Máme tu marec! Neverím! Veď len nedávno sme otvárali prvé okienko na adventnom kalendári. Potom búchali šampanské, jačali pri ohňostroji, donekonečna sa objímali a priali si šťastný nový rok. Prežili mrazivý január v kožuchu na saniach a šedivý február, u nás, žiaľ, v znamení kiahní. A teraz marec! Prísľub jari, predlžujúcich sa dní, prvé snežienky a narcisy, viera v ústup všetkých škôlkarskych bacilov, a v neposlednom rade je to tak trochu aj môj mesiac. V marci mám totiž narodeniny.

Tohtoročný marec začína výnimočne - Popolcovou stredou a začiatkom 40-dňového pôstu. Inak, vedeli ste, že Pôst trvá nie 40, ale 46 dní? Nedele sa totiž do pôstnych dní nezahŕňajú.

Už len samotné slovo "pôst" nemá u väčšiny ľudí pozitívnu konotáciu. Skôr sa nám pri ňom vybavia sivé, jednotvárne, monotónne dni, ktorých podstatou by malo byť odriekanie, striedmosť, pokánie či všednosť. Aj ja som ho tak veľmi dlho vnímala. A vždy ma hnevalo, že rok čo rok oslavujem narodeniny práve v tomto "šedivom a nevýraznom" období, keď sme už dávno pochovali basu a dali zbohom okázalým fašiangovým plesom. Mala som pocit, že som o niečo ukrátená, že vlastne ani nie je dôvod oslavovať pribúdajúci počet sviečok na torte, a ešte k tomu v Pôste! Veď čo je už len pozitívne na pripomínaní pominuteľnosti človeka, tak výstižne vyjadrené v Biblii: "Prach si a na prach sa obrátiš?"

Ale viete čo? Prestavala som svoje vnímanie! Áno, raz tu nebudeme, raz sa všetko skončí, ale teraz ešte máme život vo svojich rukách! Každé obdobie roka je jedinečné a nezaslúži si byť akýmkoľvek spôsobom zaznávané. A stíšenie sa, schúlenie do klbka a krátke rozjímanie nad smerovaním mojich ďalších krokov dokonale spadá do tohto obdobia a je tak veľmi potrebné a žiadúce! Pomôže človeku lepšie sa spoznať, spomaliť, pouvažovať, zvážiť, nasmerovať sa. Rozhodla som sa pre očistu nielen fyzickú, ale aj duševnú a duchovnú. Opäť si dávam predsavzatia a chcem sa posunúť dopredu.

Prvoradé sú moje deti a môj manžel. Chcem skôr ráno vstávať, aby som si stihla dať s mužom rannú kávu a odcvičila ranný workout jogy. Dokonca som sa prihlásila na spoločné hodiny pilatesu každú stredu o 7,15. Rozhodla som sa menej bezcieľne rolovať webovými stránkami a plytvať časom na bezduché a plytké bulvárne články a bezobsažné diskusie pod nimi od simplexných indivíduí. Stiahla som si aplikáciu Biblia a nastavila 47-dňový plán čítania na Pôst. Raz sa možno odhodlám aj na ten celoročný naprieč celou Bibliou, ale momentálne si vystačím aj s menšími, čiastkovými cieľmi. Okrem toho chcem viac čítať fyzické knihy, cítiť  ich typický tlačiarenský puch a reálne ich držať v ruke, listovať strany, založiť záložku.

A keďže presne o tri mesiace (Wau! To fakt už len tri mesiace?) odlietame na dovolenku, je najvyšší čas spáliť všetky zimné tukové zásoby. Striedmosť v jedle - aj v tom mi bude Pôst určite mimoriadne nápomocný.

Nuž, odhodlanie by bolo. Už len veľa síl, pevnej vôle a motivácie vytrvať! Držím nám všetkým palce, aby sme každý nový deň využili na zdolávanie malých výziev, prekonávanie vlastnej lenivosti a rozširovanie obzorov. Lebo horizonty sú nekonečné.

zdroj foto: pixabay

Viete, čo je u nás nové? Máme karanténu! Nedávno nás totiž navštívil zákerný vírus varicella-zoster, takže máme plnú domácnosť bodkovaných detí. Ešteže sú len dve! Vždy si poviem, aké by bolo super mať aj tri, či štyri (deti), ale keď ochorejú, je to nočná mora aj pri dvoch.

