova celá netrpezlivá a tak trochu aj so strachom či je všetko v poriadku. Keďže som "už" bola 9+4tt čakala som, že už dostanem aj tehotenskú knižku.

Čakanie v čakárni bolo tentoraz veľmi krátke a ja som sa ani nestihla napiť poriadne vody, takže na sono som šla s takmer prázdnym močovým mechúrom.

Hneď ako mi lekárka začala robiť sono, tak sa ma s úsmevom opýtala či som sa zabudla napiť vody :D

Ale našťastie to asi veľmi nevadilo, pretože už o malú chvíľku sa na obrazovke objavilo to malinké stvorenie. A poviem vám bol to úžasný a zároveň neuveriteľný pohľad. 

Pretože aj napriek tomu, že si o tom niečo prečítate aké je veľké a čo sa s vami a vo vašom brušku deje, je ťažké si to predstaviť.

To malinké stvorenie mávalo ručičkami, nožičkami a srdiečko krásne blikalo. Sestrička aj lekárka sa usmievali rovnako ako ja. 

Ako som sa dozvedela, od lekárky tak je málo detičiek, ktoré sú tak skoro už tak aktívne. Takže sme sa všetky tri dívali na monitor s úsmevom na perách :D

Naše druhé sono dopadlo veľmi dobre. Všetko bolo v poriadku aj keď podľa sona sme boli 9+2tt. Od lekárky som ešte dostala fotku. Na tej však toho nebolo veľa vidieť skôr to bola taká rozmazaná machuľka :D.

Podstatne však pre mna bolo to že je všetko ok a že ja viem čo je kde na tej fotke. Lekárka ma objednala znova o tri týždne na ráno, pretože mi bude robiť aj odbery. Tehotenskú knižku som zatiaľ nedostala. Ale to ma vôbec nemrzelo, veď to nie je až tak podstatné 🙂

Cestou do práce som manželovi poslala sms, že je všetko v poriadku, že mám aj fotku. Po práci som manželovi ukázala fotku a samozrejme vysvetlila čo kde je :D.

Dni ubiehali, a ja som začala mať v práci celkom stresujúce obdobie. Priznám sa, že boli dni kedy som si aj poplakala, pretože už toho bolo naozaj na mňa veľa. 

Počas tohoto obdobia som ani nie za týždeň schudla kilo. A začínala som sa báť o to malinké stvorenie. Vedela som, že stres mu ubližuje rovnako ako mne. A vedel to aj môj manžel. Pomáhal mi ako vedel. Keď som v práci nevedela, ako ďalej, tak mi vravel, že veď to nevadí, veď to nie je nič hrozné nejako bude. A mal samozrejme pravdu, ale na mne sa už asi začala ukázovať tá tehotenská precitlivenosť.

Postupne sa to v práci ukľudnilo a ukĺudnila som sa aj ja. 

Tri týždne, utiekli ako voda a ja som šla na ďalšiu kontrolu, to som bola 12+2tt. K lekárke som tentoraz išla hlavne so strachom či je všetko v poriadku.

Vody som sa tentoraz už napila dosť, a samozrejme ako to už býva v čakárni som čakala snáď večnosť. 

Sestrička sa hneď opýtala, či som sa dnes už napila vody :D

Odmerala mi tlak, zvážila ma a začali mi vypisovať tehotenskú knižku. Potom som išla konečne k lekárke. Tá ma najskôr prehliadla či som "zatvorená" a potom mi spravila sono. Malinké bolo v poriadku! Stále krásne aktívne a všetko v úplnom poriadku podľa CRL sme boli stále dva dni pozadu takže 12+0tt. 

Dostala som už druhú fotku. Táto však bola krásna. A nebolo ani treba vysvetľovať čo kde je 🙂

Potom ma sestrička poslala wc aj s pohárom v ruke a zobrala krv do niekoľkých skúmaviek.

Pred odchodom som dostala balíček pre tehotné, fotku a tehotenskú knižku so slovami, že mám prísť opäť o tri týždne už aj s ranným močom.

Tak a táto kontrola bola vlastne moja prvá poradňa.

Posledný týždeň tretieho mesica sme sa už s manželom začali zhovárať o tom ako to oznámime jeho rodičom a mojim sestrám.

