Novembrové chryzantémy

Nie som si istá, či je november ten správny mesiac na prevratné ideály. Hoci tri jednotky v prvom novembrovom dátume sú zaiste sľubným predznamenaním úspechu. Ja to tentokrát nevzdám! Nebudem predsa čakať, kým mi odpadne aj posledný gombík na nohaviciach, kým natlačím do bachora všetky vianočné koláče a vyvalená na gauči budem rozmýšľať nad nekonečným zoznamom novoročných predsavzatí. To už bude múza zaiste za horami za dolami a ja budem s príchodom Nového roka nariekať do vankúša nad nesplnenými ideálmi.

Podobný scenár som tu už raz riešila. Teraz to nehodlám dopustiť, ani náhodou! A keďže nielen z chleba žije človek, a rovnako nielen z pestovania kultu vlastného tela, potrebuje aj iné ducha povznášajúce aktivity. Svoju vlastnú psychohygienu. Ja jednoducho musím písať. Písať, čarbať, tvoriť, vymýšľať, fotiť, dokumentovať – moje postrehy, úspechy aj neúspechy, radosti i starosti, každodenné všedné udalosti. Rada by som sa o ne podelila aj s vami.

November nepatrí medzi moje obľúbené mesiace v roku, ale má osobité čaro spomienok a nostalgie. Neuznávam síce celý ten skomercionalizovaný americký humbuk okolo Hallowenu, napriek tomu aj my doma s deťmi každoročne vyrezávame svetlonosov, zháňame po tržniciach či od známych zo záhradky tekvičky rôznych rozmerov, farieb a tvarov, zapálime ich večer na okne a varíme tekvicovú polievku.

Pre mňa je november Dušičkový mesiac. Milujem tieto sviatky. Krásne pestrofarebné črepníky chryzantém, teplé mihotavé svetielka sviečok na cintorínoch, ticho, pokoj. Vždy s deťmi čítame náhrobné kamene, počítame roky, kto koľko žil, kedy sa narodil, koľko sa dožil, čo sa vtedy stalo, kde sme boli my v tom čase. Drmolíme modlitbičky za dušičky a vždy máme dopálené prsty od zápaliek. Spomíname, ale aj ďakujeme. Naozaj je za čo. Že sme ešte tu, na tomto svete, že stále máme možnosť žiť svoj život podľa našich predstáv, usmiať sa na druhého a pomáhať si. Že si môžeme plniť sny, dávať predsavzatia, schudnúť tých nepodarených 5kg, s ktorými dookola bojujem, zdolať plankovú výzvu, prečítať celú Austenovú, napísať blog, upiecť Pavlovej tortu. Nevieme, koľko to budeme, tak nech každý deň stojí zato!