Nie, ďakujem...

"Nie, ďakujem" ozvalo sa doslova trojhlasne. Susedia aj priateľ boli " somnou" a nikto si nedal pivo. Cítila som ako ma priateľ sleduje či som v pohode. Nie že by som sa triasla za tým pivom, mala naň chuť, ale skôr mi to tak chýbalo už k tej grilovacej atmosfére, viete taký zvyk. Susedov otčim evedel o mojom probléme, veď nerozkrikovala som všade, že som na proti alkoholickom liečení, aj keď samozrejme v dedine sa neutaji nikdy nič a určite sa šírila už dobrá story o tom, kde som, čo som.

Odolala som, zvládla som to a to bolo pre mňa teraz dôležité. Tým, že mám s alkoholom problém, nezmizne s tohto sveta, neprestanú ho ľudia ktorí to vedia kontrolovať okolo mňa piť.  Je to môj problém, chorá som ja. Toto som si začala uvedomovať a prijímať to, že pre mňa je alkohol navždy tabu. Na dĺžku ruky som ďaleko od toho, padnúť zase na dno. Aj keď mojmu priateľovi ani susede tato skutočnosť stále akosi nesedela, veď ja niesom taký ten typický opilec čo sa už od rána trasie, motá a jeho prvá cesta je do obchodu či otvoreného šenku. Nie bola som obyčajná 30 ročná žena , matka dvoch detí, normálne pracujúca, tvariaca sa že všetko je v pohode. Ale nevideli to, ako si táto obyčajná žena pretrhla dno kabelky aby si tam mohla schovať ploskačku, veď takú "na nervy"... Nevideli ako si potajme zarábam vodku s džúsom, s tonicom, z malinovkou, alebo kľudne aj do čaju. Vždy som si povedala, veď dám si "len jeden" na ukludnenie, za odmenu, za stres, za.... vlastne za hocičo. Alkoholik si nájde dôvod prečo pije.

Okolo desiatej večer som už chcela ísť spať, bola som náučená na režim, a bola som už aj dosť vyčerpaná. Rozlúčili sme sa a konečne som sa po mesiaci vyspala v svojej posteli.

Ráno som vstala dosť neskoro na to ako som bola naučená s liečenia. V prvom momente som bola normálne zmätená a pozerala som kde som, a hľadala som spolubývajúcu. Keď som uvidela koľko je hodín, ako dlho ma nechali spať bola som aj nahnevaná, veď som chcela ešte toho toľko urobiť, stihnúť. Vrátiť som sa mala do 16 tej, ale tie hodiny išli tak strašne rýchlo, že spať do 9tej som naozaj nemala.

Už dávno by som bola  po rozcvičke a raňajkách, nie že pijem ešte len rannú kávu, ale zasw nesťažujem sa, bolo super nedržať sa žiadneho plánu, nesledovať čas, aby som nedostala mínusové body. No dobre, ten čas som sledovala a plánovala si kedy asi musíme vyraziť, aby som stihla obchod v meste a prísť na čas. Mama sa ponukla, že mi urobí palacinky, pýtala som ich už dávnejšie aby mi ich priateľ priniesol na návštevu, ale akosi to nikdy nevyšlo. Cez obed sme sa s deckami ešte vyšantili v bazéne. Pred týmto všetkým, som sa nevedela dočkať leta, ako rozložíme bazén, ako sa budeme každý deň kúpať, mala som plány na leto a zrazu som bola celé leto preč. Žiadne opaľovanie, žiadne šantenie v bazéne, žiadne grilovačky, žiadne výlety. Opaľovať sme mali zakázané, kúpali sme sa maximálne vo svojom pote, a výlet sme mali max terénku čo bola tak trojhodinová prechádzka. Takže dva mesiace prázdnin, na ktoré som sa tešila som musela  vložiť do dvoch hodín. Ale deti boli šťastné keď sme sa bláznili, aj keď len dve hodiny.

Mama bola doma, venovala sa im, nič viac nepotrebovali.

Strašne som sa bála ako zvládneme môj odchod naspäť. Balila som si veci, zmätene pobehovala po dome, stále hore-dole, aby som nič nezabudla.