Zajtra bude lepšie....

"Ak chcete mať dobrú budúcnosť, musíte sa o to snažiť v prítomnosti "

Takto znela myšlienka na deň 17.6. 2022... Lujza mi po vychádzke povedala , že  od 17tej sa každý deň píše denník.." máš zošit a pero?" spýtala sa ma " pero mám, ale zošit nie, načo? " prekvapene som sa spýtala . " no veď na písanie denníka" a začala mi vysvetľovať zase ďalšie informácie ohľadne režimu a úloh... "tu máš papier a napíš si myšlienku dňa a píš" podala mi vytrhnutú dvojstránku  zo zošita... Ľahla som si na posteľ, papier si položila na knihu, ktorú som mala zo sebou zobrala pero a napísala si myšlienku..  "a čo tam mám akože písať?" spýtala som sa Lujzi, ktorá už mala zapisanej pol strany... " vyjadríš svoje pocity k myšlienke, svoje pocity, aktivity, ktoré boli v daný deň" no  tak môžem písať, že som trištvrte dňa prebačala, koho to tak zaujíma, hovorila som si v duchu.... Tak som začala písať a slzy začali stekať,znova som začala myslieť na deti a chcela ísť domov..

" Prišla som sem po 14 tich dňoch strávených  na detoxe, pretože mám problém z alkoholom, a chcem ho riešiť ešte kým je čas a niesom úplná troska..."

 Takto zneli moje prvé vety v denníku... Samozrejme, že to bola len proforma nech vidia, že aká som už v pohode

." Som po detoxe a hoci som si myslela, že niesom závislá na alkohole, opak bol pravdou" 

Pokračovala som ďalej v písaní fráz, ktoré som si myslela, že sú správne a pomôžu mi dostať sa čo najskôr odtialto doprdele.. Písala som však aj úprimne veci, že je tento deň pre mňa neskutočne ťažký, ako veľmi by som chcela objať svoje deti, ktoré som nevidela už 14 dní aká som smutná, plačlivá a syn má o týžden prijmanie a ja tam túžim byť a slzy mi kvapkali pomaly na  papier...

" vieš čo, tu máš zošit, mám ešte jeden, vlož si ten papier do neho" podávala mi Lujza čistý zošit... "podpíš si ho" prizvukovala mi... 

"Je to pre mňa veľmi ťažké a veľmi ľutujem, že som svoj stres riešila alkoholom. Minulosť však nezmením, ale môžem zmeniť svoju budúcnosť, len sa bojím, že keď tu budem takto zatvorená, bez kontaktu z deťmi a priateľom, že sa psychicky zrútim"

  pokračovala som v písaní a samozrejme v plakaní...

 " tak skúsim zo seba vydať maximum, dať sa čo najskôr do kopy a ísť domou za deťmi, ale dnes je ťažký deň... No môžem si za to sama a teraz to sama musím zvládnuť..chýba mi domou.. No teraz som tu, rozhodla som sa niečo zo svojím životom robiť a musím myslieť na to "...

 Vtedy som netušila, že slovo MUSÍM je úplne na prd, a treba ho nahradiť slovom CHCEM, netušila som aké pandorine skrinky otvorím, ale pisala som to, čo som myslela, že asi by som mala, aby, keď si to prečítajú mi povedia:   " pani W. vy sem  nepatríte môžete ísť domov"Keď som dopisala celu dvojstránku papiera, vložila som ju do zošita, položila na stôl a znova sa schúlila na posteľ  " Poď fajčiť" zavolala ma Lujza " a neboj nedeľu už budeš vyškerená ako päť koruna, to len prvý deň je taký, ja si ho ani nepamätám "                     snažila sa ma povzbudiť..." zajtra bude snáď lepšie " znela posledná veta na zamokrenej dvojstránke vložená do môjho denníka...