Slzy nie sú hanbou...

Prestala som rátať dni na "pinelke".. Na Béčku boli tie dni oveľa rýchlejšie. Stále sme mali dáku aktivitu. Od rána začínajúc rozcvičkou, raňajkami, autogenným tréningom po ktorom nasledovala pracovná terapia, fakt som nechápala prečo, po tom ako ma skoro, uspia mam ísť robiť niečo von. Ale asi to malo svoj zmysel a nemusela som rozumieť všetkému.

Potom nasledovala komunita, akože super spotená s pracovky to bola fakt fasa vec.No komunity na B  boli úplne iné, bola som už bez liekov okrem antidepresiv a naozaj som začala rozmýšľať nad tými myšlienkami a hlavne hovoriť. Nevedela som či hovorím k veci, či hovorím dobre, ale hovorila som to čo som v danú chvíľu cítila, čo to znamenalo pre mňa a hlavne som otvárala citlivé a úprimne veci.

Samozrejme ako jediná som vždy pri rozprávaní plakala. Z počiatku som sa za to vždy ospravedlňovala a bolo mi to aj trápne. A pritom to nikto neriešil, nikto ma nevysmial, každý počúval a kto aj nie, nemal potrebu ma zhodiť. Hoci som sa cítila dobre, vždy na komunite prišlo niečo čo ma úplne "rozbilo". Takže áno, uplakaná princezná bola naspäť, ale tentoraz to bolo iné. Nebol to plač, že chcem ísť domov, bol to plač, ktorý bol vo mne dlhú dobu a ja som ho len dusila hlboko dnu. Pretože  pamätáte si ako vám stále niekto hovoril "čo plačeš, čo si malá?" alebo "nerev zay každú  blbosť" a vy ste radšej plakať v spoločnosti prestali. Pretože emócie sú zlé, a je to hanba,alebo ste zbytočná citlivka.

A potom plačete, ako 30 ročná medzi cudzími ľuďmi a pred terapeutkou. No po každom jednom takom mojom výlevy,  sa mi  neskutočne uľavilo a začala som zisťovať, že všetko čo sa v mojom živote udialo malo pôvod na tom, prečo som skončila tu. Toto bol pre mňa hotový objav.

18.7.2022,

myšlienka dňa :

"Nikdy sa Vám nepodarí vyšplhať po rebríku úspechu, pokiaľ budete mať ruky vo vreckách"

"Klamala som všetkých okolo seba, bola som jeden veľký herec. Avšak koho som oklamala najviac? No predsa samú seba!!Tak som vybrala ruky s vreciek a som tu, na správnom mieste, kam patrím, pretože som závislá, tu som to zistila a tu to priznávam" 

Takéto slová bez sĺz, jednoducho zo mňa inak nešli. Ale raz som čítala, že slzy nie sú prejavom slabosti, ale toho že sme boli pridlho silný..  Asi som sa snažila byť pridlho silná, byť nadvecou.. Riešiť a pomáhať s problémami ostatních, ale kašlala som na seba.. Môj nový čas pre mňa, bol presne ten s fľaškou, pretože tá odo mňa nič nechcela, tá mi bola príjemnou spoločníčkou a bolo nám dobre spolu... Bol to môj únik od všetkého... . 

Samozrejme, pokiaľ som to neprehnala a niekto si do mňa nerypol...(Vtedy do mňa musel vstupovať diabol, ale o tom zase inokedy...) 

To, že som sa sem dostala sa malo stať.. Bol to Boží plán..(alebo vyššej sily, vesmíru je úplne jedno v čo budete veriť) 

A ja som tam naozaj začala byť rada...

Naozaj sa to tam stalo mojím druhým domovom. 

Ten čas tam bol naozaj iba pre mňa samú a tak som sa naozaj rozhodla využiť ho najlepšie ako som vedela.. 

Ale bolo to aj vďaka tomu, akých ľudí mi tam Boh poslal do cesty.. A vždy, keď som bola v pohode ma začal skúšať tým, že mi moju spolubývajúcu zase preradili na posledné oddelenie na C... Lujza mi zase odišla, a zase som bola sama za seba, sama zo sebou a svojimi myšlienkami večer pri zaspavaní... 

Ale tak to proste malo byť... Teraz to viem...

A plačem aj teraz... S vďačnosti, že som triezva už 125 dní 🙏