Génová definitíva?

Klinčeky nerozkvitli alebo génová definitíva?

Mám na kuchynskom okne debničku s červenými klinčekmi, ktoré v lete celkom pekne kvitli a robili mi radosť. Pred zimou mi priateľka poradila, že ich nemám dávať preč z okna, že prežijú zimu, ak ich pred mrazmi ochránim tak, že obalím debničku celtovinou. To som urobila a mala som dobrý pocit aj keď zima akosi neprichádzala. Veď ona príde a bude to mať zmysel. Ale pred Vianocami stále ešte ani chýru po mraze a snehu. Tak mi deň pred Štedrým dňom napadlo na slávnostný vianočný stôl odstrihnúť pár púčikov, ktoré akoby už boli v procese rozvíjania, keď udrel prvý októbrový chlad a zastavil ich rast. Možno majú šancu v teple sa ešte rozvinúť. Odstrihnuté púčky som vložila do peknej vázičky a umiestnila do obývačky na stôl, ktorý máme pod oknom, kde je dosť svetla. Na Štedrý deň som ako obyčajne podvečer chystala stôl. Dospelý syn asistoval a keď bol stôl hotový a klinčeky na ňom, pochválil netradičnú výzdobu. A mal za čo – klinčeky boli na pohľad iné, rozvíjali sa. Boli krásne, a tak som celá dojatá a nadšená nešetrila na ich adresu slovali chvály, akéže sú len krásne a múdre, že sa rozvíjajú. No a hneď som poľutovala púčiky, ktoré som ponechala vonku. Tie, pravdaže, ostali tak ako boli, nezmenené. V chlade nemohli rásť. Vzápätí mi napadla paralela s človekom. Aj ten vyhľadáva teplo. Lebo teplo podporuje rast aj pohodu, a podporuje aj život. To má rád rovnako človek aj rastliny, každý živý organizmus to potrebuje. Pribúdajúci chlad a zima na jeseň umŕtvujú prírodu. A tak je to aj s človekom, pomyslela som si. Kto už v ľudských vzťahoch vyhľadáva chlad, odmeranosť a odťažitosť? Nikto. Nepoznám nikoho takého a som presvedčená, že ťažko sa nájde taký masochista, čo by toto preferoval, a ak, je to neuvedomené, teda ide o patológiu. Iste, toto sú úvahy, ktoré myslia na dospelých ľudí. Ale ako je to s bábätkami, ktoré sú úplne odkázané na svojich opatrovníkov, najmä na mamu? Najmä ide o matku, tak čo sa deje s dieťaťom, ak je matka chladná či odťažitá? Ak sa neprihovára dieťaťu nežnými slovami, nebozkáva ho, netúli ho. Ćo sa deje s dieťaťom, ktorého matka komunikuje úsporne, jej tvár je stále vážna a dieťa nemôže cítiť jej cit, a vrelosť už vôbec nie – ? A čo sa deje s dieťaťom, ktorého matka je príliš športovo založená alebo v kontakte s dieťaťom sa prejavuje hlučne alebo obhrublo? Nuž, dieťaťu to istotne nemôže vyhovovať… Tu na chvíľu odbočíme.

Významný americký bunkový biológ Bruce H. Lipton vo svojej knihe Biológia presvedčenia, v druhej kapitole nazvanej „Ide o prostredie…“ hovorí: „Nikdy nezabudnem na ten kúsok múdrosti, ktorej sa mi dostalo v r. 1967, prvý deň, kedy som sa ako doktorand naučil klonovať kmeňové bunky. Trvalo mi však niekoľko desaťročí, kým som si uvedomil, aký význam mala táto zdanlivo jednoduchá múdrosť pre moju prácu a život. Môj profesor, radca a zanietený vedec Irv Konigsberg bol jeden z prvých bunkových biológov, ktorí zvládli umenie klonovania kmeňových buniek. Povedal mi, že keď klonované bunky, ktoré študujem, chorľavejú, príčinu treba hľadať najskôr v prostredí, nie v samotnej bunke.

Ibaže väčšina bunkových biológov o múdrosti týchto tkaninových kultúr nemala ani poňatia. A vedci sa rýchlo prestali venovať vplyvu prostredia po tom, ako Watson a Crick objavili genetický kód DNA. Aj sám Charles Darwin na sklonku svojho života pripustil, že jeho evolučná teória nedocenila úlohu prostredia. V roku 1876 napísal: Podľa mňa najväčšia chyba, ktorej som sa dopustil, bola, že som nevenoval dostatočnú pozornosť priamemu vplyvu prostredia, teda potrave, klíme, a tak ďalej, ktoré pôsobia nezávisle od prirodzeného výberu. …V čase, keď som písal O pôvode druhov, a potom ešte niekoľko nasledujúcich rokov, nedokázal som nájsť jediný presvedčivý dôkaz priameho vplyvu prostredia. Teraz je ich mnoho. (Darwin, 1888).

