Opri sa o mňa....

Sedela som oproti doktorke a totálne som sa rozrevala "ja mám dve deti, ja nemôžem byť bez kontaktu" zúfalo som sa snažila  vysvetliť moju situáciu, veď preboha snáď to pochopí a dovolí mi si zavolať každý deň ako som bola zvyknutá... No moje slzy ju obmäkčili iba k tomu, že išla za predsedom a povedala mu, že dnes budem mat telefón, či s tým komunita súhlasí, alebo niečo také... To ma trochu ukludnilo ale aj tak som bola roztrasená a cítila som strach, úzkosť srdce mi bilo a chcela som ísť domov. " koľko tu musím byť mne povedali, že..." koktala som a čakala asi na zázrak,pretože práve sa mi zrútil svet.. Doktorka mi niečo vysvetľovala ale ja neviem či som ju vôbec počúvala v hlave som mala jediné.. Okamžite odtiaľto vypadnúť... " dáme vám niečo na ukludnenie, chcete? Prikývla som a sestrička mi vzápätí podavala pohár vody a malú guľatu tabletku.." ak by ste ešte potrebovala, príďte si vypýtať " konečne som mohla ísť naspäť  do izby plakať do vankúša.... Keď som vyšla cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú a moje červené uplakané oči sa nedali prehliadnuť... Ľahla som si, otočila sa k stene a plakala do vankúša.. Zdalo sa mi, že niekto klope na dvere... Dokelu, čo zase... Otvorili sa dvere stála v nich ta potmavšia energická ženská, ktorú bolo všade počuť.. "ahoj, Heňo ti chce niečo dať" postavila som sa ku dverám, a ten počmaraný chalan asi v mojom veku mi nesmelo podával malú merci čokoládku zo slovami "priniesol som ti niečo na lepšiu náladu" . Pozrela som sa na neho cez tie uslzené oči , do ruky mi vtisol čokoládku usmial sa odišiel.. Poďakovala som a vrátila som sa do postele.. Bolo to milé gesto ale ani len chuť som nemala na tu čokoládu a to ja sladké teda neodmietnem..Položila som ju na stolík pri posteli a vratila sa k svojmu slzeniu do vankúša.  To bolo jedine čo som dokázala plakať, ľutovať sa a rozmýšľať ako odtiaľ zmiznúť preč... Moja spolubývajúca sa somnou skúšala dať do reči a ukludnovať ma.. "neboj sa, zajtra bude lepšie" no ty tak vieš jak mne bude zajtra, myslela som si.. Vyzerá ako by sa jej tu páčilo a bola tu s radosťou..  To môj prípad teda neni.. Ale pomaly som si uvedomovala, že mám problém s alkoholom, že som tu preto aby som ho riešila kým je ešte čas a niesom totálna troska.. ( aj keď mi vlastne veľa nechýbalo, hlavne psychicky).. Lujza odišla na akúsi skupinu ŽENSKÉ KRUHY a ja som ostala sama zo svojimi myšlienkami na izbe... Chýbali mi deti.. Akákoľvek malá myšlienka na ne ma rozplakala zas a znova... Utrela som si trochu slzy, vankúš bol už na komplet mokrý a vybrala som sa na chodbu pozrieť, či sa dá fajčiť a ešte raz si prečítať ten režim dňa, že co vlastne ma čaká ďalej... Znova sa mi všetci prihovárali, snažili sa ma rozosmiať, prijať medzi seba... O 14:30 sa mal konať akýsi kultúrny program na ktorý išli všetci pacienti s oddelenia a teda ten program robili oni... Pamätam sa iba ako sa ma niekto spýtal, či budem snimi spievať.. Len som nechápavo pozerala a utierala si zvyšky sĺz... Heňo bol však akčný a vybavil, aby som tam išla aj ja ako nová sa pozrieť "veď nech sa rozveselí" odôvodnil to u sestričky . Všetci sme išli k tým zamknutým dverám, ktoré sestrička odomkla a vybrali sme sa rovno cez chodbu do kultúrnej miestnosti... Sadla som si vedľa Heňa, pretože som sa v tej chvíli cítila bezpečne, akoby ma niekto strážil... Zjavne to bolo tým, že vyzeral byť v úplnom klídku, bol veselý a ja som bola malá zmoknutá myš... Najskôr si ten program týto moji spolupacienti skúšali... Lujza čítala báseň s názvom Anjel temnoty, potom jeden chalan začal repovať.  "To je jeho tvorba" pošepkal mi Heňo.... Keď som to počula moje oči sa znova rozslzili.... Pomaly sa miestnosť začala zapĺňať ďalšími ľuďmi a  zdravotníckym personálom... Potichu som sedela a počúvala a hltala každé slovo,chvíľu som nemyslela na to, že tu nechcem byť. To čo som tam vtedy pocula vám nepoviem, ale to čo som cítila bolo niečo neuveriteľné... Všetko to bolo úprimne od srdca,tých ľudí, ktorý sa postavili na javisko a vypovedali svoje pocity v básní a v piesni... Zase som bola jediná ktorá plakala, ale bolo to naozaj silné... Na konci programu mali spoločnú pieseň OPRI SA O MŇA ktorú spievali všetci spolu a môj nový počmaraný kamarát sa ma spýtal "ideš aj ty ?"  pozerala som naňho snažila sa povedať, že veď neviem slová, ale asi bol dosť presvedčivý a tak som sa postavila a išla tam medzi nich sa schovať a zaspievať snimi spoločnú pieseň.. ...miestnosťou sa ozývalo.... "opri sa o mňa, bude ti lepšie"....