Ale k veci. Áno, máme kiahne. Nefalšované ovčie kiahne.

Začalo to pred troma týždňami, keď som si domov zo škôlky priniesla umrnčané a mrzuté decko, ktorému sa záhadne nechcelo tristý raz vyliezť na kopec a pustiť sa na boboch dole, ako to za bežných okolností bývalo zvykom. Doma som mu vyzliekla spotené tričko a, kde sa vzali - tu sa vzali, žmurkali tam na mňa tri červené vodnaté bodečky a na brušku ďalších päť.

                                                       Zdroj: microbewiki.kenyon.edu

Staršia Drnda zvreskla a na pol dňa sa zabarikádovala v izbe, lebo "Fúj, mami, on ma nakazí!" Veru nakazí, drahá moja, a tou barikádou už teraz zmôžeš tak ničovaté nič, lebo kiahne sú infekčné už 48 hodín pred výsypom.

Tak sa u nás začala kiahňová tortúra. Prvé dva dni len pomaličky pribúdali nové ďobky, Junior však bol živý a veselý. Ani ho nič nesvrbelo, a tak som sa predčasne tešila bezproblémovému priebehu ochorenia. Kríza nastala na tretí deň. Dieťa sopľavé, umrnčané, podvečer už aj zimnica a teplota. A ako bonus plné ústa kiahní. Na jazyku, na ďasnách, prisahala by som, že aj na zuboch. Nič nejedol, nechcel piť, nerozprával. Celé zle. Trvalo to ešte tri dni, potom sa už prestali vyhadzovať nové vyrážky, robili sa chrastičky, teplota klesla a my sme si vydýchli.

                                                                Nešťastný Junior

S našou obvodnou pediatričkou som konzultovala jeho stav len telefonicky, keďže som nechcela šíriť vírus v preplnenej čakárni detskej ambulancie plnej chorých detí. V tom čase totiž u nás zúrila chrípková epidémia. Lekárka mi poradila užívať antihistaminiká proti svrbeniu a vyrážky potierať tekutým púdrom, prípadne nechať len voľne vysušiť, prvé dni sprchovať podľa potreby a potom kúpať v repíku alebo hypermangáne. Svokra mi priniesla ampulky na posilnenie imunity. Sú v nich živé črevné baktérie a 6 druhov vitamínu B. Terapia zabrala.

Stále som naivne verila, že Drnda sa tomu vyhne. Mala ísť na lyžiarsky výcvik spolu s ďalšími tridsiatimi deťmi zo škôlky, na ktorý sa toľko tešila. Inkubačná doba je však neúprosná a vychádzalo to presne na inkriminovaný týždeň. Varicella-zoster nesklamala a potvrdila svoju vysokopercentnú úspešnosť nákazy. Ráno tretieho dňa lyžiarskeho mi na brušku ukázala prvé tri červené bodky. A na chrbte ďalších päť. Lyže sme zavesili na klinec a namiesto karnevalu na snehu zahájili karneval v posteli. Musím povedať, že Drnda to celé znášala oveľa horšie ako mladší Junior, má milión menších či väčších vyrážok úplne všade, najviac však na tvári a niektoré sa jej vyhodili aj v kútiku oka a na dolných viečkach, takže to vyzeralo, akoby mala jačmeň. Dva dni mi preplakala v horúčkach a zimnici a nemohla ani len mrknúť okom. Ako pravú ženskú jej ako prvé napadlo, či ten poďobaný ksichtík bude mať už navždy, lebo to by sa už Miško v predškolskej triede určite začal obzerať po novej frajerke.

                                                        Najhorší deň, ale spánok lieči

Tri týždne sú za nami a už si hádam môžem vydýchnuť. Kiahne sme porazili a získali sme doživotnú imunitu! Super! Už nikdy viac táto pliaga v našej domácnosti! Pravdu povediac, keby som sa mohla dnes ešte raz rozhodnúť, asi by som využila možnosť dostupnej vakcíny proti kiahňam a dala deti zaočkovať. Je to síce len úplne bežné a banálne ochorenie, ale u nás to ani u jedného bezproblémový priebeh nemalo. Nehovoriac o takmer mesačnej karanténe, keď sa človek nemôže pohnúť z domu. Chvalabohu, že nás to nechytilo v lete.

