Sme tu..

Nasadli sme do sanitky, ktorá mala vzadu jedno lehátko a dve sedačky... Predtým som ešte vypýtala od sanitara mobil a volala priateľovi, že už vyrážame.. Cestou sme si písali, odpisovala som na niekoľko zmeškaných správ, na ktoré som nemala čas tú hodinu, keď som mala telefón a chcela volať s priateľom a deťmi... Už som nebola taká pokojná, začínala som mať strach, kam idem, zase noví ľudia, veď na tej psychiatrii som si už zvykla, už som si s toho občas aj srandu urobila, že veď som medzi svojimi... To som ešte nemala poňatia čo ma čaká najbližšie dni a týždne... Aleš celú cestu nepovedal ani slovo... Znova bol taký ustrachaný, ako v prvý deň, keď prišiel..Chytila som ho za ruku, pozrel sa na mňa usmial a vedela som že cíti, že sme v tom spolu.. Mala som pocit, že ta cesta trvá nekonečne.. V tom som uvidela tabuľu s nápisom Psychiatrická nemocnica Pfilipa Pinela Pezinok.. Sme tu... Srdce mi búchalo, začala som sa potiť a začinala som sa neskutočne báť.. Vystúpili sme pri príjmacej budove kde sme si ešte zapálili na odvahu a vošli do veľkej priestrannej chodby,kde stál sbskár a smial sa na mne ako po chodbe naháňam zástrčku, aby som si nabila telefón... Nevedela som vtedy, že mi je to tak na dve veci... Ešte pri cigarete som sa rozprávala zo sanitárom, či nevie na ktoré oddelenie idem "ale neboj sa, pôjdete na ženské, to už bude otvorené, voľný pohyb, telefón" hovorím si, joj no to by bolo super "ved aha, tam sa nejaké paničky prechádzajú, už idú do bufetu" vzdychla som si "tak vám ďakujem, snáď to bude tak" bola som už v neskutočnom strese, niečo vo mne kričalo o pomoc.. Akási sestrička tam začala pobehovať, a pýtala sa či sme prišli na príjem, s Alešom sme prikývli a prvá som šla do kancelárie ja a potom Aleš.. Vtedy som ho videla na dlhú dobu posledný krát...