Nie všetko je môj problém...

"Ja sa tak teším láska, že ideš na víkend domov aj ty?" nadšene sa ma spýtal  priateľ. "Áno, teším" zamrlala som a pozerala sa von oknom. Tešila som sa aj som mala strach. Zrazu po mesiaci budem doma, a dokonca tam aj prespím. Miestami som mala chuť povedať mu, aby ma za viezol naspäť, že sa na to necítim. Vedela som, že všetok oficiálny alkohol čo máme doma je preč,schované som mala už len prázdne ploskačky a kelímky čo som nestihla vyhodiť.

Bola som doma. Netešili sa na mňa iba moje deti, aj ale aj suseda a jej malé baby. Keď sme k nim išli na kávu rozbehli sa obe ku mne a vítali ma. Dokonca aj mama ma objala a bola rada, že som doma. Nebolo mi to objatie moc príjemné, nemáme moc ideálny vzťah a som radšej, keď na mňa ani nehovorí. No ale odhodlala som sa povedať jej pravdu, že to nebolo iba psychické zrútenie ale že som alkoholička. Čakala som spŕšku výčitiek, prednášku a rečí okolo toho.  "Ja som to tušila" povedala s pozdychom a dodala, že je ale rada že som to začala riešiť lebo mam deti a tie ma potrebujú. Uvedomila som si, že tých ľudí doma jednoducho nezmením, no môžem zmeniť seba a nemusím si veci pripúšťať a brať všetko osobne. 

 Ľahko sa to hovorí, ale realita je niekedy fakt ťažká. Keď ste roky naučený fungovať nejakým štýlom a zrazu sa  meníte, uvedomujete si emócie, pretože predtým ste ich zapíjali alkoholom.  Uvažujete triezvo, a rozmýšľate nad sebou a svojím konaním. Pretože, iba to čo robíte vy, je dôležité a len svoje správanie môžete zmeniť, to čo sa deje okolo vás môžete prijať, alebo jednoducho odísť, keď sa cítite nekonfortne. 

 Moja mama je zvláštny človek... Alebo ja ju tak za tie roky vnímam. Mam pocit, že vkuse nadáva, nič jej nieje dobré, ak sa aj niečomu poteší, hneď v tom nájde niečo- čo tomu chýba, alebo o čo to mohlo byť lepšie. Veľmi rada pripomína ak si niečo kúpim, prečo som nekúpila aj jej. Môžem sa jej spýtať načo jej budú také veci ako mám ja, keď  nikam nechodí, ale vždy sa vynájde a povie " aby som mala keď niekam pôjdem". Všetko musí byť podľa nej, musí mať posledné slovo, musí byť vždy tá najmúdrejšia ak sa to týka druhých, ale čo sa týka jej, to nerieši. Ale aj vďaka liečeniu som pochopila, prečo je taká. 

( A niekedy sa pristihnem pri tom, že som ako ona aj ja. ) 

Aj ona si nesie svoje vzorce správania z detstva. A to jednoduché nebolo. Jej matka sa o ňu nestarala, ako dieťa ju vzali do detského domova. Nepozná svojich súrodencov. Má veľké traumy zo zážitkov s detstva. A hoci si ju adoptovali s jej rozprávania skvelí rodičia, ktorí jej dali lásku a domov, tie traumy tam sú a v tej dobe psychológovia neboli taký rozšírený a neviem či vôbec sa niečo také riešilo. A preto aj mne dala to čo vedela. Robila to vždy najlepšie ako mohla a vedela. A je to tak doteraz. Aj keď stále môj vzťah k nej nieje taký aký by sme chceli. Niekedy mám pocit, že je ona moje tretie dieťa. Že niesom dcéra mojej matky, ale matka mojej matky.. Musela som už ako malá riešiť veci, čo su úlohou dospelých. Musela som byť zodpovedná a samostatná, skromná. Nevyčitam jej to, vďaka tomu som si popri strednej vedela zarobiť svoje peniaze, aby som tu strednú dochodila. Ale tie bitky, ktoré som dostávala jej odpustiť neviem. Zatiaľ. Snažím sa o to. Pretože to ničí hlavne mňa,jej je to jedno a dokonca ma presvieča, že to tak nebolo. Napriek všetkému sa neviem zbaliť a odísť od nej, pretože cítim za ňu zodpovednosť. Priviedla ma na tento svet. Bola som jej jediné vytúžené dieťa. A preto sa aso snažím niekedy si kúpiť tú lásku. Chcela tablet, telefón, novú skriňu, hocičo čo chce a je v mojich silách kúpim jej to, aby bola spokojná . Ale v konečnom dôsledku si vždy nájde niečo čo nieje dostatočne dobré. A tým, že ani ja niesom dostatočne dobrá.. Niesom dobrá dcéra,niesom dobrá partnerka ani matka... A tento pocit mám 31 rokov..  A až teraz prichádzam na to prečo, až teraz viem, že niektoré veci nie sú môj problém... 

... Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijala to čo zmeniť nemôžem, odvahu,aby som zmenila to, čo zmeniť môžem a múdrosť, aby som vedela odlíšiť jedno od druhého....