Cestujem MHD. Nastúpi mamička so synom, asi 3 - 4 ročným synom (S). Ten si chce sadnúť na miesto vyhradené pre straších, ale mamička mu vraví, že tam nepôjde sedieť, lebo zároveň s nimi nastúpila staršia pani, ktorú tam chcela pustiť.

S: Ale ja tam chcem sedieť!

M (trpezlivo a pedagogickým tónom): Nemôžeš, to je miesto pre starších, vidíš, že tá teta má paličku, bolia ju nohy.

S: Ale ja chcem!

M (už dôraznejšie): Vysvetlila som ti, že nemôžeš.

S: Ale ja tam chcem sedieť! Ale ja tam chcem sedieť! Ale ja tam chcem sedieť....(dookola)

M (podráždene): Nemôžeš a už sa o tom nebudeme baviť.

S: Ale ja chcéééém! (dosť hlasno)

M: Keď budeš kričať, nedostaneš keksík.

S: Ale ja chcem keksík!

M: Tak buď normálny.

S: Ale ja tam chcem sedieť! Ale ja tam chcem sedieť... (chvíľu opakuje, potom chvíľu pauza a pokračuje pokojným hlasom): Chcem byť normálny.

M: Dobre, tak si sadneme na túto voľnú sedačku (iná ako vyhradená, S s keksom v ruke súhlasil a M ho usadila oproti sebe k oknu na sedačku).

Ako S chrúme keks, kope nohami – mamu – ale tá sa cez to radšej bez komentára prenesie, je rada, že je ticho. Keď S zje keks, chytá kadečo a prsty si dáva do úst.

M (upozorňuje): Nedávaj si špinavé ruky do úst, budeš chorý.

S (nereaguje)

M (berie na pomoc lekárku): Nedávaj si tie špinavé ruky do úst, budeš chorý a pôjdeme k lekárke a tá ti dá tááááku (názorne ukáže akú obrovskú) injekciu.

S (nereaguje)

M (lekárka nezabrala, skúša iné): Ak s tým neprestaneš, nepríde k nám návšteva (ktorá mala prísť).

S (znova nič)

M (zúfalá vytiahne posledný kaliber): Ak s tým neprestaneš, poviem to tatinovi.

S (zhrozený, v strachu piští): Niééé, niééé, taninovi niééé - táto veta zazneje veľakrát, silnou intenzitou, plačlivo, zúfalo. M je spokojná, že S si prestal oblizovať špinavé prsty ale začína jej vadiť, že už príliš dlho na seba v MHD upútavajú pozornosť. Tak S hrozí tým, že vystúpia na ďalšej zastávke, ale on furt piští, že tatinovi niéééé. Samozrejme, na ďalšej zastávke nevystúpia, lebo idú o kus ďalej. Ale syn stále kričí, až je mi úzko z tej predstavy, čo s ním ten otec urobí. Vystúpia na tej istej zastávke, čo ja. Mama ho z MHD musela ťahať, nechcel vystúpiť. Potom som ich stretla ešte raz  - išli do obchodu – aj to spolu ešte niečo prejednávali....

Och. Smutné (ešte stále mi v ušiach zneje ten zúfalý plač – tatinovi niéééé). Možno by stačilo, ak by hneď na začiatku M s ním vystúpila a išla pár zastávok peši, potom by si vážil hocijaké miesto na sedenie.