Lipton pokračuje: „Čo gény aktivuje? Odpoveď elegantne sformuloval v roku 1990 H. F. Nijhout v príspevku nazvanom Metaphors and the Role of Genes and Development (Metafory a úloha génov a vývoj, J. Nijhout, 1990) kde predkladá dôkazy, že myšlienka, že gény riadia biológiu, bola opakovaná tak často a tak dlho, až vedci zabudli, že ide o hypotézu, a nie o pravdu. Názor, že gény ovládajú biológiu (rozumej tu: prospievanie človeka, bábätka), je v skutočnosti predpoklad, ktorý nikdy nebol dokázaný, naopak, najnovšie vedecké výskumy ho spochybňujú. Nijhout hovorí, že genetické riadenie sa stalo metaforou našej spoločnosti. Chceme veriť tomu, že genetickí inžinieri sú novodobými lekárskymi kúzelníkmi, ktorí dokážu liečiť choroby a okrem toho tiež stvoriť nových Einsteinov a Mozartov. Ale metafora nie je to isté ako vedecky dokázaná pravda.“  Nijhout pomenúva skutočný stav vecí takto: Ak je nejaký gén potrebný, signál z prostredia, nie vnútorná schopnosť samotného génu – aktivuje prejav daného génu.“ Inými slovami, pokiaľ ide o genetické riadenie, „ide o prostredie… …“.

Iný významný odborník, slovenský psychiater, MUDr. Jozef Hašto, ktorý sa venuje fenoménu vzťahovej väzby, hovorí: „Nutne musíme predpokladať, že interakcia medzi organizmom a prostredím aj na úrovni CNS (Centrálna nervová sústava) vedie k zmenám na úrovni génových regulácií. Napr., že vzťahové skúsenosti pôsobia cez rôznych bunkových a biochemických sprostredkovateľov až k expresii alebo represii určitých génov. Môžeme očakávať, že to bude platiť nielen pre „bežné adaptácie“ na „bežný život“, ale aj pre patogénne skúsenosti.“ (Vzťahová väzba [s podtitulom Ku koreňom lásky a úzkosti], vyd. Vydavateľstvo F, Trenčín 2005).

Zopakujem: „Ide o prostredie…“.

Vráťme sa k matkám a deťom. Matky svojím správaním vytvárajú prostredie okolo seba, teda aj prostredie dieťaťa. Matka určuje a ovplyvňuje prospievanie dieťaťa svojím správaním, nastavením, vyjadrovaním a láskyplným „rozhovorom“ s ním aj s patričnou mimikou, skrátka všetkými svojimi prejavmi vrátane poskytovania telesného kontaktu (nežné dotyky), dojčenia, nosenia či spania s dieťaťom, čo sú tri atribúty vytvárania bezpečnej vzťahovej väzby. Tento fenomén je z hľadiska dieťaťa vysoko želaný rámec pre jeho vývoj a mala by si ho želať, samozrejme, aj matka. Nateraz ponecháme bokom úvahy o tom, že sa o tomto nemusela v našej spoločnosti orientovanej na výkon a prevažne hmotu vôbec dozvedieť. Takže to, či sa dieťa rado a ochotne prisáva, či reaguje (prisatie/neprisatie, pokoj/nepokoj, spánok/nepokojné bdenie) na jej slovný prejav tak, ako si to ona predstavuje, či sa nechá od nej uspať alebo upokojiť a za ako dlho, ovplyvňuje jedine ona. Je rozdiel, ak matka dieťa nehladká, ak sa neusmieva a k dieťaťu hovorí vážne a málo, neoslovuje ho zdrobnelinou, a matkou, ktorá sa naň usmieva, osloví ho jemnejšou podobou jeho mena a hlasom plným lásky a obdivu. Dieťatko prvej matky sa môže neochotne prisávať, môže byť plačlivé a akoby nikdy spokojné. Takisto môže opakovane štrajkovať – odmietať prisatie. Zatiaľ čo dieťa druhej matky práve pre jej láskyplné nastavenie a prejavy z toho plynúce sa bude ochotne prisávať a spokojne sať. Dieťa prvej matky môže menej spať a ťažšie zaspávať, kým dieťa druhej bude zaspávať rýchlejšie a bez plaču, lebo matka spieva alebo sa mu s láskou prihovára, šepká mu a ukolísava ho hlasom aj objatím. Táto matka svojím nastavením vytvára atmosféru lásky, podpory, prijatia a bezpečia, kedy všetko ide ľahšie. Vysiela svojmu dieťaťu posolstvo o svojom šťastí, že ho má. Prvá matka svojou odťažitosťou či chladom kontaminuje prostredie dieťaťa, a toto potom nemôže dobre „fungovať“, nemôže sa rozvíjať. Je ako ten púčik ponechaný na okne v decembrovom chlade. V praxi to potom vyzerá tak, akoby nič nefungovalo a na dieťa sa nabalia prívlastky: nespokojné, urevané, neurotické, nespavé. A matka kladie tvrdú otázku: čo vlastne chce, je predsa najedené…  Nuž, je nedorozumenie očakávať, že dieťaťu stačí najesť sa. Aj ono potrebuje to, čo my: akceptáciu – prijatie, bezpečie a priateľskú (u dieťaťa nežnú) komunikáciu a ľudské teplo. A potrebuje to oveľa, oveľa viac ako my. Ak to nedostane, už nejde iba o stagnáciu, ako je to s tými púčikmi na okne, ale o zmar. Tie púčiky, koré ostali na okne sa už nikdy nerozvijú, lebo prežili šľahy mrazu. Matka prvého typu nevedomky marí normálny vývoj dieťaťa, nielen iba dojčenie či svoju laktáciu. Všetko sa môže veľmi skomplikovať, matka je vyčerpaná a dieťa je čoraz nešťastnejšie. A bludný kruh sa uzatvára.