                                                    Bodky, bodky, kam sa len pozrieš

Možno je tento článok trocha nadsadený, patetický, pritiahnutý za vlasy. Nie je to ani úplne najbežnejšia téma, o ktorej by sme si poklebetili pri kávičke, alebo na detských pieskoviskách. Hoci sa týka každej z nás. Lebo my, ženy, sme proste neustále v jednom kole.

Nie som lekárka, ani žiadna fundovaná odborníčka. Som len pozorovateľka a aktívna prežívateľka. Niekedy otrávená, náladová, precitlivená, inokedy zas euforická, plná energie a odhodlania. Ja a mojich 28 dní.

Už asi viete, o čom točím. Jasné, záhady a inotaje menštruačného cyklu.

Cyklus náš každodenný

Neviem, či v tomto prípade platí, že čím viac okolo toho všetkého človek vie, tým viac sa stáva otrokom tohto zacykleného hormonálneho zázraku. Odkedy sme sa snažili o bábätko, som dokonale zasvätená do pojmov ako bazálna teplota, ovulácia, luteálna fáza, žlté teliesko, progesterón a tucet iných. Teda, jasné, že aj predtým som mala dosť rozsiahle vedomosti z biológie, ale až vtedy som to začala reálne vnímať. A vraj to súvisí aj s vekom. Čím je žena staršia, tým citlivejšie dokáže vnímať a prežívať jednotlivé fázy. A to nielen pozitívne momenty, ale, žiaľ, dosť výrazne aj tie negatívne.

Fáza: Bacha na mňa!

Zoberme si len toľko skloňovaný PMS. Predmenštruačný syndróm. Môj "obľúbený".   Nástup postupný, ale neprehliadnuteľný. Prvým jasným signálom je nevysvetliteľná antipatia voči svokre. Inak je to zlatá a ústretová žena, v tomto období, môžete ma aj zabiť, všetko, čo povie alebo spraví, ma neskutočne irituje. Držím sa radšej od nej čo najďalej. A pre pokoj v rodine aj svoj jazyk za zubami.

Cvičenie? Nechcem, nemôžem, nebudem. Premotivovanú hviezdu online workoutov Jillian Michaelsovú by som najradšej utopila a celému jej vyškerenému tímu vylepšila ksichty prezretými paradajkami. Alebo pokazenými vajciami. Dám krk na to, že ani Dominika Cibulková by nevyhrala Turnaj majsteriek v tejto fáze. Neexistuje. To by nebehala po kurte ako s vrtuľou v zadku, ale skôr ako lunochod po Mesiaci.

V čase PMS si ma pravidelne nájdu herpesy a virózy, ktoré na mňa sadajú ako osy na med. Očividne už so mnou nevydrží ani pani imunita.

Tieto dni ale predsa len prinášajú so sebou aj niečo pozitívne. V tomto období ma nikto len tak ľahko nedobehne. Som podozrievavá a ostražitá. Bez milosti ruším všetky prieskumné a otravné telefonáty od telekomunikačných operátorov, ponuky na uzavretie nových fantastických životných poistení, či extra výhodné výpredaje v obchodných reťazcoch. Vybavím všetky resty, nezaplatené faktúry, objednám sa konečne na preventívku k lekárovi, som priama a racionálna. Ešteže ma môj Drahý v tomto štádiu cyklu nepožiadal o ruku 😀 

Fáza: Slzy, slzy, ibáč, fňuk-fňuk

A to už klope na dvere „červená“ návšteva, s ktorou som už po toľkých rokoch síce zmierená, ale určite nie vyrovnaná. Precitlivená, unavená, umrnčaná tlačím už tretiu Milku alebo inú tukovo-sacharidovú bombu. Nalievam sa urologickým čajom, aby som aspoň trochu spľasla, lebo som naliata ako sud. Utiahnutá a škaredá.

Každým jedným dňom sa ale situácia postupne mení k lepšiemu, vracia sa stratený optimizmus a na nose mi pristávajú okuliare s ružovými sklami. Dôvod na radosť číslo 1: Tento mesiac to mám za sebou! Dôvod na radosť číslo 2: Ďalšie prídu až o mesiac. Najväčší dôvod na radosť má nepochybne môj muž – že to celé prežil bez ujmy na psychickom či fyzickom zdraví. On i jeho mama. 

