Nesúď podľa obalu...

V utorok som sa zase zúčastnila mitingu ale už vonku.. Niekoľko pacientov, ktorí sme sa nahlásili sme dostali priepustku a mohli ísť na miting do PK. Prišli pre nás autami a odviezli nás na mieto, kde sa každý utorok 18:30 stretávali. Hoci sa mi sobotňajší miting vryl do pamäti, teraz som sa cítila zvláštne. Pozerala som na tých ľudí, ktorí sa pomaly začali schádzať. Môj pohľad sa zameral na mladú dievčinu možno v mojom veku, ktorá všetkých ktorí prichádzali vítala úsmevom, objatím. " To čo je" pýtala som sa môjho spolupacienta a dúfala, že ta dievčina nepríde objať aj mňa, fakt som netúžila po tom, aby ma tam niekto cudzí objímal len tak.

Posadali sme si a míting sa začal. Počas tejto hodiny sa mi znova začal prehrávať môj život,hlavne pocity, správanie počas môjho pitia, ale aj života predtým .  Tí ľudia boli zvláštni.. Nevedela som to najskôr pochopiť, ale vedela som jedno. Chcem o tom hovoriť tak ako oni, chcem mať to čo majú oni.. Triezvy život..  Tú vyrovnanosť, ktorú mali...

Pri odchode ma tá objímacia slečna predsa len objala, tak opatrne, nesmelo, ale objala... A ja som sa začala usmievať.. Mojím telom prešiel prúd úžasnej energie, ktorú nedokážem opísať... To  pre mňa vtedy- divné dievča, ktoré objímalo ľudí medzi  dvermi, sa  neskôr stalo mojou veľmi dobrou kamarátkou...

Ale teraz viem, že keď som tam išla som bola ten typický človek čo hodnotí podľa obalu.. Riešila som ako vyzerá, čo má oblečené, ako pôsobí a nevidela som to podstatné... 

Nebola som od nej o nič lepšia ani horšia... Sme rovnaké.. Obe sme choré, obe sme alkoholičky a obe nás spája túžba byť triezve... Chceme žiť najlepšie ako vieme... 

Ale samozrejme od malička v nás je zakorenené porovnávanie sa s druhými... 

Je štíhlejšia, je krajšia, môže sa krajšie obliecť, určite jej chlapi padajú k nohám... 

Pritom je to úplná sprostosť.. To že sa budem sniekym porovnávať mi nepomôže k tomu, aby som sa mala rada... 

Mať sa rada a poznať svoju hodnotu je niečo čo sa učím... Nieje to pre mňa prirodzené.. Vždy, keď som sa mala chvíľu rada bolo niečím podmienené... Musela som mať 60 kíl, mať pekné šaty, mať nafarbené vlasy... Stále som si niečo hľadala, čo bolo na mne aj tak na hovno... 

Ničila som sa diétami, alebo sa prejedala... Cvičila do úmoru alebo kašľala na to... Závidela ostatným ženám, ktoré mali postavu akú som túžila mať ja.. Prahla som po obdive okolia, po tom aby na mne niekto videl niečo pekné... Doslova som prahla po náklonnosti mužov, po obdive okolia .. Túžila som po láske, túžila som byť milovaná taká aká som...  Chcela som mať veľa priateľov, aj napriek tomu že som si ich naozaj vyberala zle, a mnohí s nich ma podrazili, využili... Chcela som byť obľúbená a preto som sa možno  ako teenedžerka snažila zapadnúť. Chcela som byť a robiť veci ako ostatní, nerozlišovala som čo je správne a nesprávne, nerozmýšľala som nad následkami svojich činov... 

U nás doma sa alkohol nenachádzal a doslova má moja matka k nemu odpor.. Keď som prišla prvý krát opitá domov, zfackala ma medzi dvermi a ja som sa dušovala, že to už nikdy neurobím... 

Avšak vtedy som robila veci najlepšie ako som vedela, pretože som to nevedela inak... 

Ľudí hodnotíme podľa výzoru, v obchode si vyberáme to najkrajšie ovocie zvonka, zaujíma nas pekný obal.. Všetko musí byť navonok pekné, to že vnútri to môže byť prehnite, nevnímame... Keď si vyberáme knihu, zaujme nás obálka a potom zisťujujeme či nás zaujme aj obsah... 

A ja som mohla zistiť čo sa skrýva pod obalom tej " divnej dievčiny"... Ukázala mi že veci nie sú len čierne, že stačí iný uhol pohľadu a je to úplne inak.. A že keď ukazuješ prstom na druhého, pozri sa kam smerujú tie ostatné tri... Bola tak iná a pritom taka ako ja... 

" Budem ťa mať rada, dokým nezačneš mať rada samú seba"