Posledná cigareta...

Bolo 17.6... bežné piatkové ráno.. Dobre, tak nebolo úplne bežné, 14 dní som nevidela svoje deti,bola som na psychiatrii, z ktorej ma mali previezť na liečenie do Pezinka...Ráno som si dala kávu, raňajky, ranné lieky.. A motala sa po chodbe, zbalila som sa ešte večer predtým... Boli tam aj dve staršie pani, ktoré som si veľmi obľúbila, veľmi mi dodávali odvahu, pekne sa somnou rozprávali, doslova som snich cítila lásku.. Sedeli sme spolu na chodbe rozprávali sa a čakala som, kedy sanitár zavelí, že odchádzame..Prvý odvoz do Pezinka bol ráno o 7 a potom sme boli na rade ja s Alešom o 9 tej... Ku podivu som bola celkom pokojná, oproti Alešovi , ten si to skoro 3krát rozmyslel, že nikam nejde,ubezpečovala som ho, že to zvládneme, že to dáme... Veď ja tam idem, a to ma doma čakajú dve deti, a kým nebudem ja v poriadku nebude nič v poriadku... Prebudil sa vo mne nejaký materinský inštinkt, objala som ho a cítila som aký veľký má strach,ale ja som bola stále pokojná ( myslím, že za to mohli dávky diazepanu).. "Pani W, pan Š poprosím ku dverám, o 5 minút odchádzame" ....  Sanitár mi vzal tašku a ku podivu sme veselo vykročili po schodoch dole ku sanitke,asi som sa tešila, že po 14tich dňoch idem na vzduch.. Vonku som ho ukecala, či si ešte nedáme jednu zdravotnú na vzduchu, našťastie aj sanitár aj šofér sanitky boli fajčiari.. Vychutnávala som si cigaretu, akoby som tušila, že je n dlhú dobu zase posledná na čerstvom vzduchu...