Fáza: Simply the Best

Nastupuje moje obľúbené obdobie. Toto je čas, kedy by si ženy mali dávať predsavzatia! Čo tam po Novom roku, či iných zaručene motivačných a prelomových dátumoch. Toto je naša chvíľa, ženy! Teraz je čas vyhrať olympiádu, odbehnúť maratón, absolvovať pohovor. To by ma prehovorili aj na splav Nílu. A pokojne by som prikývla aj na 10 strán prekladu do ďalšieho dňa. Dokonca s úsmevom pozvem svokru do divadla a prežijeme príjemný večer.

Fáza: I´m sexy and I know it!

Asi v tom bude mať prsty to oplodneniachtivé vajíčko, ale cítim sa skvele. Ani oblinky na bokoch mi momentálne vôbec neprekážajú. Ani brnkanie môjho muža na gitare, špinavé ponožky na zemi v kúpeľni či plný drez riadu. Toto obdobie jednoducho milujeme – obaja.

Zavrite predomnou všetky nákupné centrá a obchody s handrami! Som schopná minúť majland. Ešteže už pomaličky nastupuje racionálne a pragmatické obdobie a polovica nákupov putuje naspäť do predajne. Lebo sukňa je zrazu príliš krátka, z trička mi preteká sadlo a svetrov mám predsa plnú skriňu.

A teraz mi povedzte, či ten menštruačný cyklus nie je náhodou tak trochu ženskou schizofréniou? Len mi, preboha, nepíšte, že toto nepoznáte, a že ste skvelé, krásne a usmiate 365 dní v roku. Lebo to sa už potom naozaj idem zahrabať do pivnice 😉

Foto: clipartkid.com, clipartix.com, clker.com, nursepsych.com, pinterest.com

Nie som si istá, či je november ten správny mesiac na prevratné ideály. Hoci tri jednotky v prvom novembrovom dátume sú zaiste sľubným predznamenaním úspechu. Ja to tentokrát nevzdám! Nebudem predsa čakať, kým mi odpadne aj posledný gombík na nohaviciach, kým natlačím do bachora všetky vianočné koláče a vyvalená na gauči budem rozmýšľať nad nekonečným zoznamom novoročných predsavzatí. To už bude múza zaiste za horami za dolami a ja budem s príchodom Nového roka nariekať do vankúša nad nesplnenými ideálmi.

Podobný scenár som tu už raz riešila. Teraz to nehodlám dopustiť, ani náhodou! A keďže nielen z chleba žije človek, a rovnako nielen z pestovania kultu vlastného tela, potrebuje aj iné ducha povznášajúce aktivity. Svoju vlastnú psychohygienu. Ja jednoducho musím písať. Písať, čarbať, tvoriť, vymýšľať, fotiť, dokumentovať – moje postrehy, úspechy aj neúspechy, radosti i starosti, každodenné všedné udalosti. Rada by som sa o ne podelila aj s vami.

November nepatrí medzi moje obľúbené mesiace v roku, ale má osobité čaro spomienok a nostalgie. Neuznávam síce celý ten skomercionalizovaný americký humbuk okolo Hallowenu, napriek tomu aj my doma s deťmi každoročne vyrezávame svetlonosov, zháňame po tržniciach či od známych zo záhradky tekvičky rôznych rozmerov, farieb a tvarov, zapálime ich večer na okne a varíme tekvicovú polievku. 

Pre mňa je november Dušičkový mesiac. Milujem tieto sviatky. Krásne pestrofarebné črepníky chryzantém, teplé mihotavé svetielka sviečok na cintorínoch, ticho, pokoj. Vždy s deťmi čítame náhrobné kamene, počítame roky, kto koľko žil, kedy sa narodil, koľko sa dožil, čo sa vtedy stalo, kde sme boli my v tom čase. Drmolíme modlitbičky za dušičky a vždy máme dopálené prsty od zápaliek. Spomíname, ale aj ďakujeme. Naozaj je za čo. Že sme ešte tu, na tomto svete, že stále máme možnosť žiť svoj život podľa našich predstáv, usmiať sa na druhého a pomáhať si. Že si môžeme plniť sny, dávať predsavzatia, schudnúť tých nepodarených 5kg, s ktorými dookola bojujem, zdolať plankovú výzvu, prečítať celú Austenovú, napísať blog, upiecť Pavlovej tortu. Nevieme, koľko to budeme, tak nech každý deň stojí zato!

