My už bohužiaľ nemáme....
Ja starých rodičov už nemám, zažila som už len tých z maminej strany, ale ak by aj este zili, nie je na čo spomínať, teda myslím na nič pekné, nezaujímali sa o nás, keď sme tam prišli na návštevu, bolo to len okrikovanie, kritizovanie, zachmurene tváre, nezažila som milé pohladenie, vystiskanie, záujem, rodičia, moji aj sesternicini sa vyhrážali, ze za trest pôjdeme na prázdniny k "babke", ked sme neposluchali. Takže v dobrom závidím každému, kto má starých rodičov, na ktorých s láskou spomína alebo ku ktorým s radosťou chodil a chodí, musí to byť veľmi fajn. Co ma ale mrzí viac je to, že ani moje deti nemajú takýchto starých rodičov. Zažili len rodičov z mojej strany, dedo záujem nula bodov, naopak, vždy dal najavo ze ho obťažujeme a jediný úsmev počas celej návštevy bol keď sme odchadzali, babka tiež nemusí naše návštevy, všetko ju obťažuje, a pritom je zdravotne úplne v poriadku, také ze deti na víkend, v žiadnom prípade neprichádza do úvahy, pritom sú už veľké, ja to nepotrebujem, strazenie, aby sa o nich starala, chcela by som to len kvôli zazitkom a vzťahu medzi nimi, ale to sa hneď začne vyhovárať, až je mi to na smiech a vyhadzovala by mi to ďalších x rokov na oči. Raz tak strážila dcéru 2 hodiny, pritom celý čas spala a počúvam o tom doteraz ako sa ona, citujem, obetovala, že mi postrazila jej vnúča... ale veľmi sa čuduje, prečo jej vnúčatá neskacu okolo krku keď tam prideme. Takže je to krásne mat takéto vzťahy, ja netuším aký je to pocit, bohužiaľ.
Ja na starkú myslím každý deň...rozvrátila celú rodinu, moju mamu dohnala svojou jedovatosťou, zášťou a negativizmom k silným depresiám...výsledky vidím každý deň.
Jasné, z jednou starkou-testinou bývame tak tu prekvapujeme každý deň 😅 s k mojim rodičom som šla poobede s deťmi...