Menovka....

Ešte keď som sedela vo vyšetrovni sestrička niekam volala, aby som mala obed.. Miestami mám zahmlené spomienky, ako by som bola v nejakom tranze... Pamätám si, ako som sa išla popozerať po chodbe, dokým tam nebolo ani nohy, pozerám sa na  veľkú nástenku na ktorej bol akýsi rozpis.. Vraj " náš režim dňa" na časy tam bol rozpisaný celý deň, režim od pondelka do nedele.. Čítam ďalej... Presnosť je výsada kráľov... Čo aká presnosť? Preboha to čo je... Vrátila som späť, že si pojdem zapáliť no miestnosť s nápisom fajčiareň bola zatvorená... Zrazu  počujem akýsi ruch..  Vtom sa dovalilo asi 20 ľudí na môj smer.. Okamžite som zaliezla do izby a schúlila sa do postele a začala rumazgať o dušu.. Posteľ ako bezpečne miesto nezaberala.. Chcela som ísť domov.. Hneď, okamžite...  Viem, že som rozmýšľala koho budem mať na izbe, menovku na dverách som si prečítala asi stokrát a modlila sa nech to nieje zase nejaká divná osoba.. Vyšla som pred dvere izby s uplakanými očami a znova sa snažila byť neviditeľná.. Okolo mňa rýchlosťou blesku prebehla akasi blondína, nepamätám si kde sa zjavila ale v tom momente mi blyslo hlavou, že táto mi je asi najsympatickejšia zo všetkých tých divných ľudí , že to by mohla byť moja spolubývajúca..  Stála som tam a pozerala som do zeme a slzy mi nezastavitelne tiekli po tvári... Kde to som, prečo, nepatrím sem, chcem ísť domov... Tý divný ľudia sa mi začali prihovárať, pamätám si celkom sympatickú ženu, ktorá  stála oproti mne " ty si tu asi nová, že?" spýtala sa ma a ja som na nu nesmelo pozrela a prikývla a spustila ešte väčší plač... " joj, neplač, zajtra bude lepšie" znova sa ozvala... Doprdele, nič nebude lepšie!!! Chcem ísť domov za deťmi.. Pomyslela som si... Niektorý tam pobehovali, kričali jeden cez druhého  a ja som sa snažila asi vtlačiť sa do tej steny nech si ma už proste nikto nevšíma.. V tom ma zrazu chytil niekto okolo krku" ahooj, novú tvár tu máme, joj ty plačeš, ale neplač, ja som tu predseda, ja som Majo, poď medzi nás bude ti tu dobre" nesmelo som sa pozrela na chlapa, ktorý bol asi o dve hlavy vyšší odo mňa, bol cely potetovaný a pôsobil ako čistý biletár z discotéky, keď som mala 17... "a na ktorej si izbe? Aa to si na izbe s Lujzu, to je super baba, lepšiu si dostať nemohla" pomedzi slzy som sa pousmiala, bolo to milé... "pustite ju zapáliť, je tu nová" velmi ochotne ma všetci pustili, veď kto by neodolal tej uplakanej kôpke nešťastia....  Pamätám si, že s každej strany mi niekto podával ruku a predstavoval sa..  Ale nevnímala som, všimla som si iba ďalšieho počmaraného chalana (hrozne mi pripomínal separa,neviem prečo, možno preto, že bol počmaraný aj po tvári ) ešte aj s pircingom a vyzeral byť velmi veselý na to kde sme... Zrazu mi podáva  ruku .. "ja som Heňo, ahoj"  potichu som si opakovala mená, pretože toho na mňa už bolo veľa a pýtala som sa kam som sa to do frasa dostala....  Pomaly som sa začala vybalovať, keď nabehla do izby tá blondínka a podala mi ruku " ahoj ja som Lujza"  do rúk mi strčila preložený papier na polovicu s mojim menom  , "tu máš menovku" a začala mi vysvetľovať.. 

" toto su tvoje dve poličky, tu si pekne ulož oblečenie, do komínkov! 

, posteľ musíš mať ustlanú, nemôžeš ležať na paplóne, takto si ho môžeš cez deň preložiť"  podala mi názornú ukážku ako si mam cez deň rolovať  paplón..

" kôš musí byť vždy vysypaný, stolík si každé ráno pred bodovaním utrieš" 

Pozerala som na ňu tými uplakanými očami a snažila sa byť prítomná a nasávať informácie ktoré na mňa výchrlila... Hm, ty tu asi niesi nová, pomyslela som si....