Boli časy, keď som si myslela, že sa to nikdy neskončí. Že nikdy neustanú pôrodné bolesti, kolikové záchvaty plaču niekoľkotýždňového bábätka, nočné vstávanie a kruhy pod očami, keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a v duchu si priala, nech už má, preboha, aspoň tri mesiace, nech už vie sedieť, nech konečne začne chodiť, utekať, spievať, obliekať sa... Boli časy, keď som si iný režim dňa ako plne sa venovať tomu malému tvorčekovi, nevedela predstaviť. Žila som pocikanými plienkami, dojčením, prvými kašičkami, vratkými krôčikmi a skomolenými slovíčkami.

Tak nejako plynul deň za dňom, prišlo druhé tehotenstvo, druhý človiečik, druhé voňavučké bábätko, a to už mi bolo sveta žiť! Lebo ženu-dvojmatku len tak ľahko niečo nerozhodí. Už vie, že porodiť druhé dieťa je brnkačka, že koliky trvajú len pár týždňov, dojčenie je tá najpohodlnejšia forma výživy, že plač bábätka nie je koniec sveta, a najmä - že to všetko neskutočne rýchlo uletí. Nebolo to náhodou len včera, čo som si z pôrodnice domov doniesla spinkajúci uzlíček, ktorý dnes už hrdo s batôžkom na chrbte cupitá do škôlky? Uštipnite ma niekto, že sa mi to naozaj iba nesníva!

No nesníva, je to fakt realita. Materská skončila. Skončili naše malé každodenné rituály, prechádzky, mamičkovské zrazy na pieskovisku, poobedné spánky. Viem, už som trochu patetická. Nostalgická. Umrnčaná. Ale 6 rokov som tým žila! Naplno! Každučký deň. Tak ma nechajte mrnčať. Aspoň na chvíľu.

A vôbec sa mi nechce debordelizovať skrine, každý deň leštiť podlahu, ani umyť tie špinavé okná, čo som si sľubovala, že urobím, hneď ako budem mať čo len trochu času nazvyš.

Prácu zatiaľ nemám. Bez mučenia priznávam, že ako najlogickejšie riešenie tejto situácie, ktoré sa opiera najmä o moje predchádzajúce 6-ročné skúsenosti, mi z toho všetkého vychádza „to tretie“. Aspoň by som dala príležitosť na klebetenie všetkým škodoradostným "dobroprajníkom", ktorí by ma donekonečna ľutovali a zalamovali rukami, ako som si už definitívne skazila život. A ja by som iba plávala v známych vodách – prvé trojmesačné grcačky prežijem, pôrod pri treťom - to už ani nebudem vedieť, že rodím, a zase si budem môcť tri roky túliť bezbranného mrňúsa. Ten rýchlosťou svetla zase vyrastie a ja budem tam, kde som bola. Alebo ani tam. Lebo napíšte si do životopisu, že máte za sebou 9 rokov MD. To si Vás ani neuložia do databázy. Rolu trojmatky som teda nateraz odsunula na dobu neurčitú. 

Počas materskej som sa naučila háčkovať. Podarilo sa mi pre deti spraviť milunké čiapočky na každé ročné obdobie a vrchol môjho umenia boli dvaja čapatí mimoni a hrkálka pre bábätko, ktorej kvickala hlava a spodná rúčka vyzerala ako penis. Dennodenne obdivujem všetky tvorilky na rôznych handmade portáloch, kde predávajú svoje dielka, a veľmi im fandím. Momentálne mám silné nutkanie zadovážiť si šijací stroj, ale snažím sa byť objektívna k mojim schopnostiam, a túto oblasť asi radšej prenechám profesionálkam.

Zaregistrovala som sa na niekoľko pracovných portálov. V mobile mi neustále pípajú nové e-maily s ponukami od výmyslu sveta, a dokonca som už absolvovala aj svoj prvý pracovný pohovor v živote! Mimochodom, aj druhý, lebo som postúpila do druhého kola. Potom som už dostala len správu, že „s poľutovaním Vám oznamujeme, že...“ Nič. Tak jasné, že som nečakala, že mi vyjde hneď prvá pracovná ponuka. Ale štve ma to ešte teraz, lebo to bola fakt super práca.