Za tým, že matky sú také aj onaké môžu opäť prevažne ich matky. V inom mojom článku som nedávno citovala švajčiarskeho psychiatra C. G. Junga, ktorý sa v roku 1935 vyjadril ohľadom neuróz detí, že nie deti, ale predsa dospelí majú problémy. A že „ťahá“ za uši matku, nie dieťa, pretože rodičia spôsobujú neurózy detí. Proti tomuto vyjadreniu niet výhrad, dieťa si predsa svoju neurózu nespôsobí samé.

V poradenskej praxi sa stretávam s matkami oboch typov, ale našťastie prevažujú tie druhé, dobre komunikujúce, citové a nežné, no stáva sa, že aj tieto matky žijú v rozličných nedorozumeniach s dieťaťom ohľadom jeho očakávaní. To býva však ľahké napraviť, ale stretnutie s matkou prvého typu býva veľmi náročné či už na energiu mentálnu a citovú, ale aj na emočnú inteligenciu. Zopakujem: „Ide o prostredie…“ teda v tejto situácii, kedy sa vedomosti u poradkyne predpokladajú automaticky, ide podstatne o prostredie, ktoré ona vytvára – ide o schopnosť taktu, o správny odhad výberu a použitia komunikačných nástrojov. Ide o presne pre túto matku namiešané slová, gestá a mimiku z ingrediencií ako sú: porozumenie, ohľad, pochvala (musí sa niečo pozitívne nájsť!), ohľaduplné poukazy na problematický a kontraproduktívny moment danej komunikácie s vyvarovaním sa akéhokoľvek náznaku posudzovania s následným opätovným prejavením porozumenia a navrhnutím alebo aj predvedením produktívneho, odporúčaného spôsobu. Ak sa matka dozvie od poradkyne, ktorá jej príde radiť ohľadom dojčenia v situácii, že dieťa sa odmieta prisávať, pričom včera sa ešte „trochu“ prisávalo a ona má boľavé prsia plné mlieka – že v prvom rade má svoje dieťa osloviť pekne, a nie „Poď sem, ty potvora“ – ako som to pred pár dňami počula od mamičky prvého typu za 5 minút až trikrát – môže to byť pre ňu priam zázračná medicína, niečo oslobodzujúce a zachraňujúce. Matka v opísanej situácii, a ak je typ 1., potrebuje krízovú intervenciu, a nie poukazy na protokoly pre pomoc s dojčením, aby ostala zahanbená a vydesená. Ak poradkyňa s empatiou „namieša“ pre ňu poukazy na vhodné správanie sa a komunikáciu s dieťaťom, dostane tak matka v prijateľnom „obale“ metódu, prostriedok, ktorý je pre ňu nástrojom pomáhajúcim zázračne vyriešiť všetko, teda aj problémy s dojčením, prisávaním dieťatka, laktáciou atp. Jednoducho: „Ide o prostredie…“

Ale, pravdaže, kto niečo nemá, nemôže to dávať. U poradkyne je predpokladom takéhoto zmysluplného správania a následnej úspešnosti akýsi „orgán“ skladajúci sa z emočnej einteligencie, z rozhodnutia používať prevažne cit ako funkciu vnímania a posúdenia, riadiť sa ním, a to všetko podopreté vedomosťami nielen o dojčení, ale aj o psychických potrebách dieťaťa, o jeho vývine z psychickej stránky, o interakcii matky a dieťaťa, ako o stavebnom materiáli dieťaťa, kde je významný fakt schopnosti zmysluplnej komunikácie matky smerom k dieťaťu, ktorý determinuje jej prostredie. Teda správna voľba spôsobu komunikácie s matkou – mäkkosť prejavu a výber slov, pričom by sa nemali používať slová obsahujúce negatívne „ne-„ intonácia plná porozumenia, ako aj schopnosť zmysluplne využívať nielen očný kontakt, ale aj kontakt dotykový, ak to tak pocíti, ale najmä potenciál svojho srdca.