Ale o tom až na budúce ;)

Každá z nás prežíva, každý deň, týždeň či mesiac tehotenstva inak. Ja vám dnes napíšem o tom ako som prežívala svoje prvé dva mesiace ja.

Keďže na to že som tehotná som prišla až v 4+2 tt , tak som prvý mesiac ani nevedela, že som tehotná. Čo znamenalo, že som sa nijako a v ničom neobmedzovala. A ani to moje tehotenstvo sa na mne nijako neprejavovalo, až meškaním menštruácie.

Po tom ako som to oznámila manželovi, som premýšľala čo a ako ďalej. Nemala som ani tušenia čo mám vlastne robiť. V hlave som mala zrazu veľa otázok a takmer žiadne odpovede. Jednou z otázok bolo, kedy ísť k lekárke.

Áno na internete sa dá nájsť všetko, ale aj tu sa odpovede na túto otázku rozchádzajú. A ako som zistila, dosť často to záleží od samého lekára kedy sa rozhodne sa na vás pozrieť alebo vám vziať aspoň krv.

Ja som sa teda rozhodla ísť hneď ďalšie ráno sa opýtať sestričky čo mám robiť, veď za opýtanie nič nedám.

Sestričke som vysvetlila o čo ide, ona sa ma opýtala kedy som mala poslednú menštruáciu, pootočila kolieskom a oznámila mi, že tu som ešte skoro a objednala ma o dva týždne. Dodala, že vtedy už bude možno aj srdiečko.

Tak a takto sa skončila moja prvá návšteva u lekárky ako už budúcej mamičky. 

Z ambulancie, som vychádzala usmiata, pretože som sa už vtedy tešila, ako na monitore uvidím biť to maličké srdiečko.

Po návšteve lekárky, som si začala čítať čo sa všetko sa vo mne odohráva, aké zmeny ma čakajú a ako sa vlastne počítajú mesiace.

Po prečítaní zopár článkov, som si uvedomila, že sa už o chvíľku dostávam do druhého mesiaca. Čo ma veľmi potešilo. Prečo? Hlavne preto, že som nemala žiadne nevolnosti, svrbenia a ani bolesti. Jediné čo ma pobolievalo bolo podbruško ako pred menštruáciou.

4+4tt začala som druhý mesiac 🙂. Ešte pár dni po tomto som verila, že jediné vďaka čomu budem vedieť, že som tehotná bude rastúce bruško.

Nebolo. Začali ma bolieť prsia, a zrazu som malá každý deň žalúdok ako na vode. Nevedela som či som hladná alebo najedená, či budem zvracať alebo nie, začala som byť v kuse unavená a prestávali mi chutiť niektoré jedlá.

Asi po týždni som začala mať silné svrbenie zo spodu. A nemohla som piť čistú vodu pretože ma z nej napínalo. 

O tom svrbení som si dosť čítala a aj sa radila, pretože je to naozaj nepríjemné. Nejaké lieky a maste som brať nechcela. A tak som úplne vyradila cukor a sladkosti (ktoré aj tak,patrili k jedlám čo mi postupne prestávali chutiť). Po každej sprche to bolo na pár hodín celkom dobré, ale ako som prichádzala z práce tak už sa to zasa nedalo vydržať.

Po pár dňoch som sa rozhodla spraviť si kúpeľ so sódou bikarbónou a pár kvapkami tee tree oleja.

Tento kúpeľ bol pre mňa ako spasenie, už na ďalší deň som si uvedomila obrovské zlepšenie. Cukor a sladké som naďalej nejdedla a umývala som sa iba čistou vodou. Takže keď som konečne bola 6+4tt a šla som k lekárke, nemala som so svrbením žiaden poblém.

6+4tt prvé sono! K lekárke som išla s nadšením a zároveň aj so strachom či bude všetko v poriadku. Aj keď som v čakárni asi nečakala dlho, mne to s plným močovým mechúrom a nervozitou pripadalo ako večnosť.

Ako mi lekárka začala robiť sono, tak bola nejakú tú chvíľu ticho a ja som sa už začínala báť. No naštastie potom prehovorila, že pozrite ako mu bije srdiečko 🙂

A naozaj, na monitore krásne blikalo to malé srdiečko plné života. Pri odchode z ambulancie som dostala iba upozornenia, že máme byť s manželom pri sexe zdržanlivejší aj keď vyzerá byť všetko v poriadku, a že sa mám zdravo stravovať. 

Sestrička ma objednala na ďalšiu kontrolu o tri týždne. Ja som z ambulancie vychádzala plná emócii a s úsmevom na perách. Na chvíľu som aj zabudla, že mi treba na záchod :D.

Cestou do práce od lekárky som manželovi poslala sms, že je všetko v poriadku a že srdiečko krásne bije. Deň v práci bol pre mňa zasa ako v nejako opare, pretože som okolie vnímala iba tak nejak okrajovo :D.

S manželom sme rozhodli o tom nikomu nehovoriť až do konca 1.trimestru. No okolnosti to trošku zmenili a my sme to o pár dni povedali mojim rodičom. Bolo to hlavne preto, že im chodievame dosť často pomáhať, a ja už som teraz nechcela dvíhať ťažké, a klamať sme nechceli tak sme im povedali pravdu. Obaja sa veľmi potešili a sľúbili, že nikomu nič nepovedia (svoj sľub splnili 🙂 ).

Moje nevoľnoti boli stále rovnaké. Ešte sa k nim pridalo každodenné alebo skôr každovečerné nafukovanie.Čo bola moja záchrana? Jogurty a acidofilné mlieka.

Každé ráno som vstávala o trošku skôr pretože mi to trvalo o dosť dlhšie pokiaľ som sa dostala z postele k raňajkám.

Z práce som stále chodievala pešo, ale znížila som tempo. Nechcela som aby ma každý deň z práce vozil manžel, pretože som chcela mať aspoň nejaký pohyb.

A ako to vyzeralo keď som prišla z práce? No, každý deň takmer rovnako :D. Cesta z práce mi teraz trvala asi tak hodinu a 15 minút. Po príchode som sa najedla, zvalila na gauč a nepohla sa asi dve hodiny :D. Potom sprcha, spravila som čo bolo treba a o deviatej večer som už ležala pod perinou :D.

Takto nejako, ubiehal celý moj 2.meisac. Takže ja hovorím že 2.mesiac tehotenstva, je lenivý mesiac ;)

Dnes som sa rozhodla podeliť s vami o tom ako som to oznámila manželovi.

Kto si prečital môj 1.článok vie, že naše bábo je vytúžené a zároveň je to také malé prekvapenie.

Takže na to, že som tehotná som prišla keď som už bola v 4+2tt podľa MS (asi preto, lebo tú menštruáciu som stále nemala ideálnu, ale držala som sa tej poslednej).

Ako sa mi na prvom teste hneď ráno objavili dve čiarky, tak som tomu nemohla uveriť a manželovi som zatial ešte nič nepovedala. V ten deň, som si cestou z práce kúpila ešte jedno dvojbalenie testov.

Ďalšie ráno som si teda jeden test spravila a tie dve čiarky tam boli stále 🙂. Celou cestou do práce som sa usmievala, takže som asi na ľudí okolo seba pôsobila ako blázon alebo ako pod vplyvom. Čo som vlstane aj bola :D, keďže som už bola pod vplyvom tehotenského hormónu.

Po pár hodinách v práci som sa rozhodla si spraviť aj ten druhý test (pre istotu), stále dve čiarky. Úsmev na perách silnel a ja som začala premýšľať ako to povedať manželovi. Predsa len niečo také, že bude otcom neoznamujem každý deň. Deň v práci ubiehal, ľudia na mňa rozprávali, ale ak mám byť úprimná ani netuším ako som tento deň v práci dokázala vydržať. 

V hlave som si premietala rôzne scenáre ako to oznámiť manželovi. A poviem vám, že som na nič neprišla :D.

Manžel končí v práci skôr ako ja, ale v ten deň po mňa do práce prišiel autom (inak chodievam pešo, keďže sa po práci rada prejdem a domov to mám cez 3km).

Celú cestu domov niečo rozprával, ale ja nemám ani tušenia čo :D. Po príchode dal dokopy svoj bicykel, ktorý si práve opravoval a snažil sa mi vysvetliť, že kde bola chyba a ako to opravil a že teda ide ho o chvíľu von niekam do lesa prevetrať.

A ja som sa rozhodla, že mu to teraz nejak poviem (stále som nevedla ako). Vytiahla som si z tašky jeden z testov a stále premýšľala, čo povedať. 

Samozrejme som nepovedala ani slovo iba som ukázala test. Manžel sa chvíľu pozeral a potom sa opýtal či som teda tehotná a či naozaj. Evidentne to bolo pre neho rovnaké prekvapenie ako pre mňa.

Obaja sme mali v očiach slzy radosti a ja som sa až v tom okamihu začala naozaj tešiť.

Tento krátky článok, je venovaný každej "snažilke", ktorá sa snaží otehotnieť, ale nejde to hneď na prvý krát.

Takže na začiatok sa vám trošku predstavím, mám 31 a niekoľko rokov som užívala antokoncepciu s ročnou prestávku. Tú som však užívala, hlavne kôli pleti a vlasom ktoré mi vypadávali.

V januári, tohoto roku sme sa s manželom rozhodli, že už je aj čas na potomka. Takže antikoncepciu som už v tomto mesiaci brala posledný krát. Lekárka mi poradila, že hneď po vysadení je celkom vysoká šanca na uchytenie. 

A tak sme sa s manželom snažili a snažili, ale zázrak sa nekonal. Čo sa dialo ďalej, už asi viete. Rozhádzaná menštruácia, zhoršenie pleti, a zasa vypadávanie vlasov. 

Prišiel čas vyskúšať niečo iné, niečo na prírodnej báze. Začala som užívať bylinkové čaje z byliniek, ktoré sme si na jar začali aj zbierať. Bylinky zbierame už niekoľko rokov, ale až tento rok sme sa zamerali na tie, ktoré by mi mali pomôcť. Patrila sem hlavne pŕhľava, hluchavka biela ale aj žltá, alchemilka, mäta, imelo - to sme kupovali.

Čaj z týchto byliniek som stále namiešala a pila každý večer. 

K tomuto som si kúpila ešte pupalkový olej, ktorý som mimo iného aj užívala. Na pleť som ešte používala živočíšne uhlie a čierne mydlo ( tieto dve veci používam ešte stále). Pleť sa mi naozaj začala pekne zlepšovať a aj vlasy sa ukľudnili. Samozrejme, že som dúfala, že sa podarilo aj niečo iné.

No, ale nepodarilo. 

A čo teda vyskúšať ďalej? Vitamíny určené pri plánovaní. Tak som si jedne kúpila. Užívala som ich asi meisac, ale bolo mi to proti srsti, tak som prestala. Tehotná som stále nebola. Menštruáciu som mala stále rozhádzanú. Niekdy to bolo 23 dní a niekedy 31. 

Niekedy v polovici júna som sa rozhodla ísť k lekárke (ako ste si už asi všimli, veľmi trpezlivá nie som) . Lekárke som vysvetlila, o čo ide a tá ma objednala na krv, ako sú na tom moje hormóny a či teda vôbec môžem otehotnieť.

Výsledky boli na prekvapenie dobré. Takže som dostala papier pre manžela na spremiogram.

S manželom sme sa dohodli, že počkáme do septembra a ak sa nepodarí tak tam v septembri pôjde.

A poviem vám úprimne, frekvencie snaženia sa znižovali a my sme sa milovali a nie sa už snažili. Nebrala som už žiadne doplnky, žiadne čaje, dokonca som zabudla užívať aj lieky na alergiu, ktoré som užívala pravidelne. V práci toho bolo veľa a bolo leto, čo znamenalo čas výletov a turistiky.

Čas utekal a my sme na otehotnenie na tieto dva mesiace aj zabudli.

Ale čoskoro sme si na neho spomenuli keď som si v polovici augasta uvedomila, že mi mešká menštruácia. Po dvoch týždňoch meškania som si spravila test a boli tam krásne dve čiarky 🙂

Takže u nás, platila tá stará rada, prestaň sa snažiť a stále na to myslieť a ono to príde samo v ten správny čas 🙂