Takže nateraz prekladám. Nie riady zo sporáka do drezu, ani knihy zo stola do police. Som prekladateľka na voľnej nohe. Moja práca je kreatívna, nepredvídateľná, často nepochopená a podceňovaná. Áno, aj trochu asociálna. Lebo tvoriť preklad môžete aj v pyžame a s mastnými vlasmi, žmúriac do obrazovky počítača a nemusíte sa za celý deň ani pohnúť z domu. Ale o tom, hádam, niekedy inokedy 🙂

Viem, že nie som jediná, ktorá rieši nové životné obdobie, nové výzvy, ktorá stojí na rázcestí a rozhoduje sa, ktorým smerom sa vydá ďalej. Prajem nám všetkým, aby sme boli odhodlané a vytrvalé vykročiť do novej etapy s optimizmom a úsmevom. Keď príležitosť neklope, postav dvere.

Zdroj foto: loralujames.com, pixabay.com

Minulý týždeň sme boli lyžovať. Keby som si mohla vybrať, určite by som sa vo svojom ďalšom živote narodila v malebnej zasneženej alpskej dedinke. Tie vysokánske končiare, zasnežené strechy, biele čiapočky na plotoch a obťažkané stromy bohatou bielou perinou! Vrchol romantiky u mňa. Boli časy, keď sme sa s mužom prví vozili ráno na lanovke a prví sa spúšťali po dokonalých „menčestrových“ zjazdovkách. Za jediný deň sme prejazdili štyri doliny a stále nám bolo málo. Pochodili sme Alpy aj Dolomity a každý večer "checkovali" skipasy, koľko kilometrov sme v ten deň najazdili. A 40-tka nebola vôbec výnimočné číslo.
Aktuálne máme doma dve malé tornáda a bohate nám stačí somárska lúka za prvou dedinou. Junior síce ešte nevie ani poriadne rozprávať, ale svoj prvý lyžiarsky set už dostal. A ja ako správna lyžiarska maniačka ho priučím láske k tomuto svetovému športu! Ide sa na vec!

Ako také chobotnice

Lyže na streche auta, sánky a boby v kufri, detiská zababušené v overaloch, rukaviciach a šáloch, s vypätím všetkých síl zapnuté v autosedačkách. Ešte lyžiarky a prilby, a konečne vyrážame. Atmosféra zatiaľ výborná.

Naše obľúbené lyžiarske stredisko má len jednu zásadnú chybu. Málo parkovacích miest. A keďže my, čo aká tma bude, vstávame o deviatej, do strediska prichádzame v čase najväčšej špičky a milý ujo v oranžovej veste nás zastavuje už zhruba pol kilometra od strediska. Asi mu ešte nikto nevysvetlil, že rodiny s dvoma deťmi do 6 rokov by mali mať VIP miesta priamo pod svahom. A očividne sa ani nikdy nepokúšal s dvoma tornádami, štyrmi pármi lyží, palicami, bobami, sánkami, lyžiarkami, prilbami a jednou taškou s proviantom presúvať pol kilometra pešo. Musel by byť prinajmenšom chobotnica, aby to všetko odniesol. My s mužom síce chobotnice nie sme, ale sme rodičia, a tí zvládnu všetko. Lyžiarky na nohy, prilby na hlavy, deti na sane, lyže na plecia, občas aj deti na plecia, a ide sa. Kam sa hrabe tá malá americká trénerka s jej cardio workoutami na náš slávnostný pochod na svah!

Cardio workout 

Malého Juniora si dnes beriem na zácvik ja. Dopotená a udychčaná mu zapínam lyžiarky a lyže, na trikrát ho dvíham zo zeme a na paličke robím akože vlek hore kopcom za neúnavného povzbudzovania „MAMA ZABÉÉÉR!“ Fakt vyskúšajte! S lyžiarkami na nohách. A ja som sa hnala do Lidla kupovať závažia??? No povedzte mi, že načo!

Po pätnástich spusteniach z polky kopca, dvadsiatich vstávaniach, dvíhaniach, usmerňovaniach malých neposlušných nožičiek do pluhu, predvádzania lietadielok a neustáleho povzbudzovania a chválenia sa rozhodneme konečne vyskúšať aj vlek.

Paráda! Konečne bude ťahať niekto mňa. Akurát, že krpec chce ísť práve cikať. V pohode, veď stačí vyzliecť len tri vrstvy oblečenia, aby som sa konečne dostala k trakom, ktoré držia oteplovačky. A potom je smädný. A nakoniec zbadá sánky. Takže vyzúvame lyže a hor sa opäť do kopca! V lyžiarkach a s vysmiatym Juniorom na sánkach. Jedenkrát, dvakrát, desaťkrát. Už som oľutovala, že som sa ráno dala presvedčiť na hrubý vlnený sveter a dve vrstvy termobielizne. Ale čo by sme my, rodičia, neurobili pre svoje ratolesti. A pre peknú líniu. Po týždni dovolenky už, myslím, bez problémov zvládnem aj ten nanávidený Cardio online workout.