Táto matka mi už v telefonickom kontakte deň pred radením oznámila, že nie je príliš uvedomelá matka. „Ale chcem dojčiť“, povedala. Hm… je fakt vecná až drsná, ale chce dojčiť, a to je hlavné, pomyslela som si. Keď sme sa nasledujúci deň ocitli vo vyššie opísanej situácii („Poď sem, ty potvora“), bolo nutné zahájiť lobbing za dieťa. Nebolo možné čakať úspech pri radení ohľadom dojčenia, ak matka nie dostatočne vníma zákonitosti komunikácie, a to v celkom všeobecnej rovine, obecne, nielen s dieťaťom. Keď počula vysvetlenie aká energia plynie z našich slov a aká sa skrýva za našimi myšlienkami, a čo vlastne očakáva 7-dňové dieťa od matky, že očakáva prijatie, bezpečie a ohľady, ako aj láskyplnú blízkosť a nežnú komunikáciu, táto žena akoby skamenela. Neprerušila ma, tak som pokračovala chválou dieťaťa, že je úplne normálne a múdre (áno, aj tak sa to dá nazvať) a že všetky jeho inštinkty sú zdravé, keďže zjavne očakáva niečo iné, ako ste doteraz dávali, takže vám gratulujem – porodili ste zdravé a pridávam, že aj krásne dieťa! – A toto dieťa si určite zaslúži láskyplné zaobchádzanie, ohľaduplné a plné citu a porozumenia… však?

Matke vtedy už po tvári tiekli slzy. A plakala etapovito po celý čas poradenstva, takmer dve ďalšie hodiny. Dieťatko napokon tvrdo zaspalo v jej pevnej náruči, kedy ho, možno po prvýkrát, náruživo a tuho objala.

Matka prijala všetky rady ohľadom dojčenia a logistiky života s dieťaťom, podstatné však bolo, že na základe precítenia usmernenia ohľadom komunikácie s dieťaťom a kontaktu s ním, je vysoko pravdepodobné, že tieto rady bude vedieť aj dobre aplikovať, a tak budú mať aj efekt.

Niekedy matka vysloví o dieťati čosi takéto: „Je neurotické, zdedil to po manželovom otcovi, ten je nervák. Gény nepustia, máme smolu.“ Alebo: Je nespavec, moja stará mama…“. Je nezmysel zvaľovať všetko na gény. Vyššie uvedené citácie z odbornej literatúry a opísaná poradenská situácia a mnohé podobné potvrdzujú, že nikdy nejde o pôsobenie génov ako takých. Ani vo vysoko krízových situáciách nejde o to, lebo gén ako taký nespôsobuje nič, je „iba“ potenciálom na vývin dačoho, ak dostane príslušný podnet z prostredia. Gény nespôsobujú správanie, nepokoj či nespavosť dieťaťa ani jeho zúfalstvo. „Dieťa už v tele matky, pri narodení a ďalej plne disponuje neurobiologickými koordináciami (Panksepp, 1998 z knihy J. Hašto, Vzťahová väzba), ktoré umožňujú fungovanie celého radu vrodených spúšťacích mechanizmov a pohybových vzorcov…“ , teda má plne k dispozícii aparát vnímania a cítenia (Rodičovstvo od počatia, Thomas Verny). Cítenie ako nástroj vyhodnotenia (opäť C. G. Jung) mu neomylne diktuje reakcie na podnety z vonkajšieho prostredia, teda na to, čo mu vysiela matka. Tá cez jeho funkciu cítenia ovplyvňuje jeho životný pocit, a tým jeho vývoj buď tým alebo opačným smerom. Matka „posiela“ dieťaťu buď chlad a odťažitosť alebo vrúcnosť a lásku. Matka vyžaruje buď teplo (láska) alebo chlad (zima). A púčik sa buď rozvíja alebo stagnuje. U ľudí – prospieva, je spokojné a harmonické alebo sa dostáva do chaosu a nepohody a za dverami stoja psychické problémy. A tie nespôsobujú gény. Vždy ide o traumy zraňovanej duše.

 All you need is love, pred 47 rokmi spievali Beatles a oslovili celý svet. Neviete náhodou o nejakom remake, ktorý by oslovil niektoré terajšie mladé matky…? Alebo stačí toto? http://www.youtube.com/watch?v=CLEtGRUrtJo

Alena Kolesárová, poradkyňa pre dojčenie a život s dieťaťom, terapeutka EFT