                                    Zdroj: dietprogramstoloseweight.org

Tak som si povedala, že to napíšem. Že sa trošku poľutujem, vyžalujem, potom si to po sebe prečítam, zistím, že je to kravina na desiatu, a asi to aj vymažem. Ak to práve čítate, tak som ešte stále vo fáze mrnčania nad mojou aktuálnou existenciou.

Minulý rok o takomto čase som bola krásna, štíhla, premotivovaná kočka frčiaca na endorfínoch po docvičení x-tého workoutu od istej šibnutej naspídovanej americkej trénerky. Išlo mi to fakt super, selfie fotky môjho rysujúceho sa 6-packu mi zahltili celú pamäť v smartfóne a pravidelné pondelkové čísla na váhe zvyšovali resp. znižovali moje nadšenie pre nový životný štýl. Skrátka, nevedela som sa dočkať leta, aby som mohla svoje ťažko vydreté úspechy prezentovať pred celým svetom. Dokonca som do veľkých vriec vyseparovala polovicu šatníka v tej nenávidenej veľkosti 40+, aby doň mohli pribúdať sexi vecičky vo veľkostiach začínajúcich sympatickou trojkou. Raz som sa dokonca v skúšobnej kabínke ulakomila na dvoje totálne priliehavé čierne ultra mini šaty – ulakomila rovná sa kúpila, jasné, že som ich aj zaplatila. Našťastie som ich na druhý deň prišla s poslednou dávkou zdravého rozumu vymeniť za letné oblečko pre mojich dvoch čertov. Nejako sa mi to do rána rozležalo v hlave.

Leto prišlo a s ním aj mega horúce dni, kedy som si ťukala na čelo pri akejkoľvek zmienke potenciálnej fyzickej aktivity. Potom to bola skvelá dovolenka v Chorvátsku, kde sme sa denno-denne napchávali tým ich návykovým chrumkavým domácim bielym pečivom a večerné grilovačky nemali konca kraja. Kto by už len na dovolenke myslel na líniu, no nie? A potom rodinná akcia na chate – opojná vôňa opečených špekáčikov a tá priškvarená dobre prerastená slanina!! K tomu krígeľ piva a pekný večer pred nami. Už asi tušíte, kam mierim. Ale metabolizmus frčal neskutočne, pri všetkých tých prehreškoch som na konci leta vážila asi len o dve kilá navyše. Potom prišiel krátky jesenný záchvat v podobe pokusu o nastolenie starého režimu, ten ale nanešťastie neustále narážal na iné bezodkladné (ne)aktivity a zrazu tu boli Vianoce, 13 druhov domáceho vianočného pečiva, 10 žmurkajúcich neskonzumovaných mikulášskych balíčkov mojich ratolestí, ktoré mi zavadzali v špajzi, a vuala k Novému roku plus 8 kilogramov – alebo smutný príbeh ako sa dá zahodiť ročná tvrdá drina.

                        Zdroj: ericasglamour.com

A tak tu sedím, fňukám, nariekam, ľutujem sa a nechápem - resp. chápem až príliš dobre, ale vlastne aj tak nechápem, fakt nechápem, ako to robí tá moja vychrtlá, neustále obletovaná perfektná mladšia segra s tými 49kg aj s topánkami, keď mne len dve deká chýbajú k nenávidenej sedmičke na začiatku čísla na váhe. A prečo som sa zase nominovala za vorvaňa rodiny, keď moja segra s tou istou genetikou a (údajne) aj s tými istými rodičmi nemá ani skoliózu, ani široké boky, ani plochý zadok a ani tie hnusné fialovo-modré pokrčené kŕčové žily na nohách. Ale nezááávidím, kdeže, ja som bola predsa odjakživa prajná duša. Karma je zdarma.

Začínam teda od začiatku. S novými predsavzatiami, novou kuchárskou knihou, novými motivačnými videami, workoutami, túžbami, plánmi, zlyhaniami...Mám nový fitness diár a prihlásila som sa aj do novej výzvy cez Fitshaker. Mimochodom, tie vrecia s oblečením sú už naspäť v skrini. Aj tá XL páperová popôrodná vetrovka. Ale nie nadlho. Držte